Keď sa Marte ako slobodnej matke narodil syn Martin, po zistení, že má obrnu a je duševne zaostalý, strčila ho do ústavu. Neskôr sa vydala za Štefana a mali spolu štyri deti.
Po vyše 20 rokoch si Marta na prvého syna spomenula. Neprebudila sa v nej však materinská láska. To sa iba dozvedela, že Martin má na vkladnej knižke našetrených 30–tisíc korún a keď bude v jej opatere, štát jej na výchovu postihnutého syna prispeje šiestimi tisíckami mesačne.
No povedzte, kto v hmotnej núdzi by odmietol 30–tisíc v hotovosti a pravidelný mesačný príjem, predstavujúci stovky cigariet a desiatky fliaš alkoholu?
Čakal na smrť
Kto by predpokladal, že Marta so Štefanom si zdroj bezprácnych príjmov budú chrániť, mýli sa. Martin začal v novom prostredí chradnúť. No nie len preto, že si na chatrč v rómskej osade pri Letanovciach nevedel zvyknúť. V rámci rodiny sa jednoducho dostal na vedľajšiu koľaj a to najmä čo sa týka prídelu stravy.
Chudol, postupne stratil chuť do jedla a nakoniec i schopnosť pohybovať sa. Jeho životným priestorom sa stala posteľ a možno v presvedčení, že takto to má byť, čakal na svoju smrť. Tej sa v júni 2000 „dočkal“. Matka k nemu síce ešte zavolala lekára a Martin sa presťahoval do nemocnice.
Vykúpením z utrpenia však bola iba krátko. Martin totiž o niekoľko dní zomrel. Hoci na zápal pľúc, pitva potvrdila, že ten bol dôsledkom ťažkej podvýživy. Vo veku 25 rokov bol mladík iba kosť a koža, vypadala mu väčšina vlasov a vážil necelých 40 kg.
Lekár rýchlej záchrannej služby, ktorého privolali do bytu po tom, čo Martin upadol do bezvedomia, ho našiel ležať na váľande bez posteľnej bielizne, oblečeného len v pomočených slipoch. Bol vychudnutý, podvyživený, podchladený, mal preležaniny na chrbte a zadku.
Matka sa vyhovárala
Samozrejme, rozbehlo sa vyšetrovanie, ktoré zmapovalo Martinov život od okamihu, keď opustil ústav až po jeho smrť. Aj keď na zodpovednosť malo byť vzatých ľudí viac, lebo o jeho zhoršujúcom sa zdravotnom stave vedeli, pred súdom sa napokon ocitli iba chlapcovi rodičia.
„Neviem, prečo Martin zomrel. Veď som sa o neho po celé tie roky starala. Kúpala ho i dávala mu jesť,“ tvrdila Marta.
„Nechápem, prečo bol podvýživený, veď jedol riadne a výdatne. Aj v ten posledný večer. Vždy bol veselý a nehovoril, že ho niečo bolí. Videla som, že trochu schudol, aj to, že je zamyslený. Myslela som si však, že smúti za Miškou. To bolo dievča, s ktorým sa kamarátil, keď bol v ústave.“
Nevlastný otec zvalil vinu na lekára
V podobnom alibistickom duchu vypovedal aj Martinov otčim. Tvrdil, že chlapec nikdy nešiel spať bez toho, aby si nedal aspoň krajec chleba. Večer pred odvozom do nemocnice mu vraj nič nebolo.
„Keď išiel spať, prišiel si pýtať chlieb so salámou,“ spomínal Štefan. „Ráno ma zobudili deti, že Martin nevstáva. Šiel som sa na neho pozrieť. Vyzeral zle. Bol bledý, mal zavreté oči, zdalo sa mi to divné, a tak som zavolal pohotovosť.“
Martin bol pomočený, preto skôr, ako prišla záchranka, matka odniesla všetky mokré veci do kúpeľne. Na mokrom plesnivom matraci ho však nechali ležať ďalej.
„Lekár chlapca prezrel a povedal: ' Nechajte ho, nech dodýcha!',“ tvrdil Štefan. „Odišiel s tým, aby sme 'potom' zavolali obvodného lekára, že mu vypíše úmrtný list.“ Keďže žiadne „potom“ neprichádzalo, Štefan aj tak zavolal obvodného lekára. Ten keď Martina uvidel, okamžite zavolal záchrannú službu a tá ho odviezla do nemocnice.
Lekár poprel obvinenie z ľahostajnosti
Lekár poprel Štefanove slová a vylúčil aj tvrdenie, že chlapec ešte deň pred smrťou mohol chodiť po byte.
„Matka na mňa pôsobila tak, akoby len čakala, kedy jej syn zomrie. Počas mojej medicínskej praxe som ešte tak podvýživeného pacienta nevidel. Prevoz na JIS-ku bol iba prejavom súcitu sa poškodeným...“
Súd však s krkavčími rodičmi súcit nemal. Za trestný čin týrania dostal Štefan 5 rokov v II. NVS a Marta 15 rokov v III. NVS.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
