Keď sa povie „driapanie peria“, najmä tí skôr narodení si predstavia miestnosť, v ktorej je stôl a okolo neho gazdiné, ktoré driapu jedno pierko za druhým. Keďže nájsť dnes obec, kde by sa táto tradícia ešte udržiavala, je takmer nemožné, hľadali sme aspoň takú, kde si ju niekto pamätá. Našli sme ju neďaleko od Košíc a volá sa Vyšný Klátov.
VYŠNÝ KLÁTOV. Život na slovenskej dedine kedysi podliehal zákonitostiam, ktoré sa odvíjali od ročného obdobia a prác okolo hospodárstva. V zime mali gazdiné viac voľného času a dlhé večery využívali aj na driapanie peria.
Tzv. driapačky či páračky boli vnímané ako spoločenská udalosť. Ponúkali príležitosť na rozhovory, výmenu informácií a zábavu pri rozprávaní veselých či strašidelných historiek.
Známe príslovie, že dobrá gazdiná pre pierko aj plot preskočí, pochádza práve z čias našich starých a prastarých materí. A skutočne – gazdiné celý rok poctivo odkladali perie z husí, aby bolo počas zimných večerov čo driapať.
Pri tejto činnosti si pomáhali. Najskôr sa driapalo perie u jednej a keď bolo hotové, čo mohlo trvať aj týždeň, presunuli sa k druhej. Driapanie zamestnávalo ženy celú zimu, lebo robota to je zdĺhavá a piplavá.
Tri generácie
„V našej obci sa začalo s driapaním niekedy v 17. storočí. Dovtedy tu žili skôr Nemci, ktorí sa venovali priemyselnej výrobe, no po nich prišli Slováci a začalo prevládať poľnohospodárstvo. Teda aj chov hydiny a najmä husí, z ktorých perie sa využívalo na plnenie perín a vankúšov,“ vraví starosta Vyšného Klátova Ondrej Jusko.
Práve jemu sme vďačili za to, že do obecného kultúrneho domu zavolal poltucet žien, aby nám slovom či názorne priblížili atmosféru driapačiek.
Boli to v podstate tri generácie. Najmladšia Renáta Lukačiková mala iba 17 rokov a Andrea Mikulová o rok viac. Strednú generáciu zastupovali Rozália Juhásová s Ceciliou Gordanovou a za najväčie pamätníčky sme mohli označiť Martu Juhásovú a najmä 80-ročnú Helenu Vargovú.
V nádherne vyšívaných krojoch, aby bola atmosféra minulosti čo najvernejšia, posadali si Klátovčanky okolo stola. Doprostred vysypali hromadu peria, z ktorej si potom každá vzala za hrsť pred seba. Šikovnými prstami z oboch strán tzv. kostrnky odtrhli páperie, ktoré potom dávali na jedno miesto.
Kedysi vraj kostrnky končili pod stolom, no teraz, aby nenarobili veľa neporiadku, aj tie ukladali na hromádku.
Šklbali dvakrát
„Ja som sa začala zúčastňovať driapačiek niekedy v roku 1946,“ spomína H. Vargová, ktorá mala ako jediná zo žien s driapaním osobnú skúsenosť. „Mala som vtedy 14 rokov, a to už som bola dievka na vydaj. Nie ako teraz, keď sa ženy vydávajú 30-ročné. Ja som v tom veku mala už štyri deti,“ smeje sa.
S driapaním sa začínalo začiatkom zimy, keď bolo všetko na poli dokončené a úroda uskladnená. Ženy sa schádzali u jednej z nich v tzv. kúzelnej chyži a keď po niekoľkých dňoch skončili, presunuli sa k druhej. A spolu s nimi aj kúzelná chyža.
„Perie sa väčšinou driapalo tam, kde mali dievku. Už keď sa narodila, začali sa na ich dvore chovať aj husi, aby, až sa bude vydávať, mala dosť peria na perinu a vankúše. Bolo ho treba neúrekom. Na perinu šlo šesť kilogramov a na vankúš dve kilá. Tých bolo šesť. Dva na spanie a štyri na vystlanie postele.“
„Kým sa ženy stretli na driapačkách, museli husi vychovať,“ pokračuje H. Vargová. „Vo Vyšnom Klátove sa počas leta až do neskorej jesene pásli. Za krátke zimné obdobie ich dokŕmili zrnom a po druhom ošklbaní pred vianočnými sviatkami predali. Za peniaze si gazdinky kúpili nite na vyšívanie, rôzne stužky pre dievčatá, ale aj potrebné veci pre domácnosť: petrolej, soľ a iné.“
Husi šklbali dvakrát. Raz počas ich života a potom po zarezaní. Pred šklbaním ich gazdiné okúpali v potoku a potom zavreli do chlieva so suchou slamou, aby vyschli, no nezašpinili sa.
Šklbanie nebolo jednoduché. Gazdiné museli vedieť, z ktorej časti tela ho môžu šklbať a hlavne koľko. Neraz musela byť hlava husi v niečom zabalená, lebo dokázala uhryznúť.
Strašidelné historky
Staršie ženy driapali perie, mladé v druhej miestnosti tkali alebo vyšívali. Niekde mali deti do kúzelnej chyže vstup zakázaný, inde si posadali v kúte či na peci a počúvali, čo ich mamy a staré mamy rozprávajú. A veru, bolo čo počúvať.
„Spievať sa veľmi nespievalo, lebo by perie lietalo po celej miestnosti. No ticho určite nebolo. O politike sme sa nebavili, preberali sme všeličo iné. Väčšinou sme ohovárali tých, čo s nami práve neboli,“ smeje sa H. Vargová.
„Ktorá s kým chodí, ktorá sa s kým prespala, ktorá čaká dieťa alebo čo mala oblečené v kostole. Proste, také pletky. Rozhlas sme vtedy v každom dome nemali, no vďaka driapaniu peria sme vedeli o všetkom. Ústnym podaním sa správy šírili rýchlo.“
Osobitnou témou na driapačkách boli bosorky a strigy.
„Spomínam si, že niektorá z nás hovorila o bosorke, čo mala konský chomút a chodila s ním až na siedmy chotár. Parobci, čo zvykli počúvať za oknom a neraz nás vystrašiť, to počuli a jeden zaerdžal ako kôň. Tak sme sa zľakli, že sme všetky skončili pod stolom. Reakciou bol hurónsky smiech za oknom,“ oprášila H. Vargová starú historku.
Chlapci tiež zvykli strašiť dievčatá, čo sa vracali z driapačiek. Alebo ak boli priasť, z recesie im ukradli alebo zapálili vreteno s napradeným vláknom.
Podľa toho, aká zámožná bola pani domáca, vyzeralo aj pohostenie v kúzelnej chyži. Ako si spomína H. Vargová, niekde sa jedla iba kyslá kapusta či zemiaky a pil čaj, inde boli aj koláče alebo škvarkové pagáče. Niekedy dostali na cestu domov kalíštek pálenky.
Mimochodom, silnejšie perá z husacích krídel sa využili aj inak. Buď sa na konci nechalo trochu peria a keď sa tri - štyri zviazali, vznikli masteničky na potieranie koláčov. Alebo sa perá z krídel používali na vymetanie pecí ako tzv. ometlá.
Ústup driapania
S driapaním peria sa skončilo s príchodom kolektivizácie, zakladania družstiev a rozvojom priemyselnej výroby. Niekde sa tento zvyk udržal dlhšie, inde zanikol rýchlejšie. Väčšinou tam, kde už ženám neostával čas, lebo sa museli postarať o mužov, ktorí sa vracali domov z práce, ak za ňou dochádzali niekoľko kilometrov.
„To bol aj prípad našej obce,“ pokračuje starosta O. Jusko.
„Poľnohospodárstvu sa na našej kamenistej pôde veľmi nedarilo, preto muži museli odchádzať za prácou. Do lesa alebo až do Košíc, napríklad do bane. Ráno peši niekoľko kilometrov tam a večer späť. Ženy sa o nich museli postarať a už nemali toľko času stretávať sa na driapaní. Ak sa v 60. rokoch minulého storočia zachovalo, tak v malom rozsahu. A nie kolektívne, skôr samostatne, v jednotlivých domoch.“
Driapanie začalo byť na Slovensku na ústupe aj preto, lebo kto si prácou zarobil peniaze, mohol si hotové periny a vankúše kúpiť. Svoje zohral aj nástup alergií na perie, ktoré vytlačili rôzne antialergické výplne.
Kto zachová tradíciu?
Klasické driapačky sa zo slovenských dedín postupne vytratili. Pre budúcnosť ich zachovajú už len niektoré folklórne súbory či jednotlivci. Ostáva dúfať, že sa medzi mladými dievčatami, napríklad aj z Vyšného Klátova, nájde niekoľko nadšencov, ktorí prevezmú žezlo po svojich rodičoch či prarodičoch.
V opačnom prípade sa môže stať, že driapačky ostanú pre mladú generáciu už len nič nehovoriacim pojmom z histórie.
Driapanie je piplavá a zdĺhavá práca. Od kostrnky sa odtrhávalo jemnejšie perie.
Helena Vargová. Predviedla nám aj pradenie.
Renáta Lukačiková. Medzi driapačkami bola najmladšia. Foto k článku: Róbert Bejda
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
