Jana Velďáková chce využiť poslednú šancu na pokorenie limitu

Na pohľad sú takmer rovnaké, veď sú to dvojičky, ale momentálne majú úplne rozdielne starosti. Jej sestra to má v suchu už niekoľko dní, ona sa stále trochu trápi.

KOŠICE. Kým trojskokanka Dana Velďáková už iba dolaďuje formu na európsky halový šampionát v Göteborgu, diaľkarka Jana má poslednú šancu na pokorenie limitu, aby na ňom mohla štartovať.

Ôsmeho februára na mítingu vo francúzskom Eaubonne skočila Jana Velďáková 639 cm a od limitu, ktorý pre diaľkarky na HME vypísal Slovenský atletický zväz, ju delí iba 11 centimetrov. Relatívne to nie je veľa, ale už neostáva ani veľa času, aby si s nimi poradila.

Šibeničný termín má v nedeľu, počas slovenského šampionátu v hale Elán v Bratislave. Psychický tlak stúpa...

„Nepovedala by som, že cítim nejaký veľký tlak, lebo viem, že na to mám, natrénované je dobre. V hale sa však vždy trošku trápim, zimná sezóna je pre mňa dosť krátka, potrebujem sa viac vyskákať, aby som skočila to, na čo mám. A keď do toho príde ešte aj choroba...“

Čo sme sami poznali na jej hlase v telefóne.

„Chytila som to vo Francúzsku, keď moja spolubývajúca vypla v noci klímu a do rána bola v izbe strašná zima. Pôvodne som chcela bývať s jednou Španielkou, ale organizátori nás rozdeľovali po izbách tak, ako sme prichádzali. Ja som dorazila na hotel o jedenástej večer, Bieloruska Šutkovová, ktorú mi pridelili, o pol hodinu neskôr. Ona už bola nachladená, išlo to jedno s druhým. Po návrate z Francúzska to vyzeralo len na prechladnutie, ale keď som bola v pondelok u lekára, zistil, že je to v horšom štádiu. Do stredy som bola na kalciovkách, ale verím, že do nedele budem v poriadku a s limitom, aj keď budem ešte kašľať a sopliť, sa popasujem. Aj pre tú chorobu sme však s trénerom vypustili sobotňajšiu šesťdesiatku...“

Aby mala na diaľku dosť síl.

Posun jej vyhovuje

Takmer celá Európa má už domáce halové šampionáty za sebou, Slovensko je výnimkou. Ale Jane Velďákovej to vyhovuje, pretože v pôvodnom termíne by u nej choroba akurát kulminovala...

„Aj náš šampionát mal byť pôvodne o týždeň skôr, 16. až 17. februára, ale zväz vyhovel žiadosti chodcov, ktorí boli ešte na sústredení. A môžem povedať, že teraz, keď ešte nemám limit, aj zo zdravotného hľadiska, mi tento posun vyhovuje.“

Jana, aj keď to bude ťažké, si na limit stále trúfa, nechce zostať doma v pozícii sestrinho fanúšika počas európskeho šampionátu.

„Jasné, že si trúfam. Vždy treba veriť a ja som stále pozitívne naladená. Takú možnosť, že by som do Göteborgu so sestrou necestovala, si vôbec nepripúšťam. Ja tam s ňou budem nie ako turista, ale ako atlét! Pocity, aké je to držať Danke prsty pred televízorom, som už zažila a nie je to nič príjemné, oveľa lepšie je, keď obe súťažíme.“

Sestre by dopriala medailový hetrik, o ktorom sa pred Göteborgom šušká...

„S trénerom teraz na tréningoch pritvrdili, takže verím, že vo Švédsku sa pobije so súperkami o najvyššie priečky, aj o tú medailu. A nevravím to len preto, že tu sedí pri mne. Keby na to nemala, tak to určite poviem...“ smeje sa mladšia z dvojičiek.