Vo voľnom čase sa dá robiť kadečo. Sú záujmy, ktoré človeka bavia niekoľko mesiacov, iné ho držia roky. Slavomír Kukurugya má koníčka práve z tej z druhej - trvalej kategórie. Je ním dlhoročná láska k opereným dravcom.

KOŠICE. Slavo pochádza od Zvolena, v Košiciach žije sedem rokov. Pracuje v oblasti sprostredkovania finančných služieb.

„Čo sa týka prírody, mám k nej veľmi blízko. Hlavne k opereným dravcom, dá sa povedať, že som s nimi vyrastal. Začalo to už, keď som mal 14 rokov. S kamarátom sme chodili do prírody a tam sme videli vrany, ako útočili na samca jastraba. Vtedy som nevedel, že je to jastrab. On mal na sebe rolničky a vrany ho zahnali do kríka. Prišli sme bližšie a videli sme, že je tam zachytený. Vedeli sme, že vo Zvolene je pri vysokej škole krúžok, a teda mi napadlo, že dravec je od nich. Šiel som im to oznámiť a kdesi tam vznikla myšlienka, že by som sa venovať sokoliarstvu."

Chystal sa však na Strednú lesnícku školu do Banskej Štiavnice, a teda nevedel, kde by sa sokoliarstvu „priučil".

Keď tam nastúpil, čakalo ho príjemné prekvapenie. Formoval sa tam sokoliarsky krúžok a budovala sa sokoliareň.

Samozrejme, Slavo sa do krúžku prihlásil. „Tam začala púť, ktorá má sprevádza celý život. Podarilo sa nám so spolužiakmi vybudovať aj 1. rehabilitačnú stanicu dravcov a sov. Dostali sme veľmi dobrú školu. Neskôr sme totiž pod vedením nášho veterinára robili veľa odborných zásahov, čo sa týka liečby dravcov. Na základe toho tam vznikla spomínaná profesionálna stanica, ktorá funguje dodnes."

Začiatky sú vo všetkom ťažké, inak to nebolo ani pri dravcoch. „Celý prvý rok sme strávili stavaním a kopaním," spomína Slavo.

"Budovali sme sokoliareň. Okrem toho sme sa učili teóriu, ako narábať s dravcom. Až na konci 1. a začiatkom 2. ročníka sme sa začali starať o rehabilitované dravce. Dravce na výcvik sme mali až v 3. ročníku. Cesta bola dlhšia a namáhavejšia, ako je možno v súčasnosti, ale z môjho pohľadu to bolo dobré. Viac sme si tie dravce vážili."

Sokoliar na letisku

Vďaka rehabilitačnej stanici sa k nim dostali dravce, ku ktorým by inak nemali prístup. Rehabilitovali napríklad orla skalného, ktorého potom vypustili v Belianskych Tatrách. Mal poranenú nohu. Mali aj postrelenú orlicu, jastraby či orly krikľavé.

Po skončení školy odišiel Slavo na vojnu. V tej dobe sa formovala biologická ochrana letísk, kde sa dalo ísť na základnú vojenskú službu.

„To sa mi nepodarilo, ale po vojenčine som sa dostal na košické letisko, kde som robil profesionálneho sokoliara. To bolo od roku 1991 do 1994. Lietadlá pristávajú vo veľkých rýchlostiach a bolo veľké nebezpečenstvo pri strete s vtákom. Keď sa dostane do motora, môže poškodiť lietadlo, čo sú miliónové škody, alebo zapríčiniť haváriu. Preto sa na vytláčanie vtákov z dráhy používa prirodzený efekt nepriateľa – sokoliarske dravce. Táto biologická ochrana funguje dodnes okrem Košíc aj v Bratislave, Prahe a na ďalších letiskách."

V roku 1994 založil Slavo s kamarátom prvú profesionálnu scénu historického šermu a sokoliarstva Aquila – Bojník v Bojniciach.

„Bolo to jedno z najkrajších aj najťažších období môjho života, pretože profesionálna práca s dravcami je tvrdá drina sedem dní v týždni, dvanásť aj viac hodín denne. Po dlhšom čase u mňa nastalo totálne vyčerpanie a cítil som sa vyhorený. Prebrali to teda kamaráti a vedú to dodnes. Neskôr som sa však vrátil."

Na zámku sa venovali prevažne vystúpeniam s dravcami. „Začiatky tam boli ťažké. Nemali sme takmer žiadne peniaze, iba čo sme si požičali od rodičov. V tej dobe už bola kríza a nastúpilo niekoľko 'úsporných balíčkov' za sebou. Darilo sa nám, ale bolo to veľmi ťažké."

Na druhej strane, hoci to nebolo jednoduché, o to krajšie boli reakcie zahraničných návštevníkov, ktorí videli vystúpenia kdesi vo svete.

Po ich programe prišli za nimi a povedali, že videli veľmi veľa vystúpení, ale takú kvalitnú prácu nikde.

„To malo pre nás väčšiu hodnotu ako peniaze. Našou snahou bolo priblížiť nielen sokoliarstvo ako také, ale aj jeho históriu, ako sa vyvíjalo... Aby ľudia bližšie spoznali dravce."

V Bojniciach mali aj dravce, ktoré absolvovali rehabilitáciu, nemohli byť vypustené do voľnej prírody a mohli byť ponechané v trvalom chove.

„Mali sme dravce od chovateľov. Mali sme teda sovy, výry, belane tundrové, plamienky, sovy obyčajné, výra bengálskeho, orla kráľovského, orla krikľavého, sokola rároha, sokola lanera, krížencov, krkavcov..."

Dnes už také niečo na základe legislatívy nie je možné.

Dravce potrebujú kvalitnú stravu

Čo sa týka obydlia pre dravce, nepotrebujú toho veľa. V lete im stačí miesto, ktoré poskytuje tieň, vystačia si aj s posedom a kúpačkou.

Ideálne je, keď majú voliéru. Nie všetky tam však môžu byť pustené na voľno, lebo sa môžu poraniť.

„Dravce sú od prírody lenivé tvory a nevynakladajú energiu na zbytočné lietanie. Lietajú v podstate len kvôli jedlu. Potom presedia aj niekoľko hodín, kým nie sú zase hladné."

V Bojniciach ich mali umiestnené na sokoliarskych posedoch v špeciálnych prístreškoch – áčkach.

Svojim dravcom potravu zabezpečujú sokoliari. Na to musia mať aj skladovacie priestory. Musí to byť kvalitná potrava, žiadna bravčovina, uhynuté zvieratá, či odrezky.

Jedia napríklad kurčatá, ktoré musia byť zdravotne vyhovujúce. Nie je to teda lacný špás.

Navyše, každý získaný dravec musí mať na seba „papier." Túto oblasť prísne stráži zákon. Aby si niekto nemyslel, že si odchytí dravca z prírody a „vychová" si ho.

Najcennejšou vlastnosťou sokoliara je trpezlivosť

Zážitkov z práce s dravcami má Slavo mnoho. Veľa je ich vtipných, keď si vták „postaví hlavu". Stane sa, že z rukavice odletí a nechce priletieť späť. Posadí sa niekam do koruny stromu a rozhodne sa vrátiť napríklad o štyri hodiny.

„V minulosti bolo sokoliarstvo považované aj za umenie, lebo je to jedno z mála súžití človeka a zvieraťa, kde nie sú použité donucovacie prostriedky. Dravce ich z prírody nepoznajú. Nedajú sa potrestať, či prinútiť. Je to umenie diplomacie, dosiahnuť, aby ten dravec chcel spraviť to, čo chcem ja. Akonáhle sa mu niečo nepáči, je trošku viac teplo, ako mu vyhovuje, dravec robí len to, čo chce. Ak nechce priletieť, nepriletí."

Niekedy sa vráti po 12 hodinách, niekedy zablúdi a vráti sa ešte neskôr. Dravec je teda stále jednou nohou v prírode a je len na šikovnosti sokoliara, aby sa k nemu vrátil.

Hovorí sa, že najcennejšou vlastnosťou sokoliara je trpezlivosť, lebo akékoľvek rozčuľovanie a nadávky mu nepomôžu. Treba len čakať a hľadať spôsoby, ako dravca dostať naspäť. Ako na to reagujú ľudia?

„Páči sa im to. V každom z nás drieme trošku škodoradosti, teda sa väčšinou na tom bavia. Ak je vystúpenie také, ako bolo naplánované, dravec odletí a priletí. Ľudia si však viac zapamätajú, keď sa niečo nepodarí. Ak sa deje niečo neočakávané, dravec sa nechce vrátiť a podobne."

Zaujímavé sú napríklad krkavce. Sú to inteligentné vtáky, ktoré sú veľmi žravé. Netrvá im dlho, kým zistia, že jesť sa dá nielen to, čo je na rukavici, ale aj to, čo je v hľadisku.

„Niekto má napríklad rozjedený hamburger, a tak sa to končí preťahovaním sa o jedlo. Je to neškodné, no ľudí to môže trošku vyplašiť. Raz sa nám stalo čosi podobné, keď sme v zime niekde na Orave robili na filme s istou maďarskou filmovou produkciou. V noci po dotočení nás pozvali na kávu. Nestihol som si ani pohár priložiť k ústam a už mal krkavec pohár v zobáku a ja kávu na nohaviciach."

Pracoval na filmoch a reklamách

Ako Slavo naznačil, okrem vystúpení spolupracovali s dravcami aj na filmoch či rozprávkach. Napríklad pri filmoch Kuře melancholik, O ľuďoch a čarodejníkoch, Princezná Fantaghiro, Jánošík, Pribina.

Pomáhali aj pri točení reklám. Na azda pri najznámejšom filme, čo sa dravcov týka, pri rozprávke Sokoliar Tomáš, nepracoval Slavo, ale jeho kolegovia.

Posledných 10 rokov sa Slavo venoval sokoliarstvu pasívne, nemal totiž na neho vhodné podmienky. Ale celkom z toho nevypadol.

„Cítil som sa, akoby mi chýbala časť môjho ja, tak som začal hľadať spôsob, ako sa tomu venovať v súčasných podmienkach. Napadlo mi spojiť príjemné s užitočným, aby som z toho nemal osoh len ja, ale aj ostatní. Začal som sa teda minulý rok venovať mládeži v centre voľného času. Pred rokom vznikol pre deti záujmový krúžok Mladý sokoliar. Aj mnohí ľudia, ktorí dnes dlhé roky pracujú s dravcami, začínali v takýchto krúžkoch. Dnes sú z nich vážení odborníci. Cítil som teda aj taký záväzok, odovzdať to ďalej."

Vďaka podpore mesta sa krúžku darí pri CVČ stavať voliéry pre dravce. Momentálne sú umiestnené v areáli na sokoliarskych posedoch.

„Máme 10 členov, tri dievčatá, zvyšok sú chlapci. Neplánujem so sokoliarstvom skončiť a dúfam, že nikdy nebudem musieť. Verím, že budeme môcť prezentovať dravce ešte dlho, aby ľudia spoznali ich krásu a pochopili, čo celé tisícročia na nich ľudí fascinuje."

Slavo s krkavcom z vystúpenia v košickej Botanickej záhrade. Foto: Jozef Ferenc

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári