Ten svoj, a skutočne zaujímavý, nám tentoraz vyrozprávali Emília Hudyová a jej druh Tibor Holub, ktorí tam bývajú so svojím synom Tiborom.
KOŠICE. Tibor je Košičan a má 43 rokov. Emília má 40 a tiež pochádza z Košíc. „Máme spoločného syna Tibora, ktorý má 10 rokov. Žijeme ako druh a družka. Poznáme sa už dlhšie, ale spolu sme od roku 1997. Prišlo to tak zrazu, asi som sa jej páčil," smeje sa najstarší z rodiny.
Tibor ženatý ešte nebol, zato Emília má za sebou bolestnú skúsenosť s manželom tyranom.
„Bola som vydatá sedem rokov. Z toho vzťahu som mala dvoch synov, Elemíra a Štefana. Jeden však zomrel a druhý má teraz 21 rokov. Mala som mať ešte tretie dieťa, ale manžel ma zbil a ja som o dieťa prišla. Bola som takmer vo štvrtom mesiaci. To bolo v roku 1991. Rozišli sme sa, ja som vzala dve deti a šla bývať k mame. Bil ma už predtým, ale vždy som to nechala tak, že to bude lepšie. No nebolo. Rozviedli sme sa však až o 13 rokov neskôr, teda v roku 2011. Dôvod bol ten, že sa môj muž nedal nájsť. Žiadosť o rozvod bola podaná, len jeho nebolo. Nikdy sa na súd nedostavil."
Napokon ho však polícia našla. Paradoxne, vo väzení. „Sedel za ublíženie na zdraví svojej družke, s ktorou žil," pokračuje Emília.
"Zaujímavé je, že bola tiež tehotná, vo vyššom štádiu. Zbil družku, aj dcéru, ktorá bránila mamu. Dostal osem alebo deväť rokov. Za ten čas, čo sme neboli spolu, stihol s ňou mať deväť detí."
Belgicko
Emília sa dlho dávala dokopy z otrasného zážitku a hoci Tibora dlhšie poznala, nejaký čas trvalo, kým spolu začali chodiť. Po dvoch rokoch sa v roku 1999 rozhodli odísť do Belgicka.
V tej dobe pracovala Emília ako herečka a tanečníčka v divadle Romathan. Nemá na to síce školu, ale v detstve zložila skúšky z ľudových tancov a to ju posunulo do divadla. Tibor má iba základné vzdelanie.
„Mňa škola nebavila," priznáva. "Chcel som hneď pracovať. Robota ma bavila. Robil som hlavne pri murároch."
Tiborovi sa nedarilo nájsť si stálu prácu, preto odišli do Belgicka. Prečo práve tam?
„Žije tam moja aj Tiborova sestra, obe so svojimi rodinami. Tam sme chceli začať nový život. Sestry nám povedali, že nám na začiatku pomôžu. Bývali sme v meste Tongeren. Odišli sme do Belgicka s mojím 7-ročným synom Štefanom, 9-ročný Elemír ostal ešte nejaký čas pri babke. Bol to jej miláčik. Kým sa narodil Tibor, vzali sme si aj Elemíra k sebe."
Po príchode do Belgicka požiadali o azyl. Tibor robil na fuškách, väčšinou maľoval byty. Prvé dva mesiace bývali u jeho sestry, potom v podnájme. „Tam je to celkom iné ako u nás," hovorí Tibor.
„Je tam veľa bytov, ktoré sa ponúkajú do podnájmu. Je to vypísané na oknách. Zavolali sme jednému, videl nás a dohodli sa.
V Belgicku sa hovorí prevažne flámskym jazykom a ten sa museli po príchode naučiť. Tibor ho vedel za tri mesiace, Emílii to trvalo dlhšie.
„Je to zvláštna reč, dohovoriť sa ňou dá len tam. V Bruseli už nie. Je to veľmi ťažký jazyk," priznáva Tibor.
Začiatky vraj boli krásne. Začali žiť nový život, mali vlastné bývanie a v roku 2001 sa im narodil syn Tibor. Emília s ním ostala doma a Tibor pracoval na fuškách. Robil všetko možné, aby rodinu uživil.
„Život tam bol celkovo lepší," spomínajú obaja. „Cítila som, že si môžem dovoliť mať dieťa. A mohla som mať aj viac detí. Tu to nejde. Človek rozmýšľa, ako ich uživiť. Nájmy sú tam drahšie, ale platy vyššie. Aj deti majú v škole iné možnosti. Školské autobusy dieťa odvezú spred domu a dovezú do školy. Potom aj späť..."
Tragédie
Do roku 2003 bolo všetko skvelé. Ten bol pre rodinu najťažším. Vtedy sa totiž musela Emília nečakane vrátiť na Slovensko. Zomrela jej mama.
Po pohrebe sa vrátila do Belgicka a postihla ich ďalšia rana. Na Slovensko sa musel vrátiť Tibor. Ochorela jeho mama a o mesiac zomrela. Aby toho nebolo málo, ochorel syn Elemír.
„V roku 2003 sme sa teda vrátili všetci na Slovensko, že ak by to bolo vážne, nech je radšej v domácom prostredí," hovorí Tibor.
„Viem, že tam sú asi lepšie nemocnice, ale chceli sme, aby sa liečil doma. Hnačkoval, cítil sa zle. Liečili ho a v roku 2004 to na nejaký čas to prestalo. Na moje narodeniny, 13. júna, povedal, že mu je veľmi zle. V nemocnici mu zistili salmonelózu a povedali, že má byť izolovaný. Bol tam dva týždne, liečili ho a potom prepustili domov."
„Zdravie" mu však vydržalo len dva dni. Po nich vo veľkých bolestiach skolaboval. Znova nasledovala nemocnica a vyšetrenia. Vtedy sa zistilo, že má nádor na hrubom čreve, šlo už len o to, či zhubný, alebo nezhubný. Nález sa poslal do Bratislavy a odtiaľ prišli zlé správy.... Ich ďalšia cesta teda viedla na košickú detskú onkológiu. Chlapec mal vtedy 16 rokov. Keďže liečba je nákladná, všetko hmotné, čo sa dalo predať a speňažiť, „premenili" rodičia na financie za jeho uzdravenie. Minuli všetky úspory, predali dve autá. Liečili ho, ale žiaľ, 3. novembra 2004 svoj boj prehral.
„Ja som už skôr vedel, že je to veľmi zlé a že chlapec pravdepodobne zomrie," spomína Tibor. „Nevedel som však, ako to Emílii povedať. Emília si to nechcela pripustiť. Možno až potom, keď nám ho pred smrťou dali domov. Mali sme ho tri dni a potom upadol do kómy, z ktorej sa nezobudil. Strašne sme dúfali do poslednej chvíle..."
Psychicky to niesli veľmi zle. Emília sa zrútila a jej váha klesla na 40 kíl. „Bolo to strašne ťažké," spomína. "Od toho dňa beriem lieky. Bez nich už neviem fungovať..."
Žiť však človek musí ďalej, aj po takej tragédii. Navyše mali ešte dve deti, o ktoré sa bolo treba starať. Tibor mal tri roky, Štefan 13. Ešte v roku 2003 si podali žiadosť o byt v Košiciach, no nikdy sa ho nedočkali.
„Mala nás na magistráte jedna pani, ale odišla a iná ju zastúpila. Poslali nám vyrozumenie, že nám žiadosť rušia. Nevedeli sme prečo. Platiť by sme platili ako vždy. My bez roboty byť nevieme. Keď nie je robota, aspoň brigádujeme."
O štyri roky neskôr v roku 2008, sa rozhodli znovu pre odchod do Belgicka. Dôvodom neboli ani tak financie, ako to, že chceli vlastné bývanie.
„Chodili sme tu z podnájmu do podnájmu a nemali sme rodinu, ktorá by nám pomohla. Navyše, všetky úspory šli na liečenie syna. S prácou to bolo zle, ale obaja sme stále robili aspoň na dohody či brigády. Tibor robil fušky."
V Belgicku sa snažil dostať do zabehnutých koľaji, ale nevydržali tam ani rok. Emília mala veľmi rozbitú psychiku, trpela depresiami. Čo s nimi bude, ako budú žiť, aká bude budúcnosť, kam sa vrátia,a k bude zle...
„Zavolal som bratovi na Slovensko, že je zle, aby prišiel po ňu. Vrátila sa aj s Tiborom a keďže nechcela prísť späť, o nejaký čas som sa vrátil na Slovensko aj ja. Štefan bol už dospelý, ostal pracovať v Belgicku. Všetky veci som nechal u sestry, lebo sme sa chceli vrátiť všetci spolu späť."
Emília bola na Slovensku vďaka lekárke ubytovaná na krízovom stredisku na Adlerovej. Keď sa vrátil Tibor, býval istý čas u brata v Kostoľanoch nad Hornádom. Každý deň manželku navštevoval. Skúšali si nájsť spoločný podnájom, ale neuspeli.
Keďže s trvalou prácou bolo ťažko, robil fušky, hlavne murárčinu. Emília sa pokúšala dať zdravotne dokopy a zamestnala sa ako upratovačka na Technickej univerzite. Pracuje tam dodnes. Tibor stále robí murárčinu.
„Technická univerzita má možnosť poskytnúť na krátky čas bývanie na ubytovni na Rastislavovej, ktorá je určená hlavne pre študentov," vraví Emília.
"Tam som bývala s malým Tiborom a potom prišiel za nami aj Tibor. Bývali sme tam od minulého roka." Žiť na Rastislavovej nemohli dlho nielen preto, že byty sú poskytované viac-menej na „rozbeh", ale aj preto, že nájomné nevládali utiahnuť. Preto prišli asi pred dvoma mesiacmi do krízového centra v Košickej Novej Vsi.
Hoci život na Slovensku nie je pre taký ako v Belgicku, na návrat zatiaľ nepomýšľajú. Emília sa na to necíti, myslí si, že to nezvládne.
„Ja už nechcem, bojím sa. Tie zlé myšlienky a depresie sa mi občas vracajú aj tu. Tam by to bolo znovu horšie. Beriem lieky a chodím na kontroly. Asi do konca života to budem brať," hovorí a ukazuje košíček, kde má poukladané lieky.
Po životných tragédiách, ktoré majú za sebou, si syna Tiborka chránia ako oko v hlave. Zaujímavosťou na tomto páre je aj fakt, že v dnešnej dobe, kedy sa o Rómoch hovorí hlavne v súvislosti s mnohopočetnosťou detí, má tento pár len jedno dieťa. Neuvažujú nad viacerými?
„My by sme chceli viac," pripúšťa Tibor. „Ale na Slovensku sa to nedá. Veď tu by deti len trpeli." Pripája sa Emília.
„Máme čo robiť aj s tým jedným, aby mal všetko, čo potrebuje. Ani si neviem predstaviť, že by sme mali viac. Mnohí Rómovia majú veľa detí, ale nehľadia do budúcnosti, čo s nimi bude..."
S takými Rómami si Emília a Tibor nemajú čo povedať. „S inými sa zasa dá. Vidíme, že žijú aj rozmýšľajú inak. Ani my tu nechceme presedieť celý život. Teraz sme ale veľmi vďační, že máme kde bývať. Je to však len dočasné. Chceli by sme vlastné bývanie a žiť lepšie. Hlavne s ohľadom na budúcnosť nášho dieťaťa."
S predsudkami sa však napriek tomu, ako žijú a ako premýšľajú, stretávajú stále. A mrzí ich to.
„Hádžu nás všetkých Rómov do jedného vreca, nevypočujú si, akí sme a čo chceme," vraví Tibor. "Nikto by odtiaľ neodišiel, keby tu bolo dobre, predsa sme Slováci doma na Slovensku."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
