Po tragédii na trati veje nad košickým depom čierna zástava

Rušňovodič prišiel o život po zrážke vlaku s posýpacím autom. Nebohý Ján Šarudi (50) pracoval v Košiciach, býval v Trebišove.

Obrovská tragédia na železnici!

KOŠICE. InterCity Kriváň sa pri obci Beňadiková neďaleko Liptovského Mikuláša v plnej rýchlosti zrazil s posýpacím autom. To zastalo na železničnom priecestí, údajne pre poruchu.

Po havárii bolo auto totálne rozbité, našťastie jeho šofér bol v tom čase už mimo neho.

Zahynul však rušňovodič Ján Šarudi (50). „Bol zakliesnený na podlahe pod prístrojovou doskou,“ tvrdil jeden zo zasahujúcich hasičov.

Nehoda odstavila hlavný ťah medzi Liptovským Mikulášom a Liptovským Hrádkom. Cestujúcich z miesta nešťastia prepravili pristavenými autobusmi do Liptovského Mikuláša a do Popradu. Boli v šoku.

„Niektorí vyviazli s ľahkými zraneniami. Nikto nebol vážne zranený,“ povedala nám hovorkyňa Železničnej spoločnosti Slovensko Slavomíra Šubrtová.

Uviedla, že nebohý rušňovodič bol zamestnancom rušňového depa Košice. „Z predbežnej analýzy vyplýva, že brzdil a trúbil najmenej sto metrov pred priecestím až do poslednej chvíle, aby zmiernil následky zrážky a ochránil cestujúcich vo vlaku. Robil, čo bolo v jeho silách. Presné údaje budeme mať až po analýze dát z elektronického rýchlomeru,“ dodala hovorkyňa.

Železničná spoločnosť podľa jej slov odškodní rodinu nebohého rušňovodiča aj nad rámec zákonného odškodnenia.

Technické problémy mal už pred zrážkou

Pani Jana, ktorá vo vlaku smrti išla s dcérou z Bratislavy do Košíc, opisuje chvíle pred nárazom, počas neho a po ňom ako čosi, čo sa udialo veľmi rýchlo.

„IC-ečko bolo natrieskané ľuďmi, pri náraze ich hodilo, ale nedošlo k žiadnym zraneniam. Vlak mal po ceste nejaké problémy už predtým. Asi nemohol preraďovať na vyšší rýchlostný stupeň, nejaká ochrana mu vtedy vždy vypínala motor. Celý čas sme mohli ísť tak maximálne stodvadsiatkou. Raz sme mimoriadne museli zastať tam, kde nemal vôbec stáť, druhý raz v stanici, kde tiež nemal stáť. Tak sme po náraze žartovali, že čo sa zasa udialo. Až pri zbadaní priecestia nám došlo, že sme asi do niečoho vrazili...“

Policajti tam boli bleskovo

Košičanka mala pocit, že rušňovodič vraj normálne brzdil ako pred každým iným priecestím, ale že by cítila aj nejakú rýchlobrzdu, si nepamätá. Čudné jej bolo, ako rýchlo prišli policajti

„Vraveli sme si, že či policajti niekoho nenaháňali, kto chcel šmyknúť cez priecestie na červenú ešte pred rýchlikom. Ale asi ten vodič sypača volal políciu, keď sa tam zasekol. Vraj vyšiel z auta von a išiel dávať znamenia vlaku, aby do neho nevrazil. Bol to však okamih a vlak by určite zastaviť nestihol,“ dodala Košičanka.

Posledný podobný prípad železničiari evidujú ešte z roku 1993, keď vlak na železničnom priecestí narazil do auta s rašelinou. Pri nehode vtedy zomrel rušňovodič Ľudovít Horváth.

Polícia upozorňuje vodičov, aby v prípade, že zostanú s vozidlom stáť na železničnom priecestí, neodkladne volali na bezplatné linky 112 alebo 158.

Na košickej stanici museli improvizovať

KOŠICE. Vlak mal odchod z Bratislavy o 17.33 hod., do Košíc mal doraziť o 22.32. V čase zrážky v ňom bolo 276 cestujúcich.

Aké problémy spôsobilo nešťastie pri Liptovskom Mikuláši v súvislosti s meškaním spojov, nám ozrejmil dopravný námestník prednostu košickej železničnej stanice Ľuboš Lukáč.

„Súprava, ktorá nahradila IC vlak od miesta nehody, prišla do Košíc s 208-minútovým meškaním okolo druhej ráno. Osobné vlaky smer Humenné, Čierna nad Tisou a Turňa nad Bodvou však boli vypravené načas. Vzhľadom na to, že budova stanice je v rekonštrukcii a pre cestujúcich slúži ako náhrada za čakárne reštaurácia, dohodli sme sa, že ostane otvorená a plne k dispozícii. Pre tých, ktorí išli smerom na Trebišov a Humenné, sme zostavili náhradnú súpravu. Odišla desať minút po druhej. Žiadne iné vlaky kvôli nehode nemeškali.“

krs, sam

Kolega: „Boli sme v ten deň na večeri“

KOŠICE. V košickom rušňovom depe včera vládol smútok, na budove viala čierna zástava.

Kolegom zosnulého Jána Šarudiho nebolo veľmi do reči. Nečudo, poznali sa s ním dlhé roky.

„Bol to veľmi dobrý človek aj kolega,“ povedal nám jeho kamarát Miro, ktorý robí rušňovodiča sedem rokov.

„V tú osudnú stredu sme si spolu zašli v Žiline na večeru. Išiel som potom spať do Vrútok a on tým icečkom domov. Veľakrát sme spolu bývali na izbe. Keď ma zastihla táto zvesť, bolo to hrozné. Nespal som, plakal. Večer mal ísť za priateľkou, žiaľ, už nedošiel. Minulú sobotu sme ho volali na železničiarsky ples, silou–mocou chcel ísť, ale jeho priateľka nemohla, tak neprišiel ani on. Má troch synov, myslím, že bol dokonca i dvojnásobným starým otcom.“

Keď sa to stalo, už spal. „Asi o pol desiatej večer ma zobudili a povedali mi o tom nešťastí,“ dodal.

„Keby aspoň zapli maják“

Opýtali sme sa Mira, či má rušňovodič nejaké možnosti, aby zabránil podobnej tragédii.

„Môže utiecť do strojovne, ale to nie je veľká výhra. V tomto prípade bol na dráhe oblúk, nemohol teda asi ten posýpač vidieť. Keby aspoň zapol majáky. Keby zavolali ihneď políciu, tá by zalarmovala dispečera a ten by vypol trolejové napätie. Vodič auta mohol bežať, dávať tiež výstražné znamenia."

krs, sam

Rušňovodič pochádzal zo železničiarskej rodiny

Železnica a vlaky boli jeho životnou láskou. Nebohý rušňovodič Ján Šarudi pochádzal zo železničiarskej rodiny. Jeho 83-ročný otec bol rušňovodičom viac ako 40 rokov. Janko po ňom prevzal rodinné železničiarske žezlo.

ZEMPLÍNSKA NOVÁ VES. Obrovský žiaľ a bolesť v srdci prežívajú manželia Ján a Mária Šarudiovci z obce Zemplínska Nová Ves, časť Úpor v okrese Trebišov. Ich syn Ján tragicky zahynul pri železničnej nehode pri Liptovskom Mikuláši.

Po nebohom rušňovodičovi ostali traja dospelí synovia Lukáš, Igor a Ján.

Tragická smrť skúseného rušňovodiča šokovala nielen blízku rodinu, ale aj obyvateľov obce, kde Ján vyrastal, a sídliska v Trebišove, kde posledné roky žil.

Rušňovodičom chcel byť od detstva

Osemdesiattriročný Ján Šarudi vníma synovu smrť o to ťažšie, že k práci rušňovodiča ho on viedol odmalička. Pre neho samotného bola železnica láskou viac ako 40 rokov. Ako rušňovodič pracoval od roku 1962 až do penzie.

“Ja som chodieval ďiaľkovými vlakmi, ale jazdil som aj tu v regióne napríklad do Veľkých Kapušian a Medzilaboriec. Párkrát som ho vzal so sebou ako malého chlapca. Stále hovoril, že chce robiť to, čo ja. Nakoniec po mne prebral žezlo,“ povedal so slzami v očiach otec Ján.

Roky strávené na železnici mu už pripomína iba železničiarska čiapka a rôzne ocenenia, ktoré dostal za svoju prácu.

„Janko robil rušňovodiča od svojich 24 rokov,“ dodala zronená matka.
“Naposledy som s ním telefonovala predvčerom. Pýtala som sa ho, ako sa má a čo má nové. Cez víkendy sa tu zvykol zastaviť. Chodieval k nám, keď mal voľno,“ povedala 78-ročná Mária.

Dodala, že je to už druhá ťažká rana pre ich rodinu. Pred siedmimi rokmi zahynul pri tragickej dopravnej nehode v Michalovciach ich 28-ročný vnuk. Spolu s vodičom ich auto vletelo pod kombajn. Obidvaja boli namieste mŕtvi.

Otec: Janko bol opatrný

“Bol zodpovedný rušňovodič, nikdy nemal nehodu, až teraz. Bol vždy opatrný. Ja som mu vždy radil, čo má ako robiť,“ povedal rušňovodič na penzii.

“Vždy som mu hovorieval – z trate nespúšťaj oči, neohliadaj sa mimo. Máš pred sebou veľkú zodpovednosť, najmä keď vezieš ľudí. A keď sa už niečo deje na trati, konaj rýchlo,“ povedal dôchodca.

„On jazdil opatrne aj autom. Vozieval nás k lekárovi a na vyšetrenia,“ dodal chvejúcim sa hlasom.

Nebohého syna pripomína dôchodcom obrovská čiernobiela fotka, ktorá visí na stene obývacej izby.

Milan Potocký

Železničiarska rodina. 83-ročný Ján bol rušňovodičom vyše 40 rokov. V rukách drží fotografiu nebohého syna, ktorý miloval svoju prácu rovnako ako on. Foto: Milan Potocký