Už roky nosí z vrcholných podujatí domov cenné kovy. Bol majstrom sveta aj Európy. Miroslav Hríbik si udržiava vysoký štandard výkonnosti a potvrdil to aj Astene počas uplynulého víkendu. V Rakúsku, kde sa uskutočnili majstrovstvá sveta vo vodnom lyžovaní za vlekom získal cenný bronz z trojkombinácie. Prvé dve miesta v celkom hodnotení obsadili bieloruskí reprezentanti Papakul a Bušin, hneď za nimi bol pretekár košického klubu KVL Trixen.

Hríbik má zo svetových šampionátov vo vodnom lyžovaní za vlekom kompletnú medailovú zbierku. Teraz ju vylepšil o bronz v kombinácii. Už roky sa stará o dobré výsledky. Talent v sebe nezaprel odmalička. „S lyžovaním som začal ako osemročný," spomína. "K športu som inklinoval už ako chlapček. Otec sa venoval aktívne boxu a ja som to skúsil v mnohých odvetviach. Atletiku - behával som dlhé trate, hral futbal, basketbal. Dôležité bolo, že rodičia ma do ničoho nenútili. Raz sme boli na jazere a ja som si to chcel na vleku vyskúšať. Stále som však spadol pri prvom stĺpe. Sestra bola šikovnejšia, mňa ten prvý stĺp ďalej nepustil. Ale o rok sme sa tam vrátili, zakliaty stĺp som prešiel. A už mi to išlo. Potom ma rodičia ráno nosili na vlek a večer ma z neho nevedeli dostať, tak ma to chytilo."

Miro sa do jazdenia na vode zamiloval. Na vleku, ako vraví, by najradšej aj spal. „Bol som spočiatku samouk, radili mi chlapci z veku a ja som to hneď skúšal. Najskôr som jazdil na dvoch lyžiach, potom na jednej. Ujal sa ma vtedy Martin Eliáš. Síce najskôr som mal jazdiť za člnom, ale nakoniec som ostal pri vleku. Martin vtedy ešte spolu s Alexandrom Vaškom pretekali, ale súčasne sa začali venovať výchove nádejí," spomína na začiatky. „Spočiatku boli veľkým problémom trebárs lyže. Nosili sa z Rakúska, ak už ste chceli niečo lepšie, lebo ja som začínal na obyčajných turistických lyžiach."

Prvý výrazný úspech mu pripomínajú archívne fotky. „Síce som vyhral, stál teda na stupienku uprostred, ale tí dvaja chlapci po mojom boku boli akoby o štyri hlavy vyšší. V akrobatickej jazde som bol od začiatku šikovný. V slalome to bolo ťažšie. Nemal som silu ani skúsenosti. A tak isto boli pre mňa spočiatku náročné aj skoky."

Chce vydržať do olympiády

Majstrom sveta sa stal v Nemecku v akrobatickej jazde v roku 2006. „Väčšinou som v posledných rokoch siahol po medaile v kombinácii, teda ťažil z vyrovnanosti výkonov vo všetkých troch disciplínach. Neskončím, kým nebudem mať ďalšie zlato," dušuje sa pretekár, ktorý má pred sebou aj veľmi vzdialenú métu. „Vraj na olympiáde v roku 2020 bude v programe aj vodné lyžovanie. A chcel by som byť pri tom. Viem, je to o osem rokov. Ale ja mám 28 rokov. Takže 36-ročný by som mohol mať stále dobrú výkonnosť. Sú pretekári, ktorí sú špičkoví aj po štyridsiatke. Je to individuálne, len sa musia vyhýbať vážne zranenia. Ak vydržím a udržím si výkonnosť, tak, ako posledné roky, chcel by som ísť na olympiádu."

Medaily už rátať prestal. „Doma som si spočiatku v detskej izbe pribíjal na stenu jeden klinec za druhým a vešal na ne medaily. Stena bola zničená, tak to dnes mám na garniži. Je plná cenných kovov, juniorských aj seniorských." Pravda, športu už nedáva toľko času ako kedysi. „Iné to bolo, keď som chodil do školy. Na športovom gymnáziu som mal prispôsobený individuálny plán. Na školu som šiel ako atlét, moja triedna pani Paulišincová však presadila moje vodné lyžovanie, takže som mal veľa priestoru na tréning. A prichádzali aj výsledky. Ešte na gymnáziu som sa stal juniorským majstrom Európy. Dnes ťažím z dobrej psychickej odolnosti. Dokonca sa snažím iným v tomto smere poradiť. Tak, aby nemali veľkú trému. Ja ju už ani nemávam. Ja to, čo robím, robím pre vlastné potešenie. Nie ako Bielorusi, či Poliaci. Tí sú za výsledky platení, oni musia, ja môžem, lebo chcem."

Z wakeboardingu sú aj peniaze

Venuje sa súčasne dvom športom. Okrem vodného lyžovania aj stále populárnejšiemu wakeboardu. Na tejto doske sa vie parádne vyblázniť. Kamaráti vedia, že je roky úspešný obojživelník, ktorý strieda oba športy z minúty na minútu. „Wakeboarding je komerčnejší a vládne svetu. Sú tam aj financie. Z vodného lyžovania mám roky len dobrý pocit. Štát mi nedal nič. Robím to pre seba. Na wakeboardové preteky idem aj preto, že tam sa dávajú finančné ocenenia. Ak cestujem na preteky a idem tam za vlastné, tak nech sa mi aspoň náklady na dopravu vrátia. Vo vodnom lyžovaní dostanete pohár, diplom. To bolo fajn, kým ma podporovali rodičia, no dnes sa živím sám, musím sa správať trhovejšie. U nás sa týmto živiť nemôžete. Akurát si privyrobiť, ak vyhrávate. Aj to musíte mať sponzorov, ktorí vám pomôžu. No aspoň si môžete povedať, že niečo robíte len tak, zo srdca, pre vlastné potešenie, ako ja vodné lyžovanie. Milujem tento šport, preto som stále pri ňom."

Ako pretekár pochodil aj kus sveta. Najviac určite pozná Bielorusko. „Som skoro polobielorus. Aspoň čo sa týka toho, čo som sa naučil v akrobatickej jazde. Chodil som dvakrát aj trikrát ročne na sústredenie. Stalo sa, že trvalo aj mesiac, či tri týždne. A za ten čas ste sa v bazéne pod vedením tamojších trénerov veľa naučili," vraví mladý muž znalý bieloruských, často veľmi tvrdých pomerov. „Spal som raz v hotelíku, kde bola zima väčšia ako v ruskom filme. A nemali tam ani paplóny, iba deky. Hodil som na seba štyri, obliekol si overal, zimné rukavice, čiapku, aj tak som sa klepal od zimy. Cez diery pri oknách fúkal do izby ľadový vietor. Tak som tie medzery zalepil."

Dlho sa z "tepla" netešil... "Prišla upratovačka, že to takto byť nemôže a strhla záplaty. Neverili by ste, na sebe mala krátke nohavice a tričko. Pýtala sa ma, či som chorý. Darmo, Bielorusi sú na zimu zvyknutí. Pravidelne sme tam chodili do sauny, ktorá bola pri prírodnom jazere. Predtým sme si v ľade vykopali dieru a tam sa chodili zo sauny schladiť. Zrazu pozerám ako jeden pán prišiel k jazeru na bicykli, zoskočil, vyzliekol sa, vykúpal sa v ľadovej vode, keď vonku bolo možno dvadsať pod nulou."

Žraloky a medúzy

Dvakrát bol na sústredení v Amerike, na Floride. Raz spoločne s Martinom Eliášom, ktorý mu ako úspešný reprezentant veľmi pomohol. Pochopiteľne pričiniť o cestu sa museli aj rodičia a sponzori, trebárs aj môj klub. Nie je to vraj lacný špás. „Keď som bol v štátoch, tak som si užil aj kus strachu. Domáci mi pred jazdením na člne povedali, že hadov a krokodílov sa báť nemám. Vraj aligátor má aj tak strach z člnu. Na ostrove sa vyhrievali, z vody im trčali hlavy a ja som fičal okolo nich. Mal som divný pocit. Ale v Amerike som sa vtedy veľmi zlepšil. Robil som stále všetko preto, aby som nespadol, takže aj mojim výkonom to pomohlo," prezradil Miro. Aj hady mal doslova na dosah. „Dostal som vtedy nové lyže. Aj s topánkami. Vravel som najskôr, že sú mi malé. Ale keď som pristával pri móle, kde som mal vyjsť z vody a videl, ako je okolo móla omotaný had, vyzul som sa za pol sekundy. A to som sa predtým sťažoval, že topánky sú mi tesné. Takže až také malé neboli."

Päťkrát si slnko užíval na sústredení na Filipínach. Rád sa tam vracia a to stále v čase, keď je u nás ešte sneh. Venuje sa tam wakeboardu. „Okrem tréningu sme si tam užili aj veľa adrenalínu. Trebárs, keď sme sa išli potápať medzi žraloky. Vyviezli nás na more a odrazu povedali: tu skočte, vo vode bol nejaký tieň. Bol tam 17-metrový žralok, taký, čo sa živý planktónom. Ja som vo vode stále, ale zvyknutý tak na našich kaprov. A tu odrazu taký kusisko. Ten žralok sa šiel nadýchnuť, otvoril papuľu rovno na nás, tak som môjho tímového parťáka Riša Marcinčina hneď zdrapol a držal ho pred sebou. Je mladší, mal ma kryť," smeje sa Miro a podotýka, že aj medúzy boli pri potápaní veľmi nepríjemné, z mora vychádzali poriadne doštípaní.

Opakované pristávanie

Zaujímavých príhod spojených s pobytom na Filipínach má neúrekom. "Nezabudnuteľné bolo už samotné pristávanie v Naga City, kam sme leteli vnútroštátnou linkou. Dráha na pristávanie je tam veľmi krátka, prvý pokus o pristátie pilotovi nevyšiel, musel vzlietnuť, potom nevyšiel ani druhý, podaril sa až tretí. Aj to tak, len čo položil stroj na zem, brzdil neskutočne, celé lietadlo sa triaslo, no nemal na výber, na konci krátkej dráhy totiž začína sopka."

V súvislosti s ďalším výjazdom je spojený iný adrenalín. Najaktívnejšia filipínska sopka Mayon chrlila pred Mirovým príchodom popol a lávu. Po Mirovom odchode bolo v krajine silné zemetrasenie. "V čase, keď som tam bol, tak bolo z diaľky vidieť, ako sopka stále dymí. Rodičia mi telefonovali, či je všetko v poriadku, báli sa. Ale ja som bol v bezpečnej oblasti, aj keď nikdy neviete, veď nie je to tak dávno, čo bol v niektorých provinciách vyhlásený výnimočný stav po zavraždení väčšieho počtu ľudí," vrátil sa M. Hríbik k výjazdu na Filipíny na jar v roku 2010. Tento rok v decembri sa chystá do Thajska a už dnes sa teší na novú krajinu a ďalšie zážitky.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári