V roku 1912 štartoval v Štokholme Ľudovít Kmeťko-Kmetyko a do rodných Košíc sa vrátil so striebornou medailou zo súťaže družstiev. Na OH 2012 v Londýne sa o pár dní predstaví ďalší odchovanec košickej gymnastiky Samuel Piasecký. Je to zároveň prvý gymnasta, ktorý si vybojoval olympijskú letenku v ére samostatnej Slovenskej republiky.

KOŠICE. Je to síce neuveriteľné, ale je to naozaj tak. Slovenských gymnastov sme zatiaľ naposledy videli na OH 1992 v Barcelone (A. Bugár a M. Modlidba) a bola to zároveň posledná olympiáda, na ktorej sa zúčastnila spoločná reprezentácia ČSFR.

Zo športového hľadiska je zaujímavé i to, že S. Piasecký nepoletí do Británie iba tak „do počtu", ale s oveľa vyššími ambíciami. Náš gymnasta, i keď o tom nerád hovorí, má právo snívať aj o medaile a verme, že sa mu o nej niekedy i zdá. Na takéto sny má morálne právo, veď v súčasnosti patrí do svetovej elity.

Roky driny

Nad tým, že je teraz najslávnejší košický gymnasta od čias Rakúska-Uhorska, sa vôbec nezamýšľa. Ani nad tým, že muselo prejsť až sto rokov, aby Ľ. Kmeťko-Kmetyko mal svojho dôstojného nástupcu.

„Takéto uznanie vnímam ako také malé zadosťučinenie za moju obetu tomuto športu, za roky driny. Ešte mi to síce nie je celkom jasné, prečo som to práve ja, ale dúfam, že nebudem posledný Košičan - úspešný športový gymnasta. Nakoniec, niekto už konečne musel prevziať štafetu po našom slávnom rodákovi a že som to práve ja - to si ešte musím zistiť," s patričnou dávkou humoru (a možno i skromnosti) hovorí S. Piasecký.

Košice, ktoré celé desaťročia zápasia s nedostatkom kvalitných športových objektov, mali v súvislosti s gymnastikou predsa len šťastie. V 80. rokoch minulého storočia pribudli dve špecializované gymnastické telocvične - najskôr na Trebišovskej ulici pre dievčatá a neskôr na Popradskej pre chlapcov.

Tí však boli vždy v tieni svojich rovesníčok. Tie roky dostávali pozvánky do rôznych reprezentačných výberov, Katka Šarišská štartovala aj na OH 1980 v Moskve. V tých časoch sa chlapcom z Košíc mohlo o olympiáde iba tak snívať. V čom to bolo? V lepších podmienkach, tréneroch a funkcionároch?

Ani Samo Piasecký na túto otázku nevie odpovedať, má dosť iných starostí, aby sa zaoberal práve týmto, ale jeho názor je veľmi zaujímavý: „Dievčatá sa rýchlejšie vyvíjajú a skôr dosahujú vrcholné výkony, ale zároveň ich aktívna športová kariéra je oveľa kratšia."

Tí skôr narodení priaznivci športu sa určite dobre pamätajú na časy, keď čs. reprezentáciu „žien" tvorili 15 - 17-ročné dievčatá. Až teraz sa ženská športová gymnastika opäť stáva skutočne ženskou. Piaseckého úvahy potvrdzuje aj jeho prípad: dve desaťročia musel doslova drieť, kým sa dostal tam, kde dnes je a samozrejme na tomto vrchole túži ešte niekoľko rokov zostať.

Chlapcov neláka?

Našťastie, v časoch Samovho detstva ešte tréneri a učitelia športové talenty vyhľadávali na rozdiel od dnešných čias, keď sú radi, že deti vôbec prejavia chuť športovať.

O malého Piaseckého mali záujem futbalisti i atléti. Vtedy však už chodil do gymnastickej telocvične, kam ho priviedol otec. Ten bol presvedčený, že syn spočiatku potrebuje dobrý pohybový základ - a potom sa uvidí.

Veď práve gymnastika mu mohla dať rovnocenný rozvoj telesných partií (čo mu aj, samozrejme, dala) a okrem toho hlava rodiny bola presvedčená, že toto športové odvetvie je najlepšie aj na výchovu k disciplíne, cieľavedomosti a dodržiavaniu režimu dňa.

Gymnasti predsa tvrdo trénujú šesť dní v týždni, bez ohľadu na vek, potom už rozhodne nemajú chuť „šantiť". Už aj preto, lebo všetku energiu nechali na tréningu. Samo chcel všetko - venovať sa gymnastike, aj futbalu, aj atletike. Keď však dostal ultimátum - vybrať si a „sedieť na jednej stoličke", gymnastika dostala prednosť.

Našťastie pre slovenský šport. Prečo sa takto rozhodol? V jeho detskom veku preto, lebo na gymnastické tréningy už chodil pravidelne, našiel si tu priateľov a jednoducho z tohto kolektívu sa mu nechcelo odísť. Aj po rokoch pri všetkej skromnosti si S. Piasecký myslí, že by sa presadil aj v spomínaných športoch.

Samo mal v rodných Košiciach možnosť trénovať pod vedením kvalitných trénerov - Eugena Papugu, Gabriela Dunaja, Ľubomíra Hudeca a nakoniec Jozefa Dučáka.

Jeden z nich, Ľ. Hudec, nám povedal: „Čo sa týka našej súčasnej mužskej gymnastiky, Samo je skutočne výnimočný jav. Nielen výsledkami, ale prístupom k povinnostiam, svojou vytrvalosťou a pilnosťou. Často sa ma pýtajú, prečo sa u nás tak málo chlapcov venuje tomuto športu a či nám vyrastie v Košiciach nový Piasecký. Osobne som skôr pesimista. Akosi sa nám strácajú talenty a tie, ktoré máme, s gymnastikou končia už príchodom do puberty. Potom dávajú prednosť vysedávaniu za počítačom. Samo je jedna veľká výnimka a samozrejme obdivujem jeho súčasné výkony."

Ani samotný Piasecký nestráca optimizmus. Uvedomuje si, že pre mnohých dospelých i deti sa stal ich veľkým vzorom. Je to síce nádherný pocit, ale zároveň cíti pred nimi patričnú zodpovednosť.

Práve jeho účasť na londýnskej olympiáde môže ovplyvniť ďalší rozvoj mužskej gymnastiky na Slovensku. Nájde sa teda dosť tých, ktorí budú chcieť žiť pre gymnastiku, naplniť svoje životy drinou a odriekaním a byť pritom jednoducho šťastní.

Gymnastika podobne ako krasokorčuľovanie sú odvetvia, v ktorom o konečnom výsledku teda rozhodujú nielen samotné výkony, ale aj ľudský faktor v podobe známkovania rozhodcami.

Vráťme sa však do gymnastických Košíc. Ako hovorí Piasecký, situácia je skutočne vážna, ale nie beznádejná. Musia však prísť noví funkcionári a okrem toho všetci ťahať symbolické lano za jeden koniec.

Ani v takejto situácii však nestráca zmysel pre humor: „Keď sa však nikto nenájde, teda nepríde žiadny spasiteľ, tak sa vrátim do rodného mesta a zachránim tam gymnastiku."

Neľahké časy

Otec troch chlapcov to však ani teraz nemá ľahké. Po príchode do Bratislavy musel z niečoho žiť. Dosť dlho trvalo, kým sa stal členom Národného športového centra, ale príspevky z neho nestačili ani na skromné živobytie.

Tak medzi tréningami predával v školskom bufete. Situácia sa zlepšila až pred rokom, keď sa stal profesionálnym vojakom Armády SR a členom Dukly B. Bystrica.

„Situácia síce stále nie je najlepšia, ale keď si predstavím, že môže byť aj horšie, tak som radšej ticho a makám za to, čo mi dajú. Veď už len preto, lebo som jediný gymnasta, ktorý sa už vyše 21 rokov stále venujem gymnastike a takmer zostal sám ako kôl v plote. Pritom ešte pred rokmi som mal desiatku rovnocenných súperov."

Humor však ani v týchto vážnych životných situáciách nestráca: „Moje finančné príjmy stačia tak na zaplatenie šekov, ale dúfam, že to všetko vydržím..."

Piasecký už pre našu gymnastiku a celý šport urobil dobrú reklamu aj tým, že si ako prvý zo všetkých obliekol oficiálnu rovnošatu člena slovenskej olympijskej výpravy. Mal možnosť si ju vyskúšať a vysloviť svoj názor. Niektorí sa domnievajú, že to bolo pre jeho ideálnu športovú postavu, ale Piasecký to vidí celkom prozaicky.

Dostal ponuku, a tak ju využil, pričom je rád, že Slovenský olympijský výbor a jeho sponzor Alpine Pro si práve jeho vybrali za reklamnú tvár celej mužskej časti slovenskej olympijskej výpravy v Londýne.

Epilóg

Terajšie obdobie prípravy je pre S. Piaseckého veľmi náročné. Má za sebou vydarené štarty na ME vo Francúzsku (5. miesto vo finále na bradlách, siedme na hrazde), potom na Svetovom pohári v Slovinsku, ďalšie podujatia v Belgicku a Izraeli, posledné dni prípravy na Londýn strávi doma v Bratislave nakoniec pri rodine.

Keď už sme pri nej - nikto z najbližších ho nebude povzbudzovať počas olympijských zápolení, pretože jednoducho z nich nikto na cestu do Londýna a vstupenky nemá. Možno sa však do haly dostane niekoľko slovenských priaznivcov gymnastiky.

Pri rozhovore s jedným v súčasnosti najlepším športovým gymnastom sveta, odchovancom košickej gymnastiky Samuelom Piaseckým sme nemohli nespomenúť Memoriál Jozefa Pajora.

Tieto preteky pre gymnastické nádeje v Košiciach majú už svoju bohatú tradíciu a pre mnohých sa stali prvou oficiálnou konfrontáciou s rovesníkmi. Tak to bolo aj v prípade Piaseckého.

Štartovali na nich talenty z okolitých krajín a tie najlepšie, čo sme mali doma. Žiaľ, ako sa v košickej gymnastike všetko mení k horšiemu, tak aj zo spomínaného Memoriálu sa stala lokálna záležitosť, ktorá doslova prežíva.

Je tu však niečo ešte horšie, a to budúcnosť špecializovanej gymnastickej telocvične na Popradskej ulici.

Jej noví majitelia ju ešte pred časom založili ako nehnuteľnosť pri vybavovaní úveru v banke pre súkromnú osobu, ktorá so športom a gymnastikou nemala nič spoločné! Neuveriteľné, ale aj také veci sa stávajú v košickom športe.

Teraz osud telocvične je už v exekútorských rukách. Takže, aj keby sa po ukončení kariéry chcel či už len teoreticky S. Piasecký vrátiť do Košíc, asi už nebude mať kde trénovať svojich nasledovníkov.

Nechajme však chmúrnu budúcnosť, veď už dosť pesimistická je súčasnosť košickej gymnastiky. Chýba jej takmer všetko - predovšetkým aspoň najpotrebnejšie finančné prostriedky a patričné materiálne a spoločenské zázemie.

Ešte šťastie, že tu vždy sa našlo niekoľko doslova fanatikov, teda nadšencov na entú, ktorí v pote tváre učia deti neľahkú gymnastickú abecedu.

Preto ešte nezomrela nádej, že v Košiciach niekedy vyrastie nový Samuel Piasecký. Ale už to, že tu vyrástol on - je podľa slov jeho bývalých trénerov ojedinelý, teda nevšedný a nie každodenný jav. Len aby sa nakoniec z neho nestal posledný mohykán košickej mužskej gymnastickej školy.

S. Piasecký s jedným zo svojich trénerov z košického pôsobenia Jozefom Dučákom. Foto archív.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári