Od útleho detstva vyrastali v rôznych detských domovoch a dvaja z nich o sebe ani nevedeli. Až tento mesiac sa všetci traja ocitli ako rodina na jednom mieste. V krízovom centre Dorka, v Domove na polceste.

KOŠICE. Najstarší zo súrodencov Vlado (27) ako prvý začína rozprávať svoj príbeh. Narodil sa v Košiciach. Od 3 do 6 rokov vyrastal v Košickej Novej Vsi v diagnostickom ústave (DÚ).

„Mala ma na starosti Katka Guspanová. Do troch som bol možno pri rodičoch a potom bola nariadená ústavná výchova. Istý čas, ako malý chlapec, som bol aj v pestúnskej starostlivosti v Košiciach, kde som spoznal svojich súrodencov, sestry Renátu a Evku i brata Jara. Nevedel som o nich, kým som sa tam s nimi nestretol. Keďže som bol malý, nejako som nevnímal, že sú to moji súrodenci. Žena, u ktorej som bol, však dostala rakovinu a podľahla jej. Vrátili ma teda do DD v Košickej Novej Vsi a v roku 1992 ma poslali do DD vo Svidníku."

Tam Vlado spoznal brata Gejzu. Ten prišiel do Svidníka rok po Vladovi, ktorý mal vtedy 7 rokov. „Náš vzťah nebol vôbec dobrý. Hlavne z mojej strany. Bili sme sa, nemali sme sa veľmi v láske. Neskôr som z toho vyrástol. Teraz som rád, že ho mám," vraví Vlado.

"O ďalších súrodencoch nemám správy. Viem, že Renáta je niekde v Čechách. O Alenke som sa dozvedel, keď som žil v zariadení v Medzilaborciach. Tam som sa dozvedel, že mám aj brata Vojtecha. To on mi povedal, že mám sestru Alenku. Bol som veľmi rád."

Po ZŠ Vlado vyštudoval vo Svidníku trojročné učilište internátne, odbor zdravotný ošetrovateľ. Po skončení vystriedal 12 ubytovacích charitných zariadení.

To posledné bolo v Prešove, kde externe študoval strednú zdravotnícku školu sv. Bazila a skončil ju záverečnou skúškou. V Košiciach by si rád urobil nadstavbové štúdium v Košiciach, aby si urobil maturitu.

„Detstvo v DD som nemal dobré," tvrdí Vlado. "Nebolo podľa mojich predstáv. Potreboval som mamu i otca a závidel som iným deťom, keď im niekto prišiel na návštevu. Mňa nenavštívil nikto. Rodičov nepoznám, nikdy som ich nevidel a ani ich poznať nechcem. Viem len to, že nás je vyše 11 súrodencov. Moji vychovávatelia boli Jožko Kmit a Mária Rudiová. Vedeli som mnou súcitiť a brali ma za svojho syna. Oni ma vychovali a keď som bol chorý, chodili so mnou k lekárovi. Učili ma správnemu životu, riešili so mnou moje problémy.... Oni sú moji rodičia."

Vlastných rodičov Vlado odmieta. Nikdy sa na nich vychovávateľov nepýtal a nechcel vedieť dôvody, prečo vyrastá v DD.

„Keď som ako dieťa mal ísť do adoptívnej rodiny, zasiahli mi do života. Nebol som plnoletý a teda rodičia museli dať k adopcii súhlas. Súhlas nedali a ja som ostal v DD. Vtedy som sa na nich veľmi hneval. Mohol som mať lepší život a oni to znemožnili."

V Dorke je Vlado len od 3. júla. Začína si zvykať a je rád, že má pri sebe aspoň dvoch súrodencov. V jeho plánoch je vysoká škola, odbor sociálna práca, alebo záchranárstvo. Od útleho detstva k tomu inklinoval. Páči sa mu, ako zdravotníci zachraňujú ľudí.

Momentálne je so životom spokojný, avšak jediné, čo mu vadí, je práve to, že je Róm. „Niekedy sa za to hanbím, lebo tí neprispôsobiví nám ostatným robia veľkú hanbu. A ľudia nás potom hádžu do jedného vreca."

Život na Luniku odmietol

Gejza je o dva roky mladší ako Vlado. To, že má brata, je pre Gejzu neho veľké šťastie. Priznáva však, že to na začiatku nebolo medzi nimi ružové. Fakt, že majú jeden druhého, si začali vážiť až neskôr.

„Momentálne študujem na Kukučínovej za murára. Budúci rok budem maturovať. V Dorke bývam pol roka. Narodil som sa v Košiciach. Od 3 do 6 som bol v DÚ v Košickej Novej Vsi. Na základe nejakých testov ma od 6 rokov umiestnili do špeciálnej ZŠ vo Svidníku."

Preto, že sa učil na špeciálnej ZŠ, má Gejza ťažké srdce na tých, čo ho tam umiestnili. Vedel, že má na viac.

„Vzalo mi to zbytočne veľa času. Všetkému učivu, ktoré dávali, som rozumel. Mrzelo ma, že videli, že mám na viac, ale nechali to tak. Myslím, že ma tam dali preto, že som Róm a že som z DD."

Vo Svidníku bol Gejza do 15 rokov veku. Potom sa na učilišti v Snine vyučil za cukrára. To ho nesmierne baví. Vo voľnom čase vyvára a vypeká súrodencom.

„Po skončení školy som odišiel do Charitného zariadenia Vranov nad Topľou. Vedel som, že s výučným listom nikde neprerazím, a tak som využil jeden bratislavský projekt, vďaka ktorému som mohol v Košiciach ako 23-ročný dokončiť základnú a externe začať študovať aj strednú školu."

So sestrou Alenkou sa stretol až ako 22-ročný v charitnom zariadení vo Vranove nad Topľou.

„Vedúca ich DD bola s riaditeľom na nejakej exkurzii u nás. Opýtali sa ma, či poznám svoju sestru Alenku a brata Vojta, ktorí vyrastajú v DD v Medzilaborciach. Vedel som, že mám súrodencov, mal som to aj v spise, ale nikdy som ich nevidel. O týždeň som ich išiel navštíviť. Bol som šťastný, že som ich mohol spoznať. Odvtedy sme sa navštevovali, alebo si písali cez 'pokec'."

Rodičia je slovo, ktoré Vlada vytáča, ale Gejza má k nemu iný vzťah. S rodičmi sa stretol, keď ho vyhľadali. Mal vtedy 23 a býval v Košiciach v Domove na polceste na Svätoplukovej, keď za ním prišli.

„Rozhodoval som sa, či mám za nimi ísť. Napokon som šiel, lebo ma zaujímalo, ako vyzerajú. Pýtal som sa, prečo ma dali do DD. Mama povedala, že preto, lebo som nemal prežiť. Narodil som sa totiž predčasne, veľmi chudý a vážil som len kilo a pol. Povedal som jej, že som prežil a keby chcela, prišla by ma pozrieť, alebo ma vzala k sebe. Vedeli o tom, kde všetci sme. Vyčítal som im, že keby nás chceli pri sebe, urobili by pre to niečo."

Na stretnutí sa dohodli na ďalšom, no keby Gejza tušil, ako sa to celé vyvinie, ušetril by si ďalšie bolestné sklamanie. Rodičia ho totiž presviedčali, aby šiel k nim bývať na Lunik IX.

„Presviedčali ma, lebo vedeli, že keby som pracoval, prispieval by som im na domácnosť. Takže to bola dosť šupa, že si po 23 rokoch spomenuli, že existujem a kvôli peniazom chceli, aby som býval s nimi. Povedal som, že stretávať sa môžeme, ale život si chcem zariadiť podľa seba. A žiť s nimi na Luniku nechcem. Po štyroch stretnutiach sa už neukázali." Gejza si uvedomil že sa na neho vykašľali po druhý raz. Tentoraz preto, lebo im nechcel byť finančne prospešný.

„Bola by si iná"

Vladova a Gejzova sestra Alena má 19 rokov. Narodila sa v Košiciach a vyrastala v DD v Medzilaborciach. Bola tam, odkedy si pamätá.

„Vyrastala som s bratom Vojtechom. O Vladovi a Gejzovi som dlhé roky nevedela. Keď som mala asi 16 rokov, dozvedela som sa o Gejzovi a on mi povedal aj o Vladovi. V tom čase zhodou okolností býval v Medzilaborciach v tom istom zariadení. Nie v DD, ale v krízovom zariadení. Netušili sme o tom, že tam ten druhý je. V domove sme si viedli 'Knihu života', kde sme si písali všeličo možné, čo sme prežili, vrátane súrodencov, ktorých som mala v spise. Bol to pre mňa šok, že ich naozaj mám."

Rodičov Alena nepozná. Spomína si len, že mama jej roky písala, ale za ňou nikdy neprišla. Nikdy ju teda nevidela.

„Ja som veľmi rada, že ma dala do domova. Možno, keby som pri nej vyrastala, povedala by som jej, čo si o tom všetkom myslím a že by to mala robiť inak..." Do reči jej však skočí Gejza. „Nie. Nepovedala. Bola by si iná. Nič by si mame nepovedala. Bola by si taká istá ako oni. Zvykla by si si na to, na taký život..."

Alena podobne ako jej brat Gejza absolvovala špeciálnu ZŠ. „Najhoršie je, že ja som najprv chodila na bežnú školu, až neskôr ma preradili. Povedali mi, že preto, lebo je tam aj môj brat. Potom som sa vyučila v Snine za cukrárku. Pečenie a varenie ma baví, preto som tam chcela ísť. Teraz sa v Dorke pri varení striedame s Gejzom. Hospodárime si spolu. Financie, ktoré máme, dáme dokopy a ideme na nákup."

Alena si s čerstvým výučným listom momentálne hľadá letnú brigádu alebo prácu. Bratia však dodávajú, že chcú, aby aj ona šla na vysokú školu.

Epilóg

Súrodencov mrzí, že im nebolo dopriate vyrastať spolu. O niektorých bratoch či sestrách iba počuli a s niektorými sa niekde na ceste životom a domovmi aj stretli. O existencii iných nemajú ani tušenie.

Táto situácia ich veľmi mrzí, ale sú radi, že aspoň oni traja sa v Dorke stretli a môžu žiť spolu. Zhodujú sa ešte na jednom.

„Sme šťastní za to, že sme dostali šancu vyrastať v detskom domove. Ktovie, čo by inak s nami bolo..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári