Vyrastala v cirkusantskej rodine a tento spôsob kočovného života má v krvi. Najkrajším pocitom pre ňu je, keď vidí plnú manéž a šťastné očká detí, ktoré tlieskajú výkonom účinkujúcich. Je dcérou majiteľa Cirkusu Aleš, ktorý si v týchto dňoch rozložil šapitó pri OC Cassovia.
KOŠICE. Dedo H. Alešovej mal niekedy cirkus. Prišiel komunizmus, všetko im zabavili a jej otec musel po páde železnej opony začínať odznova.
Chceli sa do toho vrhnúť. Začínali s malým šapitó s priemerom 28 metrov. Jej otec cirkus viedol s bratom, ktorý však chce mať momentálne pokoj a cirkusu sa už nevenuje.
"Cirkus je nás život. My sme závislí na ľuďoch, čím viac ich príde, tým je to pre nás lepšie. Môžeme sa rozvíjať. Máme teraz nový stan s priemerom 34 metrov. Stále sa zväčšuje. Modernizujeme na dobu, ktorá prišla," vysvetľuje Hana a dodáva, že v cirkuse pracuje vrátane artistov a ostatných zamestnancov asi 30 ľudí.
Náročný stereotyp
Zákulisie cirkusu prirovnáva k stereotypnému spôsobu života. Zvieratá si vyžadujú pravidelný servis, podobne ako v hoteloch pre ľudí.
"Stále to je v podstate o tom istom, ráno vstaneme, zamestnanci nakŕmia zvieratá, ideme do mesta urobiť si reklamu a prilákať ľudí do cirkusu. Každý artista tu cvičí, ja sa starám o všetko, keď tu nie je mama. Mám síce ešte brata, ktorý mi vo všetkom pomáha. Takže je to každý deň rovnaké, akurát meníme pôsobiská, chodíme z miesta na miesto. Všade máme veľa kamarátov, vyjdú nám v ústrety. Taký život nás baví."
To, že ich to baví nie je náhoda. Nie sú zvyknutí na iný spôsob života a nevedia si predstaviť, že by ráno vstávali do práce, mali šéfa a sedeli niekde v kancelárii. Takto sú bližšie k ľuďom i k prírode.
"Mám veľmi rada zvieratá, čo ma povzbudzuje. Mám trénerku z Ruska, ktorá ma učí, takže občas nejaká zmena príde, ale v podstate každý deň robíme to isté. K cirkusu ma viedli rodičia odmalička a teraz by som si už nedokázala predstaviť iný spôsob života. Robiť predavačku, to iste nie. Je to taký voľnejší život, ale na druhej strane bežní ľudia majú o 17. hodine po práci a u nás to nehrozí. My po predstavení ešte pracujeme. Ja idem cvičiť. Niekedy ma mama musela tlačiť, vravievala, bež trénovať, je to tvoj chlieb. Teraz už viem, že cirkus je to, čo ma živí a vediem k tomu aj svojho syna."
Hana je drezérkou koní, akrobatkou na perzských tyčiach, keď bola malá, začínala s drezúrou kamerunských kozičiek.
Robila plastickú akrobaciu, s tou ale musela prestať, keďže mala problémy s chrbtom. Zároveň moderuje program, robí tanečnicu, vystupuje na hrazde.
"Robím takmer všetko, som vlastne multifunkčná. Žonglujem. Vstávam ráno o siedmej a idem trénovať kone. Ak by si niekto myslel, že vstanem len tak, je na veľkom omyle. Mám natočený budík a ten poriadne zvoní. Rada si totiž pospím, aj keď si to môžem málokedy dovoliť. Vždy som taká unavená, že by som len spala."
Tréning musí byť o siedmej hlavne kvôli zvieratám, pretože potom je už vonku veľmi teplo a ťažko by to zvládali. Teda pocvičí asi do štvrť na desať a potom sa postará o to, aby bolo od desiatej otvorené.
Ľudia prichádzajú do zoo. Kontroluje pracovníkov, či všetko urobili ako mali, či majú zvieratá dosť krmiva a vody. Cez obed má konečne chvíľu voľna pre seba.
"Urobím si veci, na ktoré nemám bežne čas. O jednej ideme všetci cvičiť, artisti sa musia rozhýbať, aby bolo na predstavení všetko v poriadku. Tréning trvá dve hodiny a o šiestej sa začína predstavenie. Ešte predtým si musíme skontrolovať kostýmy, ožehliť, aby bolo všetko v poriadku."
Nôž sa jej zapichol do nohy
Stavba šapitó s kapacitou 800 ľudí trvá asi päť hodín. Nie je to jednoduché. Je veľké, plachta je ťažká. Stan nie je klimatizovaný, preto hrajú vo večerných hodinách.
Na druhej strane v zime ho dokážu ohrievať. Je síce pravda, že ak je vonku cez deň veľmi teplo, tak aj v stane je horúco, chvíľami to vo vnútri prefukuje a tak sa vystupovať dá.
"Predstavte si, že dole je 34 stupňov a ja vystupujem hore, kde je dvakrát toľko. Je to strašné," vysvetľuje Hana.
Na otázku, či sa jej stali nejaké úrazy odpovedá s úškrnom v tvári. Pri tomto zamestnaní to bez zranení nejde.
"Ja som vážny úraz nemala, chvalabohu. Môj manžel však áno. Kedysi skákal saltá na chodúľoch a pretrhol si väzy v kolennom menisku, takže už vystupovať nemôže. Je mladý, má len 30 rokov a to sa mu stalo, keď mal osemnásť. Vystupuje, ale nejaké skoky na nohy nemôže robiť," vraví dievčina a dodáva, že o úrazoch by mohla hovoriť hodiny.
"Ale nie mojich. Napríklad môj 'tatínek' je vrhač nožov. Bože, toľkokrát mamku sekol, priamo do nohy, hlavy sa zapichol nôž. Medzi prsty, mala ich stále rozsekané. Čepele nie sú veľmi ostré, ale je tam špička a tá kožu rozsekne. Je to taká tupá bolesť. Mama to už nerobí, tento výkon robia, ale medzi prsty nie. Môj otec má 55 rokov a toto číslo robia 25 rokov. Nemožno čakať, že otcov reflex bude taký, ako predtým, predsa, roky mu pribúdajú. Brat robí drezúru šeliem. My s mamou sa vždy vzadu modlíme, aby sa mu nič nestalo. Vždy na neho tak kričia tie tigrice, mávnu labami, že keby chceli, tak ho drápami roztrhnú. Stačí, že jedna zaútočí, tak idú všetky."
Aj preto tam majú hasiace prístroje, že keby sa niečo stalo, ihneď zasiahnue a to aj počas predstavenia.
"My tam jednoducho nemôžeme vojsť za nimi, veď to by nás zožrali všetkých. Je to svorka. Som určite pripravená, že ak by sa náhodou niečo podobné stalo, tak by som behala okolo klietky, nejako sa snažila ich zabaviť, aby si všimli skôr mňa. Pustili by sme na nich tie hasiace prístroje, oni by sa toho zľakli a prestali by. Lenže ten drezér vždy nedopadne veľmi dobre," s povzdychom líči možnú situáciu Hana.
"Stále pozeráme, čo sa deje. Predstavenie je pre nás časom, keď musíme byť maximálne ostražití. Ľudia sú rôzni, niektorí bezohľadní. Pustia svoje dieťa, aby podliezlo lóžu a priblížilo sa k tigrovi a dalo mu ruku."
Syn bol Slovák
A ako vyzerá život v maringotke? Nuž, dnes to už maringotka ani nie je, skôr by sa to dalo nazvať mobilným domom. Na pomerne malej ploche je všetko, počnúc počítačom, gaučom či televízorom a končiac sprchovým kútom a splachovacím záchodom. Dokonca je tam aj umelý kozub.
"Bývali sme v maringotkách, potom som mala karavan. Keď som sa vydala, kúpili sme si tento mobilný dom. Nič mi tu nechýba. Mám počítač, internet, satelitnú televíziu, mikrovlnku, chladničku, práčku, skrine. Čo sa týka záchodu, máme svoje nádrže, ktoré nám vyprázdňuje fekálny voz. Je to veľká nádrž, dlho to vydrží. Samotný 'dom' sa pri odchode zaťahuje a dovnútra sa v podstate nie je možné dostať. Až po rozložení. Vznikne z toho klasický náves. Stálo nás to 700-tisíc českých korún, kúpili sme si to na splátky. Dúfam, že nám vydrží dlho, akurát ma mrzí, že tu nie je detská izba. Syn Vojta má štyri roky, robí už asistenta klauna, a spí s nami."
Hana s hrdosťou dodáva, že jej syn je Slovák. Narodil sa v Kežmarku, slovenské občianstvo však nemá. Chvíľu ho mal, ale museli mu ho zmeniť kvôli vybavovačkám na úradoch.
"Rodičov by mal Čechov, on by mal všetko slovenské a ja na Slovensku nežijem. Mala som dohovorený termín pôrodu v nemocnici v Šaci. Chytilo ma to však o deň skôr a to sme boli práve v Kežmarku. Prišlo to rýchlo, porodila som tam, bolo to úžasné, nečakala som, že tak malé mestečko a také vynikajúce služby. Bola som veľmi spokojná."
Po pôrode sa k drezúram a k výkonom, kde len stojí a používa ruky, vrátila dva týždne po pôrode.
"Kamaráti sa nám veľmi prispôsobujú. Skúšajú s nami, chodia na víkendy, grilujeme, varíme guláš. V Košiciach ich máme veľmi veľa. Máme tu chlapcov z Kolumbie a tí len jajkajú, aké sú tunajšie dievky krásne. Robia glóbus smrti, prenajali sme ich z Francúzska. Vysvetlili sme im, že na Slovensku je lacno a tak majú menej ako v Paríži. Krásny život, akurát na dovolenky nie je čas, nikdy som nebola pri mori. V novembri končíme, ale prenajme si nás ďalší cirkus, chodíme do Portugalska, Francúzska či Nemecka. Tam je to taká dovolenka. Ráno vstanem a zaujíma ma len moje vystúpenie. A či sa dá vyžiť z cirkusu? Dá sa, robíme to dlho. Držia nás zimné gala, záleží však na tom, koľko ľudí príde. Sviatky trávime v zahraničí, nemáme kapra, ani knedľu."
Robotníkov platia každý deň, taktiež artistov, nafty spotrebujú veľa. Zožiera ich aj mýtny systém. V Nemecku cirkusy mýtne platiť vôbec nemusia.
Hana sa pasovala so školou obtiažne. Keď chodievali po Čechách, všade ju vzali na päť dní a dostávala známky. Na Slovensku do školy nemohla, mala individuálny plán. Z toho ju potom skúšali. Bolo to náročné, má skončenú základnú školu. "Nám to stačí, škola nás zdržuje. Ja svoj život strávim v cirkuse. Vidím, že naša snaha k niečomu vedie."
Veľa ľudí má svadbu v cirkuse. Hana ju mala v zime, keďže by počas sezóny neprišla jej rodina, lebo sú to cirkusanti. Ak by však chcela mať svadbu v cirkuse v Košiciach, nie je problém. Cirkus Aleš je v meste do nedele. V piatok a v sobotu vystupujú o 18. a v nedeľu o 11. hodine.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
