Jedinečným talentom dokáže rozdávať radosť, dobrú náladu a silu prekonávať prekážky. Vraj svojím umením nahrádza akúsi psychoterapiu. Jemu pritom najviac pomáha samotná muzika a spätná väzba od publika. Nevidiaci spevák Maroš Bango má dar presviedčať ľudí, že ľutovať sa nemá zmysel.
„Taký som rád, že vás vidím," začína takmer každú konverzáciu človek, ktorý si zo svojho hendikepu rád strieľa. Ostatných tým vraj ľahko privádza do pomykova a to sa mu páči.
Nemá rád, keď ho ľudia neberú ako rovnocenného partnera a s manželkou Saškou, ktorá je tiež nevidiaca, priam neznášajú podceňovanie. Myslíte si, že sa s ním nestretávajú? Vraj by sme sa čudovali, ako často.
„Bohužiaľ, v dnešnej dobe je veľa takých, ktorí majú predsudky. Skutočne," sťažuje sa hudobník, ktorý na svoju polovičku nedá dopustiť.
"Keď niekam chceme ísť vystupovať, tak sa nás často boja zavolať. Vraj ako chceme vystupovať, keď nevidíme. Majú sklony nás podceňovať. A najhoršie je, keď o programoch rozhodujú blbí úradníci, ktorí tomu hovno rozumejú. Pardón za výraz, ale tak to je. Lebo obyčajný prostý ľud nás berie všetkými desiatimi, koľkokrát sa nám stáva, že nás nechcú pustiť z pódia."
Jedno telo, jedna duša
Manželia Bangovci sú spolu celých 20 rokov a tvrdia, že sú jedno telo a jedna duša. A to hlavne na pódiu, kde je Saška moderátorkou.
„Sme akoby jeden celok. Jedno telo a jedna duša. Fakt to na nás sedí. My sme spolu spätí a na pódiu to vidno ešte viac. Saška je moja manažérka, múza, producentka, dramaturgička, skrátka môj vlak, ktorý ma ťahá všade, tlačí a keď niečo nechcem, fučí. A ešte aj občas húka," smeje sa Maroš
V apríli dostal od svojej polovičky k štyridsiatke krásny darček v podobe plavby loďou po Stredozemnom mori.
„Loď mala 330 metrov, 16 poschodí a vmestilo sa na ňu tri a pol tisíc ľudí. Bolo to úžasné. Každý deň sme sa zobudili v inom meste. Postupne sme navštívili Janov, Neapol, Palermo, Tunis, Barcelonu a Marseille. A potom sme dostali lístky do La Scaly na premiéru Toscy, a to bolo nezabudnuteľné."
Manželia sa zoznámili neromanticky v práci. „Ja som sa po gymnáziu nedostala na vysokú školu, Maroš skončil učňovku a pracovali sme vo výrobnom družstve invalidov v Báhoni. Týmito rukami som skladala porcelánové poistky," smeje sa.
"Najprv sme sa kamarátili, potom sme sa však nejako pohádali a nemali sme sa radi. Ja som povedala, že by som si o Banga ani bicykel neoprela a Maroš, že takú hysterickú, ako je Strakošová, by v živote nechcel. A vidíte, sme spolu ešte len krátkych dvadsať rokov," smeje sa temperamentná Saška
K Marošovi sa na prvý pohľad skvelo hodí. Vraj však v ich prípade až tak neplatí, že sa protiklady priťahujú.
„Ako v čom. Sú veci, v ktorých dokážeme byť na rovnakej vlnovej dĺžke a sú také, v ktorých sa teda určite nezhodneme a dokážeme sa dohadovať na prkotinách. Pomaly na život a na smrť. Ale čo sa týka veľkých vecí, ktoré nás v živote stretli, či už krásne alebo tragické, tak vieme veľmi držať spolu a vieme sa maximálne podržať."
Dvojicu totiž pred rokom a pol postihlo obrovské nešťastie. Prišli o svoju jedinú 17-ročnú dcérku Marianu. Od narodenia trpela vážnym ochorením, ktoré jej oslabovalo imunitu a napokon to jej organizmus nezvládol.
Nevidiaci rodičia sa s tým zo všetkých síl pokúšajú zmieriť, no nie je to jednoduché. Aj preto sa snažia ľuďom pomáhať nielen spevom, ale i sprievodným slovom. Ľuďom vravia, že sa netreba vzdávať.
„V dnešnej dobe má každý hendikep. Zdravotný alebo duševný, sociálny či vzťahový, či už prežil nejakú tragédiu... Každý to máme napísané v duši, na niekom je to vidieť, na niekom nie. Niekedy sú duševné hendikepy oveľa horšie, ako tie fyzické. Zažili sme to na vlastnej koži, vzhľadom na to, čo sa nám pred rokom a pol stalo. Snažíme sa s tým učiť žiť, zmierujeme sa s tým, aj keď sa to asi nikdy celkom nepodarí. Pomáhajú nám však ľudia a muzika," zverujú sa manželia.
Majú naozaj právo zaliezť niekam do kúta a plakať. To však nie je ich štýl. Práve naopak. Rozhodli sa dodávať silu iným.
„Naše koncerty sú o tom, že môže byť tak, alebo tak. Na pódiu zo seba odovzdávame to najlepšie. Ukazujeme, že hoci má človek problém, dá sa aj tak plnohodnotne žiť a prinášať druhým optimizmus a dobrú náladu. Chceme iným ukázať, aby sa nevzdávali a neplakali nad každým škrabancom a všetkým, čo ich postihne. A keď potom prídu ľudia za mnou, že mladý pán, vy ani neviete, čo ste mi dali, vďaka vám som odpustila... A podobné krásne vyznania... Je ich nespočetne veľa a to je to, čo nás povzbudzuje ísť ďalej," vraví Maroš Bango.
Vystupoval v Pavarottiho divadle
Saška ho dopĺňa, že sa vlastne na pódiu snažia akoby duševne obnažiť. „To by bolo strašné, keby som si obnažil napríklad brucho a ukázal ho ľuďom. Čo by si pomysleli," prechádza od smutnej témy k svojim obvyklým žartíkom nevidiaci spevák.
Priznáva sa však zároveň, že nie vždy je vtipný a občas dokáže byť maximálne prchký a vie riadne vybuchnúť.
„Tichá domácnosť u nás nehrozí, pretože ja som ten, kto v rodine kričí. A Saška mi potom vždy vytkne, že som hneď prchký a jedovitý. Volá ma inak preto aj Viktorka u splavu, alebo familiárne Vikinka."
Počas leta absolvuje dvojica sériu letných koncertov v krajských mestách Slovenska s názvom Koncerty pre nádej, v rámci ktorých pomáhajú zviditeľniť sa aj ďalším zrakovo postihnutým spevákom a hudobníkom.
„Nie je však všetko len o talente, ale aj o pracovitosti, drine a húževnatosti," vysvetľuje M. Bango, ktorému s manželkou nie je cudzia ani charita.
„Jedna vec je, že nás práca baví, napĺňa, môžeme sa realizovať a živí nás to, ale takých dvadsať až tridsať vystúpení do roka urobíme aj pre charitu. Treba aj pomáhať."
Tento rok sa Marošovi prihodilo viacero krásnych vecí. Spieval napríklad v talianskej Modene na svetovom festivale hednikepovaných umelcov, kde boli účinkujúci z Turecka, Argentíny, Filipín, Ameriky, Holandska a on vystupoval ako jediný zástupca zo Slovenska.
„Boli tam ťažkí profíci, no môžem povedať, že sa Maroš medzi nimi nestratil. Taliani ho prijali úžasne, sprevádzal ho klavirista Lucianna Pavarottiho, spieval v divadle Lucianna Pavarottiho a stretli sme sa aj s jeho manželkou Nikol Mantovani. Bol to krásny zážitok," chváli svojho manžela Saška.
Už teraz sa však nevedia dočkať ďalšieho cestovania. V októbri sa totiž chystajú do Moskvy. „Pozval nás slovenský kultúrny inštitút. Ide o projekt na podporu hendikepovaných ľudí v Rusku, bude tam hrať český orchester hendikepovaných umelcov, spievať budú ruské hviezdy a Maroš s nimi. Medzitým máme naše Koncerty pre nádej, ako aj naše vlastné, vymýšľame ďalšie projekty a strašne nás to baví."
Túži po stretnutí s Bocellim
Spolu už Maroš vydal tri albumy. Prvý s názvom "Bludisko" vyšiel pred troma rokmi, potom nasledovala pocta Karolovi Duchoňovi v podobe cédečka "Poviem vám to piesňou" a na svojom konte už má aj vianočný album. Množstvo vystúpení sa už ani nedá spočítať. Tréma mu už vraj preto nehrozí.
„Keď sa pieseň poriadne naučím, tak nemám trému. Často však sa započúvam do podkladu, ako znie a tá muzika ma tak uchváti, že zabudnem text... A keď idem spievať novú pieseň, vtedy mám obavy, ako to dopadne."
Keď sa ho opýtate na pracovné sny, opäť si neodpustí žartík. „Pracovať? To my, Cigáni veru nie. Ani náhodou," smeje sa. "Ja robiť nebudem, ale spievať budem stále," opäť sa smeje.
"Je pravdou, že ešte mám sny, ktoré sú nesplnené. Som však nenáročný človek. Túžim sa stretnúť s Bocellim, to áno, ale... A teším sa teraz do Moskvy. Mám však veľkú chuť mať koncert, kde by som mal veľký klavír len tak na ulici, hral by som a spieval a ľudia by ma počúvali. A ja by som zahral zo srdiečka všetko to, čo sa mi páči."
Avšak viac dojatý, ako bol osem dní po dcérkinej smrti, už nebude nikdy. Napriek žiaľu sa rozhodol vystúpiť na benefičnom koncerte organizácie Úsmev ako dar na podporu hendikepovaných detí. Organizátori rozdali ľuďom sviečky a on kráčal špalierom sviečok zo zadnej časti sály k pódiu.
„Bolo to na pamiatku našej dcéry. Ako som to videla, triasla som sa a plakala, bolo to však nádherné," opisuje s odstupom času Saša.
Jej manžel už vystupoval aj s množstvom významných slovenských umelcov. Spomína na to veľmi rád.
"Musím povedať, že to bolo veľmi pekné a príjemné. Nemal som s nikým problém, že by mi dávali najavo, že som niečo nižšie a nemám ich kvality. Zistili, že som asi muzikálny a že zaspievať viem a tým pádom nebol žiadny problém," dodáva spevák, ktorý popri práci stihol už aj júlovú dovolenku v Grécku. "Najlepšie tam bolo slniečko a samozrejme jedlo."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
