Korzár logo Korzár Košice
Sobota, 28. november, 2020 | Meniny má HenrietaKrížovkyKrížovky

Arnošt Goldflam vníma možnosť byť umelcom ako veľkú poctu

Počas júlového Mesiaca autorského čítania bolo jedným z vrcholov, čo potvrdil aj veľký záujem publika, čítanie Arnošta Goldflama.

A. Goldflam čítal v Košiciach z jeho pripravovanej knihy.A. Goldflam čítal v Košiciach z jeho pripravovanej knihy. (Zdroj: Ľ. Pavíleková)

Počas júlového Mesiaca autorského čítania, ktoré organizovala Knižnica pre mládež mesta Košice, prišlo do Košíc vyše 60 spisovateľov, básnikov, dramatikov, esejistov či prekladateľov zo Slovinska, Slovenska a Česka. Jedným z vrcholov, čo potvrdil aj veľký záujem publika, bolo čítanie Arnošta Goldflama.

KOŠICE. Salvy smiechu sa niesli nádvorím Bábkového divadla a prerušovali čítanie poviedky Hnoj z pripravovanej knihy Tata a jeho syn, ktorá má vyjsť v septembri. „U nás v Brne hovoríme tata," vraví Goldflam.

Skryť Vypnúť reklamu

"Môj tata bol veľmi prísny a zvláštna osobnosť. Až teraz si začínam uvedomovať, že to so mnou myslel dobre, ale nie vždy to robil tak, ako mal. Ja sa ho v tejto knihe snažím pochopiť."

K literatúre mal Goldflam vždy blízko. Už ako dieťa čítal všetko, čo mu prišlo pod ruky. Doma síce veľa kníh nemali, tata bol šetrný, ale požičiaval si od kamarátov a neskôr začal chodiť do knižnice.

Tam bral zaradom podľa abecedy. Až kým neprišiel po písmeno V a nestratil knihu. Vtedy ho vraj vyhodili. V zálohe ale ostali kamaráti. Od nich mal Rýchle šípy.

Čítal s veľkou vášňou až posadnutosťou - rozprávky, verneovky, Troch mušketierov. Keďže detstvo prežíval v 50. rokoch, nechýbali ani budovateľské romány. A aby to spektrum nebolo ešte priúzke, od maminky pribudli knihy z červenej knižnice, ktoré vášnivo čítal.

Skryť Vypnúť reklamu

Očarený Francúzmi

Literatúra stála aj na začiatku jeho umeleckej kariéry. Goldflama očarili knihy francúzskeho autora Henriho Perruchota. Vďaka nim spoznával život a tvorbu Toulouse Lautreca, Cézanna, van Gogha, Renoira a ďalších výtvarných umelcov a obdivoval ich.

„Mal som vtedy dojem, že to môžu robiť len vyvolení. Byť umelcom, že to je ako byť vyvolený. A že ja na to nemám. Rád som o tom sníval, bolo to krásne. Ale neveril som, že by sa mi to mohlo podariť. Keď sa tak stalo - začal som sa najprv venovať výtvarnému umeniu, potom divadlu, neskôr som začal písať a hrať - vnímal som to ako veľkú poctu, že som to dosiahol a že si to musím vážiť."

Štúdium medicíny, ktoré od neho rodina očakávala, bolo len prestupnou stanicou. U nich totiž bola tradícia - medicína alebo technika. Sám uznáva, že na to nestačil. Išiel teda za svojím srdcom a vyštudoval réžiu na JAMU v Brne. Spolupracoval s Divadlom Husa na provázku a HaDivadlom.

Mnoho ľudí pozná Goldflama ako herca. Sám sa za skutočného charakterového herca nepovažuje, v Shakespearovej hre si svoje účinkovanie predstaviť nevie. Skôr sa považuje za typ - bizarnú figúrku.

Skryť Vypnúť reklamu

A podobných úloh má za sebou viac ako 50. „Rád hrám v rozprávkach. Napríklad v Lotrandovi a Zubejde. Pretože hrám také rozprávkové figúry, také bizarné. Myslím si, že mi to pasuje. Ale mám rád také tie veci, ktoré sa ku mne dostanú niekedy neočakávane a potom som prekvapený, akú som z toho mal radosť."

Strašidelné postavy hrá v sérii televíznych príbehov. Veľmi sa mu páčila úloha bezdomovca.

Hovoril opileckým hlasom a nechýbal ani adekvátny zápach. V Brne vyžobral 150 korún. A bol tak zamaskovaný, že ho nepoznali ani kamaráti.

Nedávno si zahral súčasného ministra. „Áno, bola to úloha ministra kultúry. Bol to jeden z takých ministrov, ktorí to - berou hákem, takový křupan." A či sa v tej úlohe mohol poznať niektorý zo súčasných členov vlády? „Skoro každý." Diváci ešte tieto snímky nevideli, ich premietanie sa pripravuje.

Pamätný výkon v Dědictví

Zaspomínal si aj na nakrúcanie filmu Dědictví alebo Kurvahošigutentag, z ktorého si ho pamätá asi najviac ľudí.

„Pri nakrúcaní bolo veľmi horúco. Keď som mal voľno, chodil som na zmrzlinu. Mali len jahodový kornútok. Tak som tam chodil na tie jahodové kornútky, zjedol som ich za deň sedem. Tak sa mi to sprotivilo, že som dva roky nejedol zmrzlinu. Tiež som napríklad hral v divadle v Dlouhé v Prahe pána Broučka. V tej inscenácii som jedol kurča. Bolo to úspešné predstavenie, ja som hral 150-krát a potom som dva roky nemohol kurča ani vidieť."

Je obdivuhodné, čo všetko Goldflam stíha. Jeho podpis figuruje pri viac ako 70 hrách. Časť z nich sú dramatizácie, ale veľa je autorských.

A keďže si vie uťahovať aj sám zo seba, s humorom skonštatoval: „Úspech je relatívny. Lillian Hellmanová napísala hru Líštičky - nebolo to nič moc - a má farmu. Ja mám viac ako 70 hier - aj keď nie sú 'nic moc' - a farmu nemám. Alebo ju máš niekde skrytú?" obrátil sa na manželku.

Kedysi si stanovil cieľ - v počte hier chcel tromfnúť Lope de Vegu. A nebolo to jednoduché predsavzatie. Španielsky dramatik totiž napísal asi 1 200 inscenácií. „Už som to vzdal", skonštatoval A. Goldflam.

„Moje hry hrali v Nemecku, Rakúsku, Poľsku, Dánsku, v New Yorku i v Londýne, ale na Slovensku nie. Len jednu dramatizáciu verneovky - Tajomstvá pralesa - uviedli v Trnave. A teraz vraj na VŠMU urobili moju hru Skúška. Okrem toho sa moja hra na Slovensku nehrala. Neviem prečo. Nemajú záujem alebo to nikdy nečítali, nedostali sa im do rúk?"

Všetko sa snaží robiť naplno

Hrať, režírovať, písať - na jedného človeka naozaj dosť. Goldflam všetko robí naplno. Pri odpovedi na otázku, čo mu je bližšie - písať hry alebo ich režírovať - mal jednoznačnú odpoveď.

„Či sa rozprávate s režisérom pred premiérou či po nej, a hovorí o tom aj Čapek, je to hrozná práca. Musíte všetko organizovať, nedarí sa vám to alebo sa nedarí hercovi, neviete, čo urobiť, aby sa to zlepšilo. O veľa vecí sa ako režisér musíte starať. A zrazu je krásne, keď sa nemusíte starať o nikoho, pekne si sedíte doma pri počítači a nikomu sa nezodpovedáte. Len sebe. Môžem fantazírovať ako sa mi zachce. A keď ste herec, tak vedúci je ten režisér. A ja len čakám, čo mi povie. Takže je to podľa toho, akú máte zodpovednosť."

Osud a život Goldflama v mnohom pripomína Woodyho Allena - trochu roztržitý, dobrosrdečný chlapík so židovskými koreňmi.

On sám sa však tomuto prirovnaniu bráni. Medzi svoje vzory, či skôr obľúbencov, zaradil zástupcov rakúskej či pražskej nemeckej literatúry - Josepha Rotha, Hermanna Brocha.

Trikrát inscenoval dielo ďalšieho svojho obľúbenca - Franza Kafku. A takisto obdivuje novinára, spisovateľa, humoristu a filmového scenáristu Karla Poláčka. V jeho tvorbe vidí nielen idylickú, humornú polohu, ale aj tú tragickú.

Goldflam vyrastal v rodine, v ktorej sa miešali vplyvy poľské, židovské (mama sa pred deportáciou skrývala pri Ľvove, kde sa zoznámila s Arnoštovým otcom), rakúske (otec pochádzal z Viedne), moravské (narodil sa a žil v Brne).

Maminka bola milujúca, láskavá a zhovievavá, veľa čítala, otec bol prísny, poriadkumilovný a zodpovedný. No o niečo v detstve prišiel. Riekanky, ktoré sa deti doma učia, on nezažil. Rodičia ich, tým, že neboli Česi, nepoznali. Do škôlky nechodil a v škole už na to bol veľký.

„A tak možno práve preto, že som to pre seba potreboval alebo chcel objaviť a čítal tie rozprávky, asi dodatočne som sa stal detinský, dodatočne vo mne zostal ten detinský prvok."

Knihy píše aj pre svoje deti

Dnes má dospelú dcéru, s druhou manželkou teraz 12-ročného syna a 6-ročnú dcéru. Pre nich napísal dve knihy. Za knihu Tatínek není k zahození získal v roku 2005 Magnesiu Literu za najlepšiu knihu pre deti.

Neskôr to bola kniha Tatínek 002. Pôvodne neplánoval venovať sa detskej literatúre. Keďže ale nie je najmladší, rozhodol sa, že niečo svojim deťom zanechá.

Spomenul si na vymyslené príbehy, ktoré kedysi čítal dnes už dospelej dcére. V nich ako otec dokázal vždy nejaký záslužný čin. Po rokoch ich spísal pre svojho malého syna.

Ale keď ten podrástol, nestačili mu rozprávky. Vyžiadal si niečo strašidelné. A tak AG - aj pod touto skratkou ľudia spisovateľa poznajú - napísal Standa a dom hrôzy.

Na konte má aj rad kníh pre dospelých. Čo píše radšej? „Nieže či radšej píšem pre deti či pre dospelých, ale najradšej si vymýšľam. Vlastne keď občas mám nejaký nápad, tak si to napíšem na také papieriky. Ja si strihám také tie papieriky a vždy nejaký ten nápad si tam napíšem. A mám nástenku, na ktorú to napichnem. Keď som mal viac nápadov, vznikli tieto poviedky. Alebo keď som mal tie sny a potom som nechal deťom napísať, čo sa im snívalo. Potom som už vedel - aha, tak sa im snívalo o lietaní alebo o upíroch, katastrofický sen alebo naopak, rozprávkový. A tak sa to zhromaždilo."

Takto sa teda rodila nová, už v úvode spomínaná kniha Tata a jeho syn. V jeseni má vyjsť ďalšia kniha pre deti - Sny na dobrú noc.

Svojim deťom nechce venovať len takéto rozprávky. Snaží sa stráviť s nimi veľa času. A v tom, že má aj veľa aktivít, problém nevidí.

„Keď píšem, som doma. Robím dopoludnia, kým sú v škole. Aj tak nevydržím písať dlhšie ako štyri hodiny. A popoludní sme spolu. Večer buď hrám alebo čas trávime spolu. Ja vlastne nevediem nejaký spoločenský život, že by som chodil do reštaurácií. Keď niečo robíme, tak spolu s rodinou." Detskému vymýšľaniu sa ale nemieni podriaďovať tak, aby mu rozkazovali. Bude písať a, ako zdôraznil, aj píše, čo on chce. Ale ak predsa len niečo budú chcieť a jemu nebude k tomu chýbať nápad, tak sa brániť nebude a rád to napíše.

V divadle sa AGoldflam zoznámil s terajšou manželkou Petrou Goldflamovou-Štětinovou. On - dramatik a režisér, ona - výtvarníčka, pripravili spolu tri či štyri inscenácie. Ich zoznamovanie nebolo krátke.

Zo dva roky trvalo, kým sa dali dokopy. Dnes Petra ilustruje Arnoštove knihy. Tak to bolo aj s prvou detskou knihou Tatínek není k zahození. Teraz dáva tvár aj jeho pripravovanej knižke Sny na dobrú noc.

Práca, ktorá človeka baví, úspech, spokojná rodina. Čo viac si môžete priať, aby ste boli šťastní. Arnošt Goldflam ale o sebe tvrdí, že to nevie.

„Keď sme s rodinou spolu, tak si hovorím, že keby som to vedel, tak by som mohol byť aj šťastný. Akurát že to neviem. Ale uvedomujem si, že také harmonické momenty v mojom živote sú. Len ja si ich neviem užiť..."

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Bývanie v meste predlžuje život
  2. Zodpovedné podnikanie je témou aj pre slovenské spoločnosti
  3. Pomôžte ľuďom v núdzi v najväčšej potravinovej zbierke v Tescu
  4. Porsche Unseen: Tajné projekty dizajnérskej kuchyne, časť druhá
  5. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  6. Aká je chémia vôní
  7. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  8. Koronakríza: Ako vyzerá jeden deň operátorky infolinky?
  9. Tento rok by mal 70: Legenda Karola Duchoňa ožije u vás doma
  10. OFFICE ROKA 2020 poukáže na transformáciu pracovného prostredia
  1. Pomôžte ľuďom v núdzi v najväčšej potravinovej zbierke v Tescu
  2. Aké sú dopady pandémie na financie ľudí?
  3. METROPOLIS prináša mestské bývanie vo vysokom štandarde
  4. Účastníci charitatívneho behu No Finish Line nabehali 26 007 km
  5. Porsche Unseen: Tajné projekty dizajnérskej kuchyne, časť druhá
  6. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  7. Počúvaním hluku chránime váš sluch
  8. Aká je chémia vôní
  9. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  10. Tipy na cenovo výhodné vianočné darčeky, ktoré aj potešia
  1. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 29 681
  2. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 17 723
  3. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 14 263
  4. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 10 812
  5. Mercedes-Benz opäť nadizajnoval budúcnosť 8 579
  6. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 440
  7. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 8 108
  8. Čo ovplyvňuje chuť kačacieho mäsa? Tieto dve veci 7 813
  9. Predplatená telefónna karta s kreditom 10 € v denníku SME 7 697
  10. Nástrahy online vyučovania, o ktorých sa nehovorí 7 490
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

ROZHOVOR

Pediatrička: Niekedy som očkovala na chrípku 600 detí za rok, teraz približne 50

Ľudia si zvykajú, že nemôžu behať za lekárom so všetkým.

Pediatrička Eva Ševecová.
Rozhovor

Archeológ: Hrady síce opravujeme, ale tie nežijú

Michal Keruľ chcel odhaľovať poklady histórie, teraz ich pomáha strážiť.

Michal Keruľ s rodinou.
Humenskí poslanci nájomnú zmluvu so spracovateľom ovocia neschválili.
Vrak pred rodinným domom začínajú úrady riešiť.
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Potrebovali ísť k blízkym a nepustili ich. Neboli privilegovaní ako Kollár

Nemocnice väčšinou púšťajú príbuzných k zomierajúcim.

Šéfa parlamentu Borisa Kollára v nemocnici najviac navštevovala bývalá manželka Linda Rezešová. Na fotografii sú na plese v Opere v roku 2008.

Návštevy Kollára v nemocnici volajú po demisii

V druhom slede kandidátov na politický koniec sa tlačia glosátori.

Peter Schutz
Mária Kolíková
Ivan Ostrochovský získal za film Služobníci Cenu Nadácie Tatra banky za umenie

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop