Chcel som, aby moje deti vedeli, že som bol čestný chlap. Takto vysvetľuje Marcel Děkanovský, prečo dvadsať rokov po prevrate podal žalobu pre svoju evidenciu vo zväzkoch ŠtB.

KOŠICE. Dramaturg, režisér, spolumajiteľ dvoch televízií, nedávny kandidát na post generálneho riaditeľa Rozhlasu a televízie Slovenska Marcel Děkanovský nespolupracoval s komunistickou Štátnou bezpečnosťou.

Okresný súd Košice I v júni rozhodol, že vo zväzkoch ŠtB je ako agent vedený neoprávnene. Rozsudok je právoplatný, Ústav pamäti národa (ÚPN), ktorý bol v spore odporcom, sa proti nemu neodvolal.

„Spravodlivosť je ako vlak. Vždy prichádza neskoro... Keď raz človek nekradne, nemôže byť zlodej, a keď raz niekto neudáva, nemôže byť konfident ani bosorka, lebo to bolo v stredoveku,“ povedal o rozsudku Děkanovský.

Podľa zväzkov, ktoré v roku 2004 začal na základe zákona zverejňovať ÚPN, ho ŠtB zaregistrovala ako tajného spolupracovníka s krycím menom Marcel v decembri 1974. Mal vtedy 24 rokov a študoval na pražskej FAMU.

O Děkanovského sa Štb zaujímala, lebo navštevoval sestru v Taliansku a v roku 1968 emigroval do Kanady, kde žil vyše roka.

Nepopieral, že ho v Prahe a potom aj Košiciach, kde pracoval aj ako riaditeľ STV, kontaktovali príslušníci ŠtB. Vždy však odmietal, že by im dal súhlas na spoluprácu alebo im poskytol nejaké informácie.

Fiktívni agenti

Košický súd, tak ako pred ním súdy v podobných prípadoch, oprel rozhodnutie o neoprávnenej evidencii aj o svedectvá bývalých príslušníkov Štátnej bezpečnosti.

Svedčili Štefan Fedor, posledný zástupca náčelníka odboru vnútorného nepriateľa ŠtB v Košiciach, aj jeho vtedajší podriadený Peter Dravecký.

Obaja podľa rozsudku pripustili, že ŠtB mohla z Děkanovského vyrobiť agenta bez jeho vedomia, lebo sa „naháňal plán“ a „takéto skutočnosti sa stávali“.

Fedor aj Dravecký na pojednávaní tvrdili, že s nimi nikdy nespolupracoval a nevedia o nikom, na koho by donášal.

Tomu, že Děkanovský bol tajným spolupracovníkom len na papieri, nasvedčovalo aj to, že agentom sa stal za tri mesiace od prvej registrácie, čo bol nezvyčajne krátky čas.

Čudné bolo tiež, že ho ŠtB predtým neviedla ako preverovanú osobu ani ako kandidáta tajnej spolupráce, čo boli predstupne agenta.

Děkanovský hovorí, že bývalých eštebákov nenavrhoval ako svedkov on, ale vylustrovali si ich súd s pomocou ÚPN.

Dodal, že jeho svedkami boli jeho priatelia, ktorí ho poznali celý život a vedeli, že by nikdy nikoho neudal.

Medzi nimi boli Štefan Fejko a Milan Antol, známy z pôsobenia v divadlách a televízií, či košický historik umenia Gabriel Kládek. Ten sudcovi povedal, že ho otázky o Děkanovskom ako donášačovi Štb urážajú.

„Keď prišiel z Talianska, dal nám čítať zakázanú literatúru, ktorú doviezol. Napríklad Svědectví. Za to bola basa 18 mesiacov,“ hovoril.

Prázdny spis

Kládek tiež vypovedal, že v roku 1990 ako člen koordinačného výboru VPN študoval archívy ŠtB.

Vravel, že tam narazil aj na spis Děkanovského, ktorý bol ale prázdny. Práve do osobného spisu sa zakladal viazací akt, ktorý podpisoval budúci agent a potom sa do neho zaznamenávali všetky jeho hlásenia.

Děkanovský od súdu žiadal, aby vydal rozhodnutie, že nebol agentom a zaviazal ÚPN zverejniť ho. Náhradu ujmy v peniazoch nechcel, hoci hovorí, že kvôli neoprávnenej registrácii nenaplnil viacere zámery v televíznom biznise v hodnote miliónov eur .

„Mám však dve deti a tie budú vedieť, že ich otec bol celý život diskreditovaný, diskriminovaný, ale čestný chlap,“ povedal.

Žalobu na súd podal Ďekanovský až v roku 2010. Snahu očistiť sa na súde hoci aj po rokoch schvaľuje František Bednár zo Svetového združenia bývalých československých politických väzňov.

„Je jasné, že niektoré spolupráce neboli vedomé. Kto agentom nebol, nech sa očistí súdnou cestou. Aj v našich radoch sú však takí, ktorí tvrdia, že nespolupracovali, ale žalobu nikdy nepodali,“ hovorí.

Tvoril filmy, vlastní televízie

Režijne či scenárom sa Děkanovský podieľal na asi 30 televíznych inscenáciách a 15 celovečerných filmoch.

V roku 1991 založil produkčnú spoločnosť Mac TV, ktorá získala televíznu licenciu a začala vysielať ako TV Naša.

Děkanovský ju riadil desať rokov, neskôr sa zmenila na TV Global a po predaji na TV JOJ.

Od roku 1996 Děkanovský vlastní s manželkou firmu Creatv, ktorá prevádzkuje hudobný kanál MusicBox a regionálne vysielanie v Košiciach pod názvom NAŠA.

Očistil sa aj biofyzik, fotograf či sudca. Kňaz nie

Spory o eštebácku minulosť Košičanov viackrát rozhodli písmoznalci.

KOŠICE. Pred vyše rokom mal ÚPN štyridsať sporov o ochranu osobnosti. Dokumenty, podľa ktorých spolupracovali s komunistickou tajnou políciou, takto spochybňuje asi 0,3 percenta evidovaných agentov.

O fotografovi si vymýšľali

Na súde okrem Děkanovského uspeli viacerí Košičania. Minulý rok fotograf Ján Polák, ktorý si po zmene režimu založil reklamné štúdio.

Podľa záznamov ho ŠtB získala rok pred revolúciou v košickej reštaurácii Zelený dvor. Súd presvedčil, že tam nikdy nebol a že podpis na záväzku k spolupráci nie je jeho. Potvrdil to grafologický znalecký posudok.

V materiáloch ŠtB o Polákovi nesedelo miesto štúdia, zamestnania, či údaje o vojenskej službe a jeho byte. ŠtB tiež napríklad mylne uvádzala, že dobre ovláda cudzie jazyky.

Profesor prírodných vied Pavol Miškovský, v súčasnosti vedúci katedry biofyziky Prírodovedeckej fakulty UPJŠ v Košiciach a člen jej vedeckej rady, vyhral v roku 2001 spor so Slovenskou informačnou službou (SIS), ktorá mu po revolúcii na základe lustračného zákona vydala osvedčenie, že je evidovaný ako agent.

Súd rozhodol, že ho ŠtB pod krycím menom zaregistrovala v rozpore so svojimi vlastnými predpismi. Aj jeho podpis, ktorým mal v roku 1985 súhlasiť so spoluprácou, znalec posúdil ako falzifikát.

Prenasledovaný sudca

Rehabilitoval sa aj bývalý košický prokurátor, sudca a vedúci kancelárie Ústavného súdu Branislav Kuchta.

V spore so SIS sa bránil, že nebol agentom, ale osobou prenasledovanou režimom. Súd s prihliadnutím na svedectvá bývalých príslušníkov ŠtB v roku 1996 rozhodol, že bol registrovaný neoprávnene.

Keďže podľa zákona sú dokumenty ŠtB historickým archívnym materiálom, ktorý nie je možné opravovať ani meniť, ÚPN rozsudky o neoprávnenej registrácii zverejňuje na svojej stránke v oddelenej sekcii. Dáva tam aj verdikty vo svoj prospech.

Kamas: Neubližoval som

Takým je prípad súčasného kancelára košickej arcidiecézy a farára na košickej Terase Juraja Kamasa. Od roku 1981 ho ŠtB evidovala ako kandidáta tajnej spolupráce, v roku 1988 ho previedla na agenta.

Podľa spisu podal ŠtB informácie k podpisovým akciám v rímskokatolíckej cirkvi či k sviečkovej demonštrácii v Bratislave.

Kňaz na súde tvrdil, že stretnutiam s príslušníkmi tajnej polície sa nemohol vyhnúť, ale nikdy im nepovedal nič, čím by mohol niekomu ublížiť. Hovoril, že s ŠtB viedol svoj „osobný boj“.

Kamas sa spoliehal na to, že nepodpísal záväzok na spoluprácu, ale vyhlásenie o zachování mlčanlivosti o stykoch s kontrarozviedkou.

Súd dospel k záveru, že tento fakt nepreukazuje, že registrácia bola neoprávnená.

Kňazovi eštebáci nepomohli

Zo záznamu o získaní k spolupráci totiž vyplývalo, že Kamas sa najprv písomný záväzok snažil nahradiť ústnym čestným vyhlásením a až „po taktickom dohovore a ubezpečení o diskrétnosti“ podpísal vyhlásenie o mlčanlivosti. V ňom sa uvádza, že súhlasí s krycím menom Juraj.

Vtedajší náčelník oddelenia vnútorného nepriateľa košickej štB Viliam Blanár a referent Ján Zagora Kamasovi nepomohli.

Vypovedali, že kaplán biskupského úradu spĺňal všetky znaky tajného spolupracovníka, lebo kontakty neodmietal už ako kandidát, vždy sa dostavil na schôdzky a nemal k spolupráci žiadne výhrady.

Kancelárovi priťažilo, že pred rokom 1989 mu režim povolil cesty do USA a Austrálie, čo nebolo bežné.

Podľa rozsudku z roku 2007 nemožno vylúčiť, ale ani potvrdiť, že cestovať mu umožnili práve preto, že s ŠtB spolupracoval.

rok

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári