Na policajnej stanici pomáhala tlmočiť medzi policajtom a Indom

Košickou študentkou sa na jeden rok stala aj Japonka Amy Kojima. Na Slovensko prišla vďaka Rotary Clubu.

Pred časom sme priniesli rozhovor s Brazílčanom Rodrigom, ktorý sem prišiel na výmenný pobyt na Gymnázium Poštová. Jeho spolužiačkou sa na jeden rok stala aj Japonka Amy Kojima. Na Slovensko tiež prišla vďaka Rotary Clubu. Podobne ako Rodrigo aj ona absolvovala tento rozhovor v slovenčine. Takto nám okrem iného prezradila, že by sa do Košíc rada vrátila kvôli štúdiu na vysokej škole.

KOŠICE. Amy prišla na Slovensko z Tokia. „Je to obrovské a oveľa rušnejšie mesto. Tu je to tichšie a viac prírody. V Tokiu je strašne veľa ľudí, máme oveľa viac áut. Tokio je oveľa špinavšie ako Košice. Košice sú pekné mesto, milujem ho."

Amyn otec sa volá Eiji a mama je Akiko. Má 15-ročného brata Daijiho, ktorý sa tiež chystá na výmenný pobyt. „Je trošku tichší ako ja," smeje sa Tokijčanka. „Kedysi sme sa veľmi hádali, ale teraz oveľa menej. Chodí na chlapčenské gymnázium. Otec má rádiostanicu a firmu, ktorá robí servis pre ipody, iphony... Mamka má firmu na opatrovanie starých ľudí. Doma mám dva psy. Sučku labradora Tango a psa pudla Aibo."

Na Slovensko prišla Amy vlani 22. augusta. Rotary Club, vďaka ktorému je tu, jej zo všetkých krajín vybral Slovensko. O našej krajine nevedela vôbec nič, ani to, kde je. „Vedela som iba, že existovalo nejaké Československo. Hľadala som teda na internete. Šla som na Wikipédiu a tam som si pozrela, aké je hlavné mesto, koľko máte obyvateľov, že máte prezidenta Ivana Gašparoviča. A videla som aj vlajku."

Prvé pocity, ktoré má človek po príchode do cudzej krajiny, si zapamätá navždy. Zvlášť v prípade, ak opúšťa obrovské Tokio a príde do „menších" Košíc. „Zapáčili sa mi hneď. Bola som prekvapená, že tu máte veľa japonských áut Toyota, Honda, Subaru... Potešilo ma to a pripomenulo mi domov. Máte tu veľa historických budov, my máme iba vysoké mrakodrapy. Je tu veľmi pekne a aj čistejšie."

Turisti v Košiciach obdivujú mnohé veci. Od Dómu sv. Alžbety, cez zoo, divadlo.... ale Amy ako prvé napadlo niečo iné. Hovorila o tom s veľkým nadšením v hlase. „Steel Arena. Páči sa mi hokej, bola som tam vyše päťkrát. Okrem toho som videla slovenské folklórne tance. Boli sme na akcii, kde nás učili tancovať. Ale viac ako dievčenské, sa mi páčia chlapčenské tance," povedala a názorne predviedla čapáše. „V chráme sv. Alžbety sa mi tiež veľmi páčilo. Ak my máme vysoké budovy, ale nie historické, len moderné. U nás je historické centrum celkom iné, máme inú architektúru." Košice sú z jej pohľadu veľmi staré a veľmi pekné.

V septembri začala Amy chodiť do košického gymnázia a keď začala porovnávať, bolo jasné, že školu zmenila o 180 stupňov. Ak si niekto myslí, že jeho škola je ťažká, Amy ho presvedčí o tom, že tá jej je rozhodne omnoho ťažšia ako ktorákoľvek v Košiciach a možno aj na Slovensku. „Mám veľmi ťažkú školu, je čisto dievčenská. Tu aj u nás chodím do 3. ročníka. U nás je to všetko iné. Čo sa týka vzdelania, máte najprv 9 rokov základnú školu, 4 strednú a potom vysokú. My máme najprv 6 rokov základnú školu, potom 3 strednú, po nej vysokú strednú školu a napokon vysokú. To je veľký rozdiel. Ďalší je ten, že vy začínate v septembri a končíte v júni. My začíname v apríli a končíme v marci."

V Tokiu chodia do školy od pondelka do soboty a niekedy aj v nedeľu. Majú školské uniformy, nemôžu používať mejkap, mať nalakované nechty a nosiť šperky. „Nosíme sukňu, košeľu a sako vo farbách čierna a červená. Rozdielom je aj to, že máte veľa študentov a malú školu. My máme asi rovnaký počet študentov, ale väčšiu školu. Má sedem poschodí a je v nej veľká knižnica. Máme tiež triedu pre výučbu hudby. Všetci si musíme kúpiť flautu a učíme sa na ňu hrať. Nemôžeme mať iný nástroj."

Škola v Tokiu začína pre o 8.30 hod. a trvá do obeda, kedy má hodinovú prestávku na obed. Potom sa učí do 20.00 hod. Amyna trieda je ako tu posledný maturitný ročník a mala by byť zo všetkých tried najťažšia. Amy si ju vyskúša tento mesiac, keď sa vráti domov. Do konca školského roka jej ostáva deväť mesiacov. "V Tokiu mám samozrejme z predmetov navyše japončinu a flautu. Máme aj predmet, pri ktorom k nám do školy chodia rôzni ľudia a hovoria o svojom povolaní. Napríklad príde policajt. Predmet je dve hodiny do týždňa. Alebo sa na hodine bavíme o živote a plánoch do budúcnosti. Ako chceme žiť, akú prácu by sme chceli a podobne."

Čo sa týka pomôcok, hoci by niekto čakal veľa techniky, v Amynej škole poznajú tabuľu, kriedu aj zošity. Niektoré školy majú elektronické tabule, ale oni nie. Podobne ako v amerických filmoch, každý študent má sám pre seba lavicu a stoličku. „Je to veľmi prísna škola. Nebijú nás, to sa nemôže, ale sú prísnejší ako tu. Keby som niečo mohla zo svojej školy vziať sem, zaviedla by som tu uniformy. Je to ľahšie ako každé ráno rozmýšľať, čo si oblečiem. U nás by som zaviedla vaše kratšie vyučovanie. A aby sme sa mohli aspoň trochu maľovať."

A ako Amy vníma fakt, že doma má v škole iba dievčatá a tu aj chlapcov? „Predtým som chodila na základnú a tam sme mali aj chlapcov, takže až také iné to nie je. Slovenskí chlapci sú priateľskejší, ale veľké rozdiely nie sú. Tie sú v tom, že chlapci a dievčatá sa objímajú, aj keď spolu 'nechodia'. U nás to nie je. Prekvapilo ma tiež, že veľa chlapcov má meno ako ich otec. Otec je napríklad Peter a syn tiež. U nás nemajú rovnaké mená."

Slovenčina. Tvrdí sa, že je to najťažší jazyk na svete. Ako jediný jazyk sveta má 7 pádov, vybrané slová, i a y. Ako jeden z 5 jazykov máme 3 rody: mužský, ženský a stredný. Ako jediný vzory prídavných mien, dvojhlásky, spodobovanie. Máme dokonca aj 465 gramatických výnimiek. Cudzincovi by vraj trvalo 12 rokov, kým by sa naučil kompletnú gramatiku. Mnohí cudzinci sa naučia aspoň sa dohovoriť, ako aj Amy. Dohovoriť sa vie ozaj skvele, na to, že sa slovensky učí iba zopár mesiacov.

Tento rozhovor trval vyše hodiny a Amy hovorila slovensky bez pomoci. Čo nevedela povedať, obkecala inými slovenskými slovami. „Najväčší problém mi robili slová, kde je 'r' a 'ľ'. My ich nemáme, pripadajú mi rovnaké. Veľký problém na výslovnosť mi robila 'Spišská Nová Ves' a nevedela som si zapamätať ani slovo 'mimozemšťan'. My máme inú abecedu a všetko je iné. Znakov máme viac ako 9-tisíc, nemusíme ich vedieť všetky. Mali by sme vedieť asi 4, alebo 5-tisíc. Neviem, koľko ich viem ja. V slovenčine je ťažká gramatika. Najťažšie je skloňovanie. V angličtine je 'for Diana, from Diana, with Diana...' Ale tu je 'pre Dianu, od Diany, s Dianou...' To je strašne ťažké. Nechápem, prečo také čosi máte. Je to 'šalený' jazyk," smeje sa.

Amy prežila na Slovensku aj Vianoce. V Tokiu sa špeciálne neoslavujú. Vianoce sú u nich normálny deň. Chodia do školy, rodičia do práce. „Niektorí oslavujú, robia párty. Ale až po škole, či práci. U mňa doma ideme len do reštaurácie. V decembri mám narodeniny, takže dostanem darčeky spolu na Vianoce i narodeniny. Vianoce tu sa mi veľmi páčili, hlavne vianočné trhy. Vyzdobená Hlavná ulica. Ochutnala som medovinu, bola veľmi dobrá. Prvýkrát som ochutnala aj vianočný punč, tiež mi chutil."

Vianočná večera bola podľa Amy tiež dobrá, hlavne kapustnica. Prekvapilo ju ale, že po polievke jeme ešte kapra so šalátom. „Kapra som zjedla, ale nechutil mi. Zo zvykov sa mi páčili koledy. Rodina spievala 'Tichú noc' a ja tiež, ale po japonsky. Učila som sa aj po slovensky. Naučila som sa aj pieseň 'Rolničky...'"

Z nášho jedla Amy ochutnala aj bryndzové pirohy, ktoré jej veľmi chutili. Tiež našu ryžu. „Varíte ju inak. My do nej nič nedávame, vy dáte soľ, alebo korenie. Ochutnala som aj pivo, chutilo mi. Veľmi mi chutia laskonky a trdelník, kofola a vinea."

Samostatnou kategóriou sú zážitky. Jeden z nich si Amy zapamätá navždy. Moohol by sa transformovať na začiatok vtipov typu: stretne sa Rus, Nemec a Slovák... „Musela som ísť na policajnú stanicu kvôli vízam. Nemohol však ísť so mnou nikto zo Slovákov, tak som musela ísť sama. Čakala som na chodbe na stoličke, keď prišiel policajt s Indom. Hovoril veľmi ťažko anglicky a policajt mu nerozumel. Tak som vstala a ponúkla im pomoc." Predstaviť si situáciu, v ktorej Japonka na slovenskej policajnej stanici pomáha s dorozumievaním Indovi z angličtiny do slovenčiny je zábavné.

Okrem Košíc navštívila Amy vďaka Rotary Clubu aj Prešov, Slovenský raj, Martin, Bratislavu, Strečno či Banskú Bystricu. Nikdy predtým nevidela hrady a veľmi sa jej páčili. „Niektoré neboli zrekonštruované, u nás sa všetko opravuje a maľuje. Páči sa mi aj nádherná príroda, ktorá je pri hradoch. My hrady nemáme, iba Disneyhrad v Disneylande."

Domov si Amy vezme mnoho zážitkov. „A tiež veľa, veľa kofoly a viney. Vezmem si aj bryndzu, lebo viem robiť halušky. Tiež si chcem kúpiť hokejový dres. Doma nie som fanúšik, máme mužstvo, ale je slabé," smeje sa. „Keď kúpim dres, poprosím spolužiakov, aby sa mi podpísali. Mám aj obľúbeného hokejistu Slimáka. Má pekné meno. Nakúpila som si aj CD českej skupiny Kabát. Páči sa mi aj Majk Spirit a No Name. Bola som aj na ich koncerte."

Amy sa tu páčilo tak, že sa k nám chce vrátiť. Nie na návštevu, ale kvôli štúdiu vysokej školy. „Neviem ešte, akú by som chcela študovať. Chcem sa viac zdokonaliť v slovenčine. Ale ocko ma zatiaľ nepustí. Tak uvidíme," dodáva s úsmevom.