Vidieť farára, ktorý sa po cestách nepreháňa v modernom aute, ale na koči ťahanom poníkmi, patrí v dnešnej dobe bezpochyby k ozajstným raritám.
VEĽKÁ IDA. Vo Veľkej Ide neďaleko Košíc to však už považujú takmer za samozrejmosť. Ich „pastier“, rímskokatolícky kňaz László Szalay, síce pôsobí v ich obci iba od júla, ale už si získal mnohých. Predovšetkým deti.
Zanedbateľná nie je ani ďalšia kňazova záľuba. Zbieranie starých kočov. Má ich možno viac, ako kedysi hociktorý zemepán. Zbiera ich už vyše 27 rokov.
Mimochodom, rodák z Mokraniec (Košice-okolie), ktorý iba nedávno oslávil šesťdesiatku, nebol vždy zástupcom Božím na Zemi. Pôvodne pracoval ako zootechnik v jednotnom roľníckom družstve.
Meno po maďarskej šampiónke
Keď sme sa za netradičným „kočišom“ vybrali zo sídla obecného úradu, práve sa spoza zákruty vynorili dva malé koníky. Ťahali malý vozík, plný deťúreniec. Vpredu sedel a poháňal muž v hrubých teplých nohaviciach a blúze montérkového typu, s čiapkou na hlave.
Po chvíli voz otočil a vybral sa na miestnu faru. Najprv nechal deti zliezť z voza a išiel sa postarať o svoje tátošíky.
Vypriahol, odviedol do ohrady, potom preniesol dve plné vrecia jabĺčok, samozrejme, pochúťku pre svojich štvornohých miláčikov.
„Ako kňaz slúžim už 27 rokov, ale do Veľkej Idy ma preložili len nedávno. I keď sa to možno niekomu zdá, naše koníky nie sú tie malé, chlpaté, krivonohé, ako to popísal istý pán politik, ale sú to shetlandské poníky krížené s arabom. Takže, dalo by sa povedať, že máme pony-arabov,“ smial sa farár.
„Preto i majú krajšiu chôdzu a sú temperamentnejšie. Hnedý sa volá Kincsem a šedý Trianon.“
Šesťročný Kincsem dostal meno na znak úcty k slávnej rovnomennej kobylke maďarského chovu, ktorá svojho času absolvovala 54 dostihov a všetky vyhrala.
Meno päťročného Trianona asi ani netreba bližšie ozrejmovať, zhodli sme sa s farárom v tom, že to radšej necháme tak.
„Kone mám rád od detstva, mali sme ich doma, otec gazdoval, pamätám sa, ako nám ich neskôr konfiškovali,“ spomína.
Mal vtedy asi 4 roky. Keď im začali brať i náradie, vyskočil vraj na kozu a kričal na otca, nech donesie pušku, že im to nedajú.
Po absolvovaní vojenskej služby začal pracovať na družstve ako zootechnik. Mal dokonca jazdeckého koňa, čo bola v tých časoch síce veľká rarita, ale i opovážlivosť.
„V našej dedine vtedy nemali už ani ťažné kone, nieto ešte jazdeckého. Potom mi známi priviezli prvý koč, mne sa to zapáčilo a začal som ich zbierať. V tom období nemali žiadnu hodnotu, stáli v rôznych stodolách, ľudia ich vyhadzovali. Veď predsa išlo o feudálny prežitok. Dokopy ich teraz mám dvanásť, väčšinou z prvej polovice 20. storočia. Takmer všetky sú ešte v mieste môjho predchádzajúceho pôsobiska, nebol čas ich previezť do Veľkej Idy.“
S miništrantom. Malý Jakub farárovi vždy rád pomôže. Foto: Judita Čermáková
Od zootechnika k farárovi
Otázka, či to ale nebol predsa len veľký skok od socialistického zootechnika k farárovi, ho poriadne rozosmiala.
„Bola to náhoda,“ tvrdí. „V roku 1980, teda ešte pred revolúciou, som išiel na teológiu do Bratislavy. Viete, chodil som síce predtým s kamarátmi po rôznych zábavách či diskotékach, ale bolo tu zrazu akési nutkanie. Niečo mi chýbalo a ťahalo k tomu, aby som to s tou cestou k Bohu skúsil. Prvého poníka som si kúpil už ako kňaz v mojom prvom pôsobisku, v Strede nad Bodrogom. Začali však za mnou chodiť predstavitelia okresu i štátnej bezpečnosti, a že aby som ho predal, lebo priťahuje deti do kostola. Kôň mi nakoniec ostal. Po siedmich rokoch v Strede nad Bodrogom ma poslali do Kráľovského Chlmca, tam prišli na svet Kincsem a Trianon.“
Na voze ťahanom poníkmi prišiel aj do Veľkej Idy, bolo to vraj veľmi romantické. Vzápätí ale priznáva, že cestu z Kráľovského Chlmca do rodných Mokraniec plánoval už dlhšie. Netušil, že to bude vďaka nečakanému príkazu vrchnosti, ktorý prišiel dva roky pred odchodom na zaslúžený odpočinok.
„Keď som odchádzal, bola na voze plachta, prenocovali sme v lese na čistinke,“ zasnil sa farár.
„Prišli ľudia, bol tam krásny táborák. Len ten duševný stav, že musím odtiaľ odísť preč, bol taký dosť zvláštny. Ľudia z Kráľovského Chlmca ma odprevadili až na kraj lesa, Cigáni hrali na husliach, v susednej dedine ma očakávali skauti. Po príchode do Veľkej Idy som zistil, že fara ešte nie je uvoľnená, potešili ma ale deti, ktoré ma čakali už od rána. Dozvedeli sa o mojom príchode cez internet. Neostávalo mi však nič iné, ako prespávať v Mokranciach celý týždeň na voze. Vďaka starostovi Veľkej Idy však dali všetko rýchlo do poriadku, vrátane starého chlieva," poznamenal.
"Poníky tak majú tiež strechu nad hlavou, a musím povedať, že je to veľmi vzorné hospodárstvo. Deti majú kone rady, aj v Chlmci prichádzali s babičkami a deduškami po svätej omši. Často sme tam jazdili po okolí s vozíkom do prírody spolu so skautami, bol to pre mňa veľký relax."
"No a musím spomenúť i to, ako sme každý rok robievali na Vianoce živý betlehem. Ľudia chodili koledovať, rozdával sa čaj, varené vínko, bolo to naozaj pekné. Keď som mal ešte iba jedného poníka a ovečku, tak si na seba zvykli, že chodili vedľa seba a nemuseli byť ani priviazaní.“
Farár Szalay nemôže zabudnúť ani na to, ako v Chlmci robili prvé sväté prijímanie. Na vozíku sedeli a viezli sa ako predvoj slávnostne oblečené dievčatko s chlapcom.
„Či to tak bude aj vo Veľkej Ide, neviem, teraz sa iba zasídľujem. Ešte sa mi treba poriadne rozhliadnuť. Obec mi ale skutočne veľmi pomáha. Vo všetkom.“
Jeho spolužiakom bol Bezák
Šiesty krížik pribudol L. Szálayovi pred niekoľkými týždňami. Žiadne pompézne oslavy však nerobil, nevolal vraj ani kolegov. Nečakané „prevelenie“ z miesta, kde pôsobil 20 rokov, do Veľkej Idy, ním totiž poriadne otriaslo.
„Darmo som sa pýtal pána košického arcibiskupa prečo, dôvod vraj na to nebol žiadny, údajne išlo len o zmenu. Potešilo ma však, že sem prišli za mnou ľudia z Chlmca, dva plné autobusy. Pán starosta Veľkej Idy nám potom prepustil zasadačku v miestnom kaštieli a až tam sme to všetci spolu oslávili.“
Jedným z jeho spolužiakov na teológii bol aj Róbert Bezák, bývalý arcibiskup Trnavskej arcidiecézy, ktorého odvolal pápež Benedikt XVI.
„Je to môj dobrý kamarát,“ zdôraznil farár Szalay. „Preto mnou jeho kauza dosť otriasla. Poznám ho veľmi dlho, je hlboko veriaci a verím, ba som presvedčený o tom, že nič zlé neurobil. Ešte aj jeho premiestnenie inam by bolo veľkým trestom, a nie odvolanie z úradu. V našich dejinách si nespomínam, že by sa takéto niečo vôbec stalo. Bol to veľmi tvrdý zásah a myslím, že zároveň aj veľký vlastný gól pre slovenskú katolícku cirkev. Mnohých ľudí to určite zaskočilo, poznačilo a určite nechceli veriť tomu, že aj v cirkvi sa stávajú takéto veci.“
A prečo je osud nového kňaza vo Veľkej Ide podobný Bezákovmu? Stovky veriach z K. Chlmca a okolitých dedín protestovali, dokonca spísali petíciu proti jeho premiestneniu do inej farnosti. Nepomohlo.
Koče. Vo V. Ide má zatiaľ len dva, v Chlmci ostali rarity ako fiaker či pohrebný voz.
Foto k článku: Judita Čermáková
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
