Na prelome júla a augusta strávili s cirkusom Aleš 10 dní aj v Košiciach. Nemohli sme si nechať ujsť vyspovedať ich a dozvedieť sa všeličo zaujímavé o ich nebezpečnom povolaní.

KOŠICE. Na posledné predstavenie v programe cirkusu Aleš si diváci musia počkať takmer dve hodiny. Zatiaľ čo pri žongléroch, akrobatoch alebo krotiteľoch zvierat híkali väčšinou deti, zlatý klinec ocenia skôr ich rodičia.

Do šapitó pritiahnu štyria mocní chlapi 3,5-tonovú železnú guľu s priemerom 4,8 metra, v ktorej majú jazdiť motorkári. Po dôkladnom upevnení gule z každej strany prichádza ako prvý na scénu Yovany Rondon (32).

Zamáva do publika, nechá sa zavrieť do gule a jazdí v jej vnútri po obvode ako šialenec. Nielen na dne, ale aj po stranách či zhora dole kolmo alebo šikmo. Pomaly sa to nedá, Yovanymu v kúskoch pomáha práve vysoká rýchlosť.

Po chvíli k prvému kaskadérovi prichádza Jehan Carlos (23). V guli to chlapci roztočia obaja naraz - rovnako nebezpečné kúsky, míňajú sa a naháňajú v presne vypočítaných intervaloch po stranách aj dole hlavou.

Akoby toho nebolo dosť, chlapci zastavia a čakajú tretieho, Andresa Torresa (25). O minútku na to už excelujú v príznačne nazvanom glóbuse smrti svoju nebezpečnú jazdu.

Keďže sú traja a všetci jazdia na plný plyn všetkými stranami, nemôžu si dovoliť ani to najmenšie zaváhanie. V tej rýchlosti by ich mohlo stáť život.

Andres s Yovanym sa naháňajú po stranách, Carlos okolo nich krúži hore a dole. Potom všetci traja šikmo do rôznych strán. Sedemminútová šou sa končí.

Chlapci na sekundu presne a naraz končia na dne gule a skladajú si helmy. Sú zadýchaní, ale usmievajú sa, posielajú bozky do publika a vyzerajú byť šťastní. Všetci zaslúžene tlieskajú a tešia sa - kaskadéri to prežili!

Najprv klaun, potom motorkár

Človek sa k tejto záľube dostane rovnako ako ku hociktorej inej. „Keď som mal 18, videl som iných jazdcov na motorkách, aké úžasné kúsky robili" vraví Yovani.

"Hneď ma to chytilo za srdce a chcel som sa stať jedným z nich. Moji rodičia tým neboli veľmi nadšení, ale uvedomili si, že je to moje rozhodnutie a oni s tým nemôžu nič urobiť. Ale samozrejme, najprv som v cirkuse robil klauna a chodil po lane. Až tak som sa dostal k motorkám."

Andresa priviedol k cirkusu jeho otec. „Raz keď som mal 16 rokov a skončila mi škola, išiel som na prázdniny za otcom, ktorý kočoval s cirkusom. Ale späť domov som sa už nevrátil. O rok neskôr som stretol Yovanyho a ten ma naučil motorkárske kúsky."

Carlos pochádza z rodinného cirkusu. „Cirkus je môj život, vyrastal som v ňom spolu s celou mojou rodinou. Začal som trénovať už keď som mal päť rokov. Najprv som robil klauna, potom kúsky na hrazdách, akrobaciu a tak. Nakoniec som ostal pri glóbuse smrti, lebo ten je najťažší a najnebezpečnejší."

Pred vyše piatimi rokmi sa chlapci stretli a odvtedy tvoria nerozlučné trio. Ich agent im vybavuje kontrakty s rôznymi cirkusmi v Európe alebo domácej Južnej Amerike.

„Na Slovensku sme s Alešom už 1,5 mesiaca. Pôjdeme s ním ešte do niektorých slovenských a potom českých miest. Od novembra budeme opäť v Nemecku na vianočných vystúpeniach a potom ktovie. To je ešte veľmi ďaleko uvažovať nad tým, čo bude potom," vravia.

Zranenie je len chybou motorky

Dá sa pri takomto kočovnom spôsobe života mať vážny vzťah alebo si dokonca založiť rodinu? „Dá sa to," hovorí Yovany.

„Ja som už dva roky ženatý. Moja manželka chodí už šesť rokov s nami, je tiež v cirkuse. Ale keby nebola, neviem si to predstaviť."

Jeho dvaja kolegovia na tie pravé ešte len čakajú. „Predvčerom sme tu boli na diskotéke a stretli sme naozaj veľmi pekné dievčatá. Ale už si bohužiaľ nepamätáme ani ako sa volali," smeje sa Andres.

Pre nežnejšie polovičky kaskadérov to však musí byť riadny adrenalín. Nikdy si nemôžu byť úplne isté, či ich muži prežijú aj ďalšie vystúpenie.

„To je tak všade. Každému človeku sa môže niečo stať v hociktorý deň jeho života a vôbec to nemusí súvisieť s riskantnými motorkami. No je pravda, že ženám sa to ťažko vysvetľuje. Napríklad moja mama ma vlastne ešte ani nevidela na šou, pretože si pri tom stále zakrýva oči. Nemôže sa na to pozerať. Je z toho doslova vystrašená," hovorí Andres.

Treba podotknúť, že je prečo sa báť. Takéto rizikové vystúpenia sa nezaobídu bez zranení.

„Už sme mali veľa nehôd. Väčšinou neboli až také vážne. Na začiatku keď sme začínali jazdiť, mali sme nehody, ktoré sme si spôsobili my sami tým, že sme ešte nemali dosť skúseností. Teraz je to už len chyba motorky. Naše motorky sú síce veľmi spoľahlivé, ale predsa len je to stroj a ak sa mu niečo stane počas takého nebezpečného predstavenia, môže nás to stáť aj život. Našťastie ja som mal len zlomený prst na ruke. Nič horšie sa mi doteraz nestalo," vraví Carlos.

Andres prišiel v Nemecku aj k horšiemu zraneniu. „Odnieslo si to moje koleno. Skoro mesiac som bol v nemocnici a potom ešte dva mesiace doma. Raz som mal aj vykĺbené rameno. Stalo sa to, keď sme boli s druhou partiou vo väčšom glóbuse, siedmi naraz. To som obišiel ešte celkom dobre."

V školách to neučia kvôli bezpečnosti

Prečo sa potom mladý zdravý človek rozhodne pustiť do takého rizika a začať jazdiť v glóbuse?

„Glóbus smrti sa mi od začiatku veľmi páčil a priťahoval ma. Navyše, je to také ťažké a nebezpečné číslo, že ho nemôže robiť každý, kto jazdí na motorke. Preto som rád, že je nás kaskadérov málo a tým sme výnimoční. Existujú dva silné národy, ktoré jazdia v glóbuse smrti - my z Kolumbie a jazdci z Brazílie. Stále je medzi nami taká zdravá rivalita. Pritom jazdu v glóbuse neučia ani v cirkusových školách, lebo je to príliš nebezpečné."

Cirkusové školy už existujú takmer po celom svete. V Kanade, Moskve, Kolumbii, Amerike... Jazdu v glóbuse smrti sa ale záujemcovia môžu naučiť len od profesionálov.

„V prvom rade musí človek milovať motorky a našu šou. Potom to už závisí od konkrétneho človeka a jeho učiteľa,en za aký dlhý čas sa to naučí. Ale určite to zaberie aspoň pár mesiacov," vraví Carlos.

Perfektná jazda na motorke pritom vôbec nestačí. Dôležitá je aj fyzická zdatnosť, schopnosť sústredenia a ovládanie jemnej motoriky.

Jazdci navyše musia byť tímoví hráči, zohratí na sekundy. Musí medzi nimi panovať úplná dôvera nielen v glóbuse, ale aj mimo neho.

Len tak potom môžu zavrieť vchod do gule a naplno odjazdiť svoju šou. Jazdci musia zvládnuť aj strach. Ten nesmie ich výkony ovplyvniť ani v najmenšom - motocyklisti majú svoje dráhy vyrátané presne, nesmú sa odchýliť.

„Počas šou musíme byť perfektní, lebo každá chyba by nás mohla stáť život. Napríklad v Nemecku sme mali nehodu, pri ktorej sa zranil Andres. V tom istom cirkuse jeden povrazolazec spadol a zabil sa. Aj takéto tragické veci sa v cirkuse stávajú."

Jazdí aj 61-ročný

Práca, ktorá si vyžaduje dobrú fyzickú kondíciu a maximálne sústredenie, sa zrejme nedá robiť celý život. Ako vyzerá dôchodok jazdca smrti?

„Neviem," priznáva Yovany. „Zatiaľ nemyslím na to, ako dlho to chcem robiť. Je to niečo, čo chcem robiť. Jeden kaskadér v Peru má 61 rokov a stále jazdí v glóbuse smrti, takže času máme dosť."

Andres, Carlos a Yovany ale radi používajú motorky aj na to, na čo boli pôvodne určené - na jazdu po cestách, necestách.

„Paradoxne na to nemáme veľa príležitostí. Na motorke, ktorú máme na predstavenie, sa nechodíme premávať po meste, lebo je to neprofesionálne. Ak by sa motorke niečo stalo, celá naša šou je ohrozená a my už máme podpísaný kontrakt na určitý počet predstavení. Niektoré jednoduchšie veci si vieme opraviť aj sami, ale tie zložitejšie nie. Tie radšej posielame do opravovní. Pre istotu, pre našu vlastnú bezpečnosť. Máme Yamahy, lebo sú to veľmi bezpečné motorky, nemáme s nimi problém. Nerobia veľký hluk, ani tak nezapáchajú, čo je pre šou tiež veľmi dôležité." Bežnú údržbu svojich strojov zvládnu chlapci aj sami.

Variť sa naučili cez skype

Rovnako sa o seba musia postarať aj v iných veciach. Každý z nich má vlastný moderný karavan, v ktorom cestuje.

Vezú si v nich okrem iného aj 20 častí, z ktorých je guľa poskladaná. Sami si aj varia a perú. Naučil ich to život sám pomocou mamy na skype.

„Zo začiatku mi mama ukazovala cez skype ako čo uvariť, prípadne mi pomohla s niektorými inými domácimi prácami. Vlastne aj teraz mi niekedy pomôže," smeje sa Carlos.

Koľkokrát boli reálne s rodinou, odkedy jazdia, však môže spočítať na prstoch jednej ruky.

„Ja a Andres sme boli doma naposledy pred dvoma rokmi. Yovany bol pred štyrmi. Nevychádza to časovo. Aj keď máme nejaké voľno, je to väčšinou krátko na to, aby sme absolvovali takú dlhú a nákladnú cestu domov."

Dlhé odlúčenia od blízkych, riskovanie vlastného zdravia a života každý deň, neistota čo bude o pár mesiacov, neustále kočovanie... Oplatí sa vlastne byť cirkusovým kaskadérom?

„Pre nás je to spôsob života," hovorí Yovany. „Radi cestujeme, spoznávame nových ľudí a nové krajiny. Keď som dlho na jednom mieste, nudím sa a musím zas niekam vyraziť. Ak by som ostal stále len tu, mal by som pocit, že môj život je rutina. Chýba mi iba jedna vec - mamina kuchyňa."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári