Nedávno sme spovedali dvoch zahraničných študentov, Amy z Japonska a Rodriga z Brazílie, ktorí uplynulý školský rok študovali na Gymnáziu Poštová. Ako prvú sme vyspovedali Kornéliu Linkeschovú, ktorá sa vďaka Rotary Clubu dostala až do Kolumbie.
KOŠICE. Kornélia navštevuje anglické bilingválne gymnázium Jana Amosa Komenského na Škultétyho 10 v Košiciach. V septembri nastúpi do maturitného ročníka, čiže pred odchodom do Kolumbie skončila tretí. Vycestovala 19. augusta 2011.
„Odkedy som nastúpila do 1. ročníka, túžila som ísť na výmenný pobyt do krajiny, kde sa hovorí po anglicky. Zo začiatku som rozmýšľala o Amerike, Kanade, neskôr o Austrálii. Chcela som sa viac zdokonaliť v anglickom jazyku. Potom som sa dozvedela o možnosti vycestovať v rámci programu organizácie Rotary. Absolvovala som konkurzy a ponúkli mi možnosť vycestovať do Kolumbie. Toto času to bola novinka, prvýkrát vo výbere."
Kolumbia je celkom iná, ako po anglicky hovoriace krajiny. Exotika, temperament, španielčina, divoká Amazonka... A práve to rozhodlo.
„Povedala som si, prečo neskúsiť niečo nové. Španielčinu, úplne inú kultúru, zvyky, latinskú krv... Mamka však nebola výberom veľmi nadšená. Predstavovala si môj pobyt v pokojnejších krajinách. Kamaráti a spolužiaci si robili srandu, že ma čaká drogová zem, kokaínové gangy a podobne," smeje sa Kornélia.
Nič ju však neodradilo a začala si vybavovať víza a letenky. „Kolumbia je rozdelená v rámci Rotary na tri dištrikty. Hlavné mesto Bogota a okolie, dve najväčšie mestá Cali a Medellin a potom severné pobrežie. Ja som mala ísť do Cali. Hneď som si začala zháňať informácie na internete. Cali sa mi podľa toho páčilo. Trojmiliónové mesto s veľkými rozdielmi v spoločenských vrstvách. Prevažne športové, čo mi bolo veľmi blízke. Vedela som ale, že ma čaká šok. Je to tropické mesto a celý rok je tam teplo. Nemajú štyri ročné obdobia ako my. Striedajú sa obdobia dažďov a obdobia sucha."
Na privítanie teplotný šok
Spomínaného 19. augusta vycestovala Košičanka do Viedne, odtiaľ letela do Madridu a potom priamo do Cali. Tam ju čakala rodina aj rotariáni. Samozrejme, zažila poriadny teplotný šok.
„Najviac ma ohúrilo dusno, keď som vyšla z klimatizovaného letiska. Mala som na sebe tričko, sveter a rotariánske sako. Dala som to hneď dole, ale aj tak som bola okamžite spotená. Prišla som v auguste do toho najtropickejšieho počasia. Bolo asi 36 stupňov a to som prišla okolo piatej večer."
Komunikácia s rodinou bola trošku problémová. Syn domácich odišiel na výmenný pobyt do Dánska a práve on pomáhal v komunikácii pred cestou cez internet v angličtine.
Jeho mama nebola v angličtine veľmi zdatná a Kornélia absolvovala pred cestou dvojmesačný rýchlokurz španielčiny.
Začiatky teda boli ťažké. Slovník ale veľmi nepoužívala. Ľahšie bolo učiť sa priamo v praxi. Zaujímavosťou bolo, že mala akoby dve rodiny.
Rodina, ktorej syn odišiel do Dánska, iné deti nemala, tak aby sa Kornélia nenudila, často bývala u sestry svojej novej mamy, ktorá mala dvoch synov.
„Moja 'druhá mama' bola veľmi zlatá. Stále sa chcela so mnou rozprávať, ibaže len po španielsky a ja som jej veľa nerozumela. Iba som prikyvovala a usmievala sa. Niečo som sa dovtípila, časom som však rozumela viac."
Dve školské uniformy
V piatok prišla do Kolumbie, v sobotu si kúpila školskú uniformu a v pondelok nastúpila do školy Liceo Benalcazar. Školská uniforma Kornéliu prekvapila. Nie však tým, že ju musela nosiť, ale z čoho pozostávala.
„Uniformu sme mali dennú a športovú. Športovú sme nosili trikrát do týždňa. Boli to sivé tepláky, tričko a mikina. Denná bola modrá sukňa, biele podkolienky a biela blúzka bez rukávov. Zo začiatku, nie že by som si nevedela zvyknúť, prišlo mi zvláštne, že mám do školy chodiť v teplákoch. Časom, keďže som tak chodila denne a mali to všetci, som si zvykla. Nosiť uniformu je jednoduchšie ako každý deň rozmýšľať, čo si obliecť do školy."
Školy samotnej sa najviac bála. Prečo? Lebo bola dievčenská a zároveň jedna z najlepších v Cali. Bola pre šikovnejšie dievčatá.
„Prvý deň som tam šla s 'mamou'. Bola to škola na kopci, stále bolo treba chodiť po schodoch. Hneď si ma tam odchytila triedna učiteľka, učiteľka angličtiny a výmenná študentka z Estónska. Zaujímavé bolo, že tam bola už mesiac, no vedela po španielsky menej ako ja," smeje sa.
Škola bola veľká a v podstate školský komplex. Škôlka, ďalšie poschodie bolo akoby pre prvý stupeň ZŠ, potom druhý a gymnázium.
Škola bola katolícka a mala vlastný kostol. V tom roku navyše oslavovala 75 rokov existencie. Bola výnimočná aj tým, že usporiadavala veľa aktivít: deň priateľstva, športový týždeň, halloween, narodeniny školy, vianočné vystúpenie a podobne.
„Vyzerala ako átrium, mala mnoho poschodí, v strede bola plocha, kde mali zastávku školské autobusy. Boli tam aj ihriská, plaváreň, počítačové miestnosti, hudobná miestnosť, tanečná i audiovizuálna. Nebolo však ťažké vyznať sa tam."
Chodili tam dievčatá od 4 do 18 rokov. Aj ročníky sú inak pomenované. Kornélia chodila do 10. ročníka, 11. bol maturitný.
Zložité cestovanie do školy
Zážitkom bola cesta do školy, do ktorej dievčatá vozilo sedem autobusov. „Autobus ma vyzdvihol 5.55 hod. ráno, čo bol pre mňa ďalší šok. Škola sa začínala o 7.25 a končila sa o 16.00 hod., čo bolo dosť unavujúce. Autobus šiel asi hodinu a pol, lebo musel postupne vyzdvihnúť všetky študentky. Zo začiatku to bolo pre mňa ako vyhliadková jazda mestom. Bola som očarená. Stále sme však chodili po tej istej ceste a tak to neskôr nebolo až také zaujímavé. Autobus bol obrovský a uličky väčšinou úzke. Často musel ísť jedným smerom aj cúvať."
Keďže bola cesta dlhá, Kornélia mala možnosť spoznať sa so spolužiačkami i kamarátkami a precvičiť si španielčinu. Dievčatá totiž po anglicky veľmi nevedia.
Košičanka sa za mesiac a pol vedela obstojne dohovoriť. Naučila sa v praxi, nemala totiž hodiny španielčiny navyše. Spolužiačky jej veľmi pomáhali. Opravovali ju a učili nové slová.
Okrem toho po škole navštevovala krúžky, basketbal i futbal, kde sa spoznala s ďalšími ľuďmi a zdokonaľovala sa v jazyku.
Hoci boli všetky predmety v španielčine, Kornélia nebola braná ako bežná študentka, a teda aj známkovanie sa obmedzovalo iba na niektoré predmety, ktoré po čase zvládla.
Mala však veľa pätiek. Nie preto, že by bola zlá študentka, ale preto, že tam je iný systém známkovania. Najlepšia je päťka.
Vlastne nie tak celkom, lebo známky sa tam uvádzajú napríklad aj ako 4,5 a podobne. Tu by to mohlo byť niečo ako 1 mínus.
Trieda bola ďalším prekvapením, ktoré Košičanku čakalo. Bola to veľká miestnosť bez zasklených okien. V nej bola tabuľa, skrinky na odloženie vecí a každá študentka mala svoju stoličku a lavicu.
„Triedna profesorka ma zaviedla do novej triedy a dievčatá sa okolo mňa zhŕkli. Bol tam zrazu hluk, pýtali sa odkiaľ som, kto som. Hovorili, že poznajú Československo. Ale ja si myslím, že nepoznali," smeje sa.
Pozdrav učiteľovi: Čau, Fernando
Zaujímavostí bolo viac. U nás keď vojde učiteľ do triedy, všetci sa postavia a majú k nemu rešpekt. Tam je to iné. Učiteľ sa napríklad volá Fernando.
Keď vojde do triedy, všetci sa mu zdravia „Čau, Fernando", potľapkávajú ho po chrbte, priateľsky sa s ním bavia, on im podáva ruku. Nie je to však o tom, že by voči nemu nemali rešpekt.
Aj hodina prebieha v inom duchu ako u nás. Dievčatá sa bavia nahlas. Ak niekto potrebuje požičať u nás ceruzku, trénuje si šepkacie schopnosti. Tam pokojne zakričí cez celú triedu. Atmosféra je teda uvoľnenejšia.
Vyučovanie, ako už Kornélia spomínala, sa začína o 7.25 hod. zvonením a modlením. Prvé tri hodiny sú bez prestávky. Na konci hodiny nezvoní, len sa vymení učiteľ.
Samozrejme, ak si niekto potrebuje odskočiť, môže. Druhé zvonenie nasleduje až na veľkú prestávku.
„Počas nej nikto nemohol ostať v triede, všetci sme šli von. Najčastejšie sme sa zdržiavali v novej kaviarni - reštaurácii. Moje spolužiačky tam nerady chodili, lebo to bolo až na 3. poschodí a bolo tam veľmi horúco. Mohlo sa ísť aj do starej jedálne."
Na obed chodili do spomínanej reštaurácie. Na jedlo nemá Kornélia dobré spomienky. Každý deň vraj jedli mäso.
„V reštaurácii sa dali kúpiť obedy. Rodina mi dala peniaze na lístky a chodila som asi prvé dva mesiace. Potom ma to prešlo. Jedlo nebolo zlé, chutilo mi, ale zdalo sa mi rovnaké. My sme zvyknutí, že raz máme mäso, potom buchty, cestoviny, palacinky. Tam sme mali vždy mäso. Stále bol kúsok mäsa, striedavo ryža, potom rizoto s mäsom. Stále také podobné. Polievky mi vôbec nechutili. Boli ich tradičné z banánov - platano."
Kolumbijská kuchyňa pripadala Kornélii veľmi jednoduchá. „Ich typické jedlo sa volá paisa. To sú asi tri druhy mäsa, platano, ryža a jeden zemiak. Oni musia mať mäso v každom jedle." Ako hovorí, posledné mesiace nemohla mäso už ani vidieť.
Keďže výmenný pobyt je hlavne o tom, aby študenti pochytili čo najviac z kolumbijskej kultúry, Kornélia spolu s ďalšími výmennými študentmi absolvovala návštevu Amazonky v gumákoch, spanie v hamakach či „ochutnávku" vyprážaných mravcov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
