Tímová spolupráca s mottom: „Jeden za všetkých a všetci za jedného“. Vyrovnávanie sa s pohľadom na tragické osudy ľudí na jednej miske váh, na druhej úsmevné zážitky, happyendy a najmä vďačnosť pacientov. Naposledy ukázali profesionalitu na prestížnej záchranárskej súťaži, kde získali zlato a bronz.

KOŠICE. „Pred rokmi vypadlo z 8. poschodia 8-ročné dievčatko na zem blízko betónových dlažieb rozmiestnených v okolí paneláku,“ spomína Ľuboš Výrostko, zdravotnícky záchranár zo Záchrannej služby Košice.

„Dieťa ležalo v bezvedomí. Najprv sme ani nevedeli, že spadlo z výšky. Nasvedčovalo tomu len otvorené okno a vejúca záclona. Dievčatko sme zastabilizovali a transportovali na traumatológiu. V to leto som pracoval aj ako plavčík na kúpalisku. Štyri mesiace po nehode prebehlo okolo mňa a skočilo do bazénu to isté dievčatko, ktoré malo smrť doslova na jazyku. Povedal som si, že to je malý zázrak a kvôli tomu sa oplatí robiť záchranára,“ vysvetľuje, prečo má svoju prácu rád už 16 rokov.

Záchranár spolu s kolegami nedávno zmerali sily na prestížnej medzinárodnej súťaži Rally Rejvíz 2012 v Českej republike.

V kategórii posádok rýchlej zdravotnej pomoci získali v konkurencii 23 družstiev 1. miesto záchranári Ľubica Lukáčová a Róbert Gábor s bodovým náskokom vyše 1 350 bodov. Dvojica sa zo zlatého úspechu teší po druhý raz za sebou.

V skupine rýchlej lekárskej pomoci spomedzi 26 súťažných posádok bronzové umiestnenie získali doktor Igor Krupa a záchranári Ľubomír Ignác s Ľ. Výrostkom.

Košickí záchranári si súťažením trénujú a overujú svoje teoretické vedomosti, praktické zručnosti a najmä pripravenosť na rôzne, občas i hraničné a neštandardné situácie.

„Podobné súťaže sú pre nás veľmi dôležité,“ tvrdí I. Krupa. „V prvom rade máme chuť súťažiť a v neposlednom je dôležitá získaná spätná väzba. Súťažnou formou si overujeme, či túto prácu robíme pre Košičanov spoľahlivo a na vysokej profesionálnej úrovni. Zároveň získavame ďalšie poznatky.“

Stopy na psychike

Záchranári majú na rozdiel od kolegov v nemocnici viac adrenalínu. Deň čo deň sa musia rýchlo a správne rozhodovať, skoordinovať sily, pracujú pod tlakom a stresom, pretože prichádzajú k zraneným väčšinou ako prví a tak je ich nepriateľom najmä čas.

Prichádzajú k rôznym prípadom, musia mať široký záber vedomostí z rôznych medicínskych odborov, nielen z jedného.

Pracovať ako záchranár občas znamená vystaviť vlastný život nebezpečenstvu, najmä v kontakte s agresívnymi ľudmi.

„Spomínam si na zásah, keď sme mali prostredníctvom krajského operačného strediska nahlásený zásah s diagnózou - kolapsový stav. Po príchode do bytu vysvitlo, že pacient nemá kolaps, ale psychické problémy. Keď sme ho chceli vyšetriť, vytiahol na nás zbraň a odistil ju. S kolegyňou sme si vymenili pohľady a hneď sme vedeli, čo robiť ďalej. Dokážeme spolu komunikovať aj bez slov,“ popisuje tímovú spoluprácu ďalší záchranár R. Gábor.

Jeho kolegyňa Ľ. Lukáčová dodáva, že u agresívneho človeka vznikajú veľmi rôzne a náročné situácie, kedy je nutné zvoliť empatický prístup, zhovárať sa s ním, vysvetliť mu, prečo sme vlastne prišli. V týchto prípadoch je najdôležitejšie udržiavať s ním očný kontakt.

„Naša práca nie je len o vopred naučených postupoch, občas je potrebné improvizovať, lebo každý zásah, ktorý riešime, je jedinečný a musíme ho zvládnuť nielen odborne, ale predovšetkým ľudsky.“

Často nie je možné vyhnúť sa smutným a tragickým udalostiam. Čím dlhšie ste záchranárom, tým viac zážitkov vo vás ostáva.

Do pamäte Ľ. Výrostka sa navždy vryla tragická letecká nehoda spred šiestich rokov pri obci Hejce, kde vyhaslo 42 životov slovenských vojakov vracajúcich sa z misie v Kosove. „Keď sme dorazili na miesto, spadnutý vrak lietadla ešte horel.

Otočili sme sa chrbtom k nemu a zazreli blízke svetlá košického letiska. Mali preletieť len posledný kopec a namiesto toho narazili.

Vidieť toľko mŕtvych tiel naraz, to sa nedá vidieť v žiadnom filme a už vôbec nie popísať. Všetky obrazy v nás zanechajú ťažkú stopu na psychike a človek si ich zapamätá na celý život. Nedá sa to vynulovať.“

Zahral sa na svätého Petra

Krupa sa pridáva ku kolegovi s vlastnými skúsenosťami. Podľa neho je najstresovejším momentom ísť na výjazd k dieťaťu alebo k známenu či rodine.

„Každý sa modlí, aby sa to nestalo. Vyrovnávanie sa s tragickými udalosťami je veľmi ťažké. Hromadí sa to vo v človeku ako v tlakovej kuchte. Ak je niekto introvert a uzavrie sa do seba, hrniec nakoniec exploduje. Preto sme si nápomocní a často sa rozprávame. Človek musí dať všetky emócie zo seba von, vyčistiť si myseľ, jedine potom môže pokračovať ďalej.“

U záchranárov ktorí si navzájom pomáhajú, spolupracujú, učia sa porozumieť tomu druhému, prijímajú citové prejavy a opätujú ich sa pracovný proces premieta v pozitívnejšom svetle.

Absencia odbornej psychologickej pomoci je podľa záchranárov jedna z vecí, ktorú by bolo potrebné na Slovensku vyriešiť. V Čechách sa tento druh psychohygieny začína rozvíjať.

Na rozdiel od záchranárov, zdravotnícki operátori na Slovensku už psychológov vo svojich tímoch majú. Podstata spočíva v možnosti záchranára porozprávať sa s psychológom a vyventilovať všetky nazbierané pocity. Skúsenosti získali Košičania práve na Rally Rejvíz, kde sa s nimi psychológ zhováral.

„Bol milo prekvapený, keď sme mu popísali, ako sa snažíme vydiskutovať si pocity medzi kolegami. Povedal, že sa od nás veľa naučil. Možno je to tým, že sme nielen kolegovia, ale v súkromí aj dobrí kamaráti. Ak vidíme, že niekoho z nás niečo trápi, druhý za ním bude chodiť dovtedy, kým to zo seba nedostane. Snažíme sa to naučiť aj nováčikov,“ rozpráva Ľ. Výrostko.

Negatívne skúsenosti vyvažujú pozitívne zážitky. Občas sa urgentní ochrancovia zdravia a životov dostávajú do úsmevných situácií.

Neminulo to ani R. Gábora, ktorý sa pred časom s posádkou vracal zo zásahu a pristavil ambulanciu záchranky pri kostole, pretože sa pred ním zhromaždili ľudia. Záchranné zložky majú povinnosť zastaviť a opýtať sa, či nepotrebuje niekto pomoc.

„Povedali mi, že kričí jedna pani, ktorá vzápätí vyšla z kostola s krížom v ruke. Kým som oznámil krajskému operačnému stredisku, o aký prípad ide, žena si predo mňa kľakla. Bola zima, mal som na hlave čiapku a ona si ma očividne zmýlila so svätým Petrom. Keďže som ju chcel upokojiť, pritakal som jej na všetko so slovami - áno, dcéra moja.“

Privolanej policajne hliadke sa nepodarilo dostať ženu do auta. Záchranár sa preto rozhodol, že ju nevyvedie z presvedčenia o jeho svätosti a pomocou toho ju dopravil do nemocnice na psychiatrickú kliniku.

„Viac ráz som jej dal odpustky, pretože ma o to žiadala. Keď si po ňu prišla lekárka, opýtala sa ma, či som jej príbuzný. Nenapadla mi lepšia odpoveď ako to, že som svätý Peter.“

Záchranárom sa stáva, že musia uskutočniť pôrod mimo zdravotníckeho zariadenie v teréne, mnohokrát v nehostinnom prostredí. V jednom prípade sa blízko záchranára, ktorý pomáhal priviesť novorodenca na svet, do drevenej steny zaborila sekera.

Keď sa otočil, uvidel veľkého chlapa. Ten sa k nemu prihovoril so slovami: „Sluchaj tu a ty še do teho rozumíš?“ Často sa stáva aj to, že po narodení bábätka sa mamička pýta, ako sa volá záchranár a potom podľa neho dieťatko pomenuje.

Vyvádzači z tunela

Jediná žena medzi ocenenými si veľmi cení, ak sa jej podarí vidieť ako prichádza na svet nový život. „Keď vidím na matkinej tvári radosť, úsmev a spokojnosť, je to naozaj nádherný pocit. Vtedy vidíme, že naša práca má zmysel.“

Milú spomienku má na pacienta, ktorý sa po pobyte v nemocnici prišli poďakovať za záchranu.

„Zranili sa pri dopravnej nehode pri obci Klečenov. Bolo tam viacero ranených, medzi nimi štvorročné dievčatko. Okamžite sme začali poskytovanie zdravotnej starostlivosti, kontaktovali ďalšie posily a privolali vrtuľník. O nejaký čas neskôr k nám prišiel otecko so sadrou na nohe vysloviť vďaku za seba i dcérku. Aj vďaka týmto zážitkom, má človek väčšiu chuť pracovať.“

Ignác je tretí s bronzom ocenenej posádky. V záchranke pracuje vyše 20 rokov. Práca záchranára je podľa neho v prvom rade poslaním, tak ako u hasičov či policajtov. „Najkrajšie je, ak sa podarí niekoho priviesť späť z tunela do skutočného klasického života a ľudia sa za to poďakujú. Dodáva to sily. Potom človek rastie a možno aj má pocit, že je dobrý v tom, čo robí. Ale nesmie pri tom ostať. Keďže zachraňujeme ľudí, vždy sa musíme zdokonaľovať. Každá situácia a každý človek je úplne iný.“

Košická záchranka je štátne zdravotnícke zariadenie a funguje od roku 1991. Odvtedy pod rukami jej záchranárov prešlo množstvo ľudských osudov.

Pripísať si môžu jeden unikát, ktorý podľa jej pracovníkov zrejme nebol popísaný v odbornej literatúre. Podarilo sa im zachrániť muža, ktorý bol pod vodou zhruba 30 minút.

Blízko Košíc totiž pred rokmi došlo k explózii rúry natlakovanej sladkou vodou. Viacerých ľudí zachránili, jeden muž však ostal pod vodou. Kým ho hasiči našli a vytiahli z vody, ubehla polhodina.

„Začali sme s resuscitáciou a podarilo sa nám to. Zvyčajne dochádza k poškodeniu mozgu v dôsledku nedostatku kyslíka do piatich minút. Toto bol výnimočný prípad, lebo vďaka studenej asi 12-stupňovej vode bol muž podchladený, čím sa odumieranie mozgu spomalilo. Škoda, že sa tento prípad nezadokumentoval,“ spomína Ľ. Výrostko.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári