V predošlom článku nám študentka bilingválneho gymnázia na Škultétyho 10 porozprávala o tom, čo zažila v škole, dnes sa zameria na to, čo všetko robila, keď práve neštudovala.
Výmenné pobyty študentov sú hlavne o tom, aby spoznali novú krajinu, kultúru, zvyky a tradície. Práve preto, keď nebola Kornélia v škole, cestovala po krajine. Spoznávala ju s ďalšími študentmi, ktorí prišli do Kolumbie vďaka projektu Rotary.
„Prvé miesta, ktoré sme navštívili, boli Pasto a Ipiales," spomína Košičanka. "To sú dve najjužnejšie mestá pri ekvádorských hraniciach. Dokonca sme prešli aj hranicami. Mesto Pasto je známe tým, že ako ich špecialita sa tam podáva grilovaný potkan. Rodina, u ktorej som tú noc spala, ma teda chcela vziať na potkana. Odmietla som, neodvážila som sa dať ho do úst. Iní študenti to ochutnali a povedali, že už nikdy viac... Len tá predstava, že človeku na tanier pripravia opečeného potkana, ma desila a hnusila sa mi."
V druhom meste navštívili kostol, ktorého tri štvrtiny sú vytesané v skale. „Kostol sa nachádza len 10 km od ekvádorských hraníc. Volal sa Santuario de las Lajas. Je to pútnické miesto známe v celej Južnej Amerike. Schádzalo sa k nemu po 500 schodoch a bol to obrovsky zážitok. Neskôr sme navštívili ešte jeden ostrov, kde bol zorganizovaný orientačný míting. Na ňom sme sa po prvýkrát stretli všetci výmenní študenti. Bolo nás okolo 30 z celého sveta. Dostali sme všetky inštrukcie a dozvedeli sa, čo všetko na nás bude čakať počas toho roka. Pripravili pre nás aj bohatý kultúrny program, kde sme mali možnosť spoznať tradičné kolumbijské tance a zvyky."
Prvý väčší výlet absolvovali na miesto, ktoré už Kornélia spomínala a o ktorom hovorila, že sa tam už dávno chcela pozrieť. „Koncom novembra, začiatkom decembra sme navštívili Amazonku. Boli sme tam šesť dní. Na tento výlet som sa veľmi tešila už pred mojím odchodom. Šokom pre nás bolo vlhko a dusno, keď sme vystúpili v meste Letícia v Amazonke. Je známe svojou výnimočnou polohou, lebo leží na hranici troch štátov. Peru, Brazílie a Kolumbie. Vystúpili sme z klimatizovaného lietadla a pot sa z nás doslova lial. Nasadli sme na loď a nasledujúce dni sme sa plavili po rieke." Kornélia s úsmevom dopĺňa, že väčšina ľudí ide na takýto výlet s ruksakom, kým oni - študenti mali kufre.
Spanie mali zabezpečené u domorodých kmeňov. Keďže turizmus sa dostal aj tam, neďaleko každého kmeňa je postavená chatka z bambusu, kde sú povešané len hamaky, v ktorých študenti spali. Okolo každého hamaku bola sieť proti hmyzu. Už týždeň pred odchodom museli študenti jesť tabletky, aby komáre odpudzovali. Okrem toho si museli nakúpiť špeciálne repelenty.
Domčeky z bambusu boli pre turistov postavené v každej osade, kde žil nejaký kmeň. Boli určené len na prespanie návštevníkov. Vonku boli latríny aj sprchy, v ktorých bola len studená voda. „Vôbec nám nevadila. Bolo tam možno 30 °C, ale taká vlhkosť, že sme mali pocit, že môže byť 45. Voda nás osviežila, ale keď sme vyšli von, hneď sme boli opäť spotení."
Kmene, ktoré navštívili, už nie sú také ako kedysi. "Cítiť vplyv vonkajšieho sveta a turizmu. Tí starší pre nás tancovali, je to ich súčasť kultúry. Mali na sebe typické oblečenie – sukne pozostávajúce z bambusových listov. Ženy boli do pol pása nahé. Mladšie dievčatá sa už hanbili. Mali na sebe podprsenky."
Študenti vstávali zavčasu, asi okolo piatej ráno, ale nebolo to povinné. „Šli sme sa plaviť po jazere a urobiť nejaké pekné fotky, započúvať sa do štebotu vtákov. Neskôr sme si pospali na hojdačkových postieľkach, do ktorých sme sa všetci zamilovali. Po raňajkách sme sa rozdelili do dvoch skupín. Prvá pokračovala v oddychovaní alebo sa šla člnkovať po jazere či fotiť s papagájmi. Ja som šla s druhou skupinou šplhať sa na strom vysoký 35 m, z ktorého sme sa spúšťali dole. Táto aktivita bola dosť náročná. Trvala cca 40 až 50 minút a mali sme potom celý deň dosť. Neskôr sme si len vzali čln, vycapili sa na stred jazera a opaľovali svoje bledé telá," smeje sa Kornélia.
Okrem iného mala možnosť ochutnať typické jedlá domorodcov. „Jedli sme nejakú rybu. Niekomu chutila, iným nie. Bola urobená naslano, chuťovo celkom iná, ako naše ryby." Čo sa týka jedla, Kornélia si spomenula, že raz ochutnala pražené mravce u rodiny, u ktorej bývala. Pre nich to bola pochúťka. „Neviem, či v tom neboli aj pražené chrobáky. Ochutnala som, aby som neurazila rodinu, no radšej som nad tým, čo mám v ústach, ani nepremýšľala..."
V dokumentoch o Amazonke sa často spomínajú pavúky, hady a krokodíly. „Jeden večer nás sprievodca vzal na krokodíly, iný deň na ružové delfíny. Sprievodca sa asi 20 rokov venuje Amazonke, teda ju dobre pozná. Vzal nás na miesto, kde boli malé krokodíly a jedného nám chytil. Fotili sme sa s ním. Keď sme chodili po lese, chytal nám žaby, s ktorými sme sa tiež fotili. Hady sme nevideli, ale museli sme kvôli nim chodiť v gumákoch."
Kornélia si spomína aj na súťaže, ktoré absolvovali. Naučili sa veslovať na kajakoch a potom hrali rôzne súťaže. Raz si dokonca aj zatancovali s domorodcami. Pomaľovali sa ako oni a pustili sa s nimi do tanca. „Bol to veľmi zaujímavý exotický výlet." Posledný deň dostala Kornélia črevnú virózu. Niekoľko dní vracala a hnačkovala.
Neskôr študenti strávili 10 dní výletmi po karibskom pobreží. More, hotely, bazény... „More je tam veľmi pekné. Škoda len, že sme neboli na ostrove San Andres, ktorý je známy ako prázdninový ostrov pre Európanov. V máji sme mali posledný výlet. V Manizales, v kávovej oblasti. Boli sme v národnom kávovom parku, keďže káva je pre nich národné bohatstvo. Bolo to ako lunapark, rôzne vodné atrakcie, kolotoče... Predstavili nám rôzne druhy káv a ukázali, ako ju pestujú i pražia. Večer sme mali dištriktnú konferenciu, kde sme sa všetci predstavili a hovorili o svojich krajinách. Dokonca s jedným Rakúšanom som mala príhovor a poďakovanie za výmenný pobyt, lebo sme mali najlepšiu španielčinu zo všetkých výmenných študentov."
Rodina, s ktorou Košičanka bývala od januára, ju vzala na mesiac do hlavného mesta Bogota a jej okolia. „Navštívili sme rôzne pamiatky a atrakcie. Mali sme veľké šťastie, že sa v tom čase konal divadelný festival, ktorý sa organizuje iba raz za dva roky. Prichádzajú naň umelci z celého sveta. V Bogote som sa stretla s ďalším výmenným študentom zo Slovenska. Boli sme jediní zástupcovia Slovenska v celej Kolumbii. Spolu sme sa vybrali do známeho kostola La basílica del Seńor de Monserrate vo výške 3 152 m. No keďže je počasie v hlavnom meste veľmi premenlivé a začalo pršať, v meste sa vytvorili záplavy. Vodu sme mali po kolená, preto sa náš výlet predčasne skončil..."
Kolumbia je často spájaná s drogami. Hovorí sa, že sú tam gangy, že sa tam vyrába kokaín a podobne. „Počúvala som to pred cestou z každej strany, ako keby tam už všetci boli. Ale to s tými drogami nie je vôbec pravda. Kolumbijčania vedia, že v minulosti s tým mali problém. Ale ľudia sú tam veľmi milí, nápomocní, príjemní, kamarátski, zhovorčiví..."
Azda jediným problémom Kolumbijčanov sú hodinky. Ako hovorí Kornélia, na toto si dlho nevedela zvyknúť. „Dohodli sa na stretnutí o 12.00, ale prišli až o druhej. Toto mi liezlo na nervy. Dokonca som aj s rodinou všade meškala. Bolo mi to aj trápne, ale keďže všetci boli nedochvíľni, musela som si zvyknúť. Keď sme si neskôr aj my, zahraniční študenti, prestavili naše presné hodinky o dve hodiny neskôr, začali sa nám smiať, že sa z nás stali rodení Kolumbijčania." Okrem nedochvíľnosti sú domáci aj veľmi pohodlní. Kornélia si myslí, že je to možno tým teplom.
Keďže v Kolumbii strávila celý školský rok, zažila aj miestne Vianoce. „U nás sme zvyknutí, že sa celá rodina stretne, večera je tichá, pri sviečkach a máme niekoľko chodov jedál. U nich to je jedna veľká hlučná fiesta, kde sa celá rodina stretne a tancuje. Mesto Cali je hlavné mesto salsy, takže celý večer sa tancovala salsa. Pre mňa to bolo niečo nové. Silvester bol o tom istom. Stretla sa celá rozvetvená rodina, znovu sa tancovalo, spievalo a jedlo. Tiež sa hrali spoločenské hry."
Za rok toho Kornélia zažila veľa. Naučila sa španielsky, spoznala nových ľudí, videla zaujímavé miesta. „Som veľmi vďačná rodičom a organizácii Rotary, že som mohla získať túto skúsenosť. Myslím, že som zažila najkrajší a najlepší rok svojho života. Doteraz si píšem so spolužiačkami a výmennými študentmi a niektorí majú prísť za mnou na Slovensko. Určite sa raz chcem do Kolumbie vrátiť a ukázať tento nádherný svet pohody mojej slovenskej rodine."
S tradičným tetovaním domorodcov a hadom. Foto: archív K. L.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári