Ako malému chlapcovi sa mu v škole zapáčili včely a rozhodol sa venovať včelárstvu. Dnes má takmer 50 rokov a stále toto hobby pestuje.

KOŠICE. V rodine G. Černíka sa vždy pestovala starostlivosť o zvieratá. „Ja včelárim od tých 13 rokov. Môj dedo pochádzal zo zemianskeho rodu a choval kone. To bolo ešte za Rakúska-Uhorska. Môj otec sa staral o poštové holuby a kanáriky. Skrátka u nás boli zvieratá vždy. Bývali sme v rodinnom dome, takže to bolo jednoduché. Ale nikdy u nás nikto nechoval včely."

Chytilo ho to ešte na základnej škole. Na prírodopise sa mu včely zapáčili, a tak si začal zháňať dostupnú literatúru o ich chove.

„Bolo to veľmi ťažké. V 70. a 80. rokoch to bol problém. Prvá a jediná kniha v kníhkupectve bola Včelársky náučný slovník. Zohnal som si to a začal sa vzdelávať. Starší včelári literatúru mali, ale nechceli požičiavať, lebo to bolo priveľmi cenné. Takto som teda začínal."

Otec ho navnadil, že keď bude mať dobré vysvedčenie, budú aj včely. G. Černík sa smeje, že vysvedčenie bolo aj dobré aj zlé, ale včely napriek tomu boli.

„Jeho šéf pán Lopuška z Revúcej mal včely a tak ma tam raz vzal. Tam som sa zaúčal ako včelársky učeň. Dostal som dva roje, ktoré som si vzal domov a postupne z nich mal rokmi viac a viac." Darovanie prvých včiel je tradícia. Starší skúsení včelári prvé roje svojim nasledovníkom nepredávajú, ale darujú.

Najskôr si poriadne naštudoval literatúru

Kým však začal včeláriť, prečítal si poriadne spomínanú literatúru, aby vedel, čo má robiť. Keď si doniesol domov darované roje, pozbíjal im v dielni debničku - úľ, aby mali kde žiť. „Ubytovať" ich však musel na susedovej záhrade, lebo oni pri dome síce záhradu mali, ale malú. Sused mal väčšiu.

„Zároveň som si prečítal aj knihy Práce včelára a Včelárství od doktora Čajovského. Tam je všetko podrobne opísané. Tá práca so včelami je od jari až do jesene. A potom aj zazimovanie včelstiev. Prečítal som si aj nejaké časopisy, čo sa mi podarilo neskôr zohnať. Najhodnotnejšie však boli informácie od toho starého včelára, ktorý mi daroval roje. Jeho som sa aj veľa vypytoval."

V debničke mu prvý rok včely pekne prezimovali. V tých rokoch nebol ani problém s chorobami. Tie sa začali až neskôr. Včelí mor, klieštik, potom došli aj na jeho včely.

„Vtedy bolo všetko iné. Nebol problém nasypať včely do škatule od topánok a na druhý deň prísť s vedrom na med. Teraz je to obtiažnejšie, je to aj dobou, aj vyspelosťou, civilizačnými chorobami. Ja však vždy hovorím, že pokiaľ sa včelár dobre stará o včely a dá im všetko, čo potrebujú, nie je problém. Včely prežili tisícky rokov pred nami a ešte tu budú tisícky po nás."

Keď dieťa prinesie domov túlavú mačku alebo chce psa či zajaca, je to niečo iné, ako keď chce chovať včely. Čo na to povedali doma jemu? „Skoro odpadli," smeje sa.

„To bola prvá reakcia, boli úplne prekvapení. Nikto v rodine ani v širokom okolí nechoval včely. Mysleli si, že som chorý. Potom sa ale len zasmiali a mávli rukou, mysleli si, že ma to nebude dlho baviť. Dokonca aj otec si myslel, že je to len krátkodobé. Ale ja som to nevzdal."

V začiatkoch prekvapil známych

Po čase, keď mal asi 8, 9 včelích rodín a vytočil med, rodina ostala prekvapená. Požičiaval si totiž kanvy od výkupcov medu, v nich odniesol med a za požičanie im aj časť medu nechal. Náhle, hoci bol len chlapcom, doniesol do domu „korunu" zo včiel a aj doma mali med.

Ďalšie roky ich udržiaval, rozširoval a včely sa rojili. „Za 10 rokov som mal do 20 rodín. Dlhšie som ostal na takom počte, až kým som neodišiel na vojnu. V tej dobe mi otec na ne dával pozor, ale on k nim nemal taký vzťah ako ja. Ale prežili. Keď som prišiel z vojny, už som zarábal, pracoval som, tak som si mohol dovoliť dávať do tejto záľuby aj financie. Predtým som chodil do školy, takže peniaze neboli. A keď som čosi málo zarobil na brigáde, šlo to do včiel."

Po vojne si navyše kúpil kočovný voz a odviezol včely do lesa. Takýmto spôsobom chová včely na niekoľkých miestach aj dnes.

Černík spomína na včelárske začiatky so smiechom. „Stávalo sa, že mi uleteli včely a ja som za tým rojom behal po celej lúke, liezol za nimi po stromoch so slameným košom. Stalo sa mi aj to, že na jeden starý dub, ktorý bol vysoký asi 12 metrov, som vyliezol za nimi trikrát. A aj tak mi uleteli. Nakoniec ušli niekam do sveta, ale nikdy ma to neodradilo."

Samozrejme, na vlastných chybách sa človek najlepšie učí a tak to bolo aj tu. Až v praxi vychytával postupne všetky muchy, skúšal a zisťoval, čo a ako robiť najlepšie.

„Občas sa stalo, že hoci som vychoval včeliu kráľovnú, mal som 50- aj 80-percentné straty, lebo hoci som ju vychoval, nemal som dostatok trúdov na jej oplodnenie. Stalo sa mi, že sa mi kráľovná stratila, chytili ju lastovičky. Tie chyby boli, veci mi nevyšli, živý tovar je živý, tam sa stále dá urobiť niečo zlé. Praxou sa však človek učí."

So stratou však musí včelár počítať vždy, aj nie z vlastnej viny. Stane sa, že sa cez letač, kadiaľ včely vchádzajú a vychádzajú z úľa, prehryzie dnu myš či potkan. Včely sú potom rozrušené a zahynú.

„Praxou sa však dajú nejaké veci predvídať. Už v auguste sa napríklad včely pripravujú na zazimovanie. Treba ich podkŕmiť, aby ich bol dostatok. Keď ich bude málo, zimu neprežijú."

Dobrý včelár vycíti problém

Dobrý včelár dokáže podľa zvuku odhadnúť, či nie je nejaký problém. Včely bzučia inak.

„Vtedy som tušil, že niečo nie je v poriadku. Otvoril som úľ a včely už boli mŕtve popadané. Zisťujem to aj fonendoskopom. Priložím k úľu a počúvam. Keď bzučia jemne, je všetko v poriadku, to je taký zvláštny zvuk, ale keď hučia, niečo nie je v poriadku. Buď nemajú zásoby, alebo im zahynula matka, alebo je v úli myš..."

Dávnejšie sa mu takisto stalo, že raz v zime prišiel k včelám a našiel v letači vyhryzenú dieru. Otvoril úľ a na sneh vyskákalo šesť myší. Tieto kontroly, ktoré v zime robí, mu často včely zachránia. Keby nebol prišiel a nevyhnal myši, do jari včely zahynú. Včely totiž potrebujú pokoj.

„Stačí, že im napríklad udiera konár zo stromu do úľa, včely sa rozrušia a začnú požierať zimné zásoby. Začnú kaliť na seba, z toho vznikne choroba nozema a začnú požierať vlastné nespracované výkaly, ktoré sú sladké. Včely v zime ukladajú nespracované výkaly do výkalového vačku a to im stačí na celú zimu. Ak ich niečo bude rozrušovať, požerú to skôr a môžu zahynúť."

Včely teda chodí stále kontrolovať, ale ustrážiť všetko nedokáže. Hlavne zlodejov, ktorí ho navštívili niekoľkokrát.

„Raz na jar mi zmizlo na jednom mieste, kde mám včely, niekoľko rodín. O dva týždne na inom mieste znova."

Finančná strata, srdcová tiež a roky práce so včelstvom. Stačí jeden zlodej a je po všetkom. Môže začínať odznova.

„V poslednej dobe sa to ešte viac rozmohlo. Je to smutné. Keď ma vykradli prvýkrát a keď som to zistil, podlomili sa mi nohy a myslel som, že skončím na zemi. Bolo mi horšie než do plaču. Nevedel som, čo robiť. Nechcel som tomu veriť, že včera som ich mal a dnes už nie. Moja celoživotná robota a niekto mi to len tak zoberie. Samozrejme, že mi vyhŕkli slzy. Bolo mi ťažko a zakaždým, keď som šiel k včelám, radšej by som sadal na klince ako ísť tam so strachom, či ich tam nájdem."

Nezanevrel ani po prvom žihadle

Keď bol malý, na včely nezanevrel, ani keď dostal žihadlo. A nebolo to raz. „Raz som vytáčal med a vlietla mi včela na ucho. Buchol som si po ňom, aby som ju odplašil a ona vošla dnu. Našťastie, vošla hlavičkou. Keby vošla zadočkom, pichne ma... Postavil som sa na pravú nohu a skákal som, ako keď človek vyjde z vody, má v uchu vodu a vytriasa ju. Našťastie včela vyletela. V inom prípade ma pichla v nosovej dierke. Tá bolesť. Z očí mi vybehli slzy a z nosa voda. Bola to hrozná bolesť, akoby som po ňom dostal s kladivom."

Tiež sa mu stalo, že priamo pri vytáčaní ochutnal med. Namočil prst do medu, ktorý ešte neprešiel sitkom, ochutnal a dostal do podnebia žihadlo.

Vyhŕkli mi slzy a myslel som, že mi vytlačí oči von. V inom prípade ma pichla včela pod oko. Očervenelo mi ako paradajka, nevedel som, či naň vôbec budem vidieť. Prešlo mi to však. Mám ešte jednu pamiatku. Pracoval som vo výskume, robil som hydrauliku. Mali sme v závode aj stolárov a vždy po robote som tam zabehol, niečo si zobrať pre tie včely na úle a podobne. Raz som tam tiež bol, šiel som k hobľovačke a odrezalo mi to článok na prostredníku na ľavej ruke."

O týždeň vytáčal s boľavou rukou med, ale zaťal sa a vydržal. Ako hovorí, nemal pomocníka, nemal mu to kto urobiť. Premýšľa, komu vlastne svoje dedičstvo odkáže, keďže nikto v rodine k tomu nemá vzťah.

„Keď sa pominiem, neviem, čo s tým. Syna minule pichla včela a odvtedy ich nechce ani vidieť. Keď vidí včelu, vyskakuje a jačí. Na to musí byť človek srdcom zanietený včelár. Pre biznis sa to nedá robiť. Páči sa mi film Tisícročná včela, vždy keď ide, pozriem si ho. Tam je to pekne ukázané, že človek tomu musí dať srdce."

Včely už bude mať G. Černík do konca života. „Aj keby som ich mal chovať na balkóne, aj keby susedia z kože vyskočili," smeje sa. „Ja už doslovne - pôjdem so včelami. Možno mi ich dajú aj do hrobu. Je nádherné vidieť ich zjari, ako vylietajú z úľov. Je to môj život..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári