Jej prvotina 'V Írsku prší inak' si získala veľa priaznivcov. Neuplynul ani rok a spisovateľka vydala ďalšiu knihu. Tentoraz s názvom 'Planisko'.
Kniha opisuje príbeh malej Židovky, siroty, ktorá vyrastá v malomestskom prostredí Dobšinej. „Je ignorovaná a osamotená tak, že začne veriť, že je neviditeľná, preto si chrabro pospevuje po ulici, lebo si ju tak či onak nikto nevšíma," opisuje autorka. „Po smrti matky ju babka dá na adopciu do Karvinej a keď sa konečne naučí hovoriť po česky, babka ju unesie, čím sa vystaví trestnému stíhaniu za odvlečenie cudzieho dieťaťa. Kauza dopadne dobre vďaka konšpirácii právnikov, ale Žofkine trampoty sa tým nekončia. V mučivej osirelosti sa zblíži s učiteľom hudby, telesne postihnutým a aj morálne deformovaným a ten Žofkinu odovzdanú náklonnosť nehanebne zneužije..."
Kniha vyšla v júni tohto roku a krstila sa hrsťou mincí, rovnako ako prvá kniha V Írsku prší inak. „Ja sa totiž vôbec nebránim priznať peniazom ich moc. Je lepšie byť bohatý ... už len z finančných dôvodov," smeje sa. „Krstilo ju dievčatko z detského domova v Dobšinej. Vyzeralo ako to na obálke knihy. Malo smutno-múdre oči."
Krst v Dobšinej nie je náhodný. „Šlo o symboliku. Dej knihy sa totiž odohráva v Dobšinej. Mirka, mladá Dobšinčanka a súčasne moja nadšená čitateľka vyhlásila, že krstiť túto knihu v tlame levovej, bol čistý masaker. Cítila som niečo ako obrodenie satisfakciou. Kto knihu prečíta, pochopí."
K napísaniu knihy ju inšpirovali udalosti, ktoré sa naozaj stali a aj úspech jej prvotiny. „Bolo to ako upratať špajzu," hovorí. Zaujímavosťou tejto knihy je totiž aj fakt, že kniha je autobiografiou. Práve preto čitateľka spomenula, že krstiť ju tam bol masaker. Autorka šla s kožou na trh, do dediny, ktorá práve ju nazývala Planiskom. Nemala predsa maličké pochybnosti, ako to dopadne?
„Naopak, tešila som sa," tvrdí autorka. "Nebudem predstierať nejaké vyššie ciele, klišé posolstvá, či potrebu upozorniť na 'negatívne javy'. To vôbec nie. Napísala som, čo sa stalo a cítim sa ako po kúpeli. Recenzie na knihu sledujem a robia mi radosť, len niekoľko mojich rovesníkov z Dobšinej sa ozvalo, že to bola odvaha. Odvaha je však úmerná miere rizika a ja som neriskovala nič. Teraz už nie."
A čo reakcie od samotných Dobšinčanov? Autorka zažila prekvapenie. „Mladí sú nadšení, starší ma oslovujú s trochu komickým rešpektom: Števka, pamätáš sa na mňa, chodili sme spolu do školy... a servilne sa usmievajú. Keby som bola vedela, že stačí napísať knihu, aby sa takto tvárili, tak to urobím dávno."
Autorka Planiska píše ďalej, dokonca, jedna kniha na pultoch ešte nestihla vychladnúť, už je takmer dokončená ďalšia. Voľné pokračovanie osudov Žofky.
Pokračovanie Planiska je síce rozpísané, ale v hlave nosí spisovateľka ďalšie knihy. Š. Opremčáková bola dlhé roky úradníčkou, nikdy nepísala knihy a teraz sa takto „rozpísala". Čím to je? „Ono je to tak, kým som bola mladá, robila som, čo som musela, teraz len to, čo chcem. A to je moc peňazí. Keď ich máš dosť, oslobodia ťa od kompromisov."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
