Je najstarším aktívnym rádioamatérom na Slovensku a ak by niekto taký prieskum urobil, možno aj na svete.
KOŠICE. Niet azda človeka, ktorý by nemal nejakú záľubu, ktorej venuje celý svoj voľný čas. Pre niekoho je koníčkom šport, pre iného knihy či modelárstvo.
Košičan Gejza Illéš zasvätil svoj život neviditeľným vlnám, ktoré sa šíria vzduchom. A tejto láske, ktorá sa šíri po krátkych či veľmi krátkych vlnách a nepozná hranice, sa venuje už takmer 65 rokov.
Do klubu mladých rádioamatérov vstúpil v Prahe v roku 1949. Práca s vysielačkou pre neho nebola len záľuba, ale mal pre ňu aj iné predpoklady, keďže bol vyučený ako elektrotechnik.
V Košiciach najprv študoval na učilišti, potom aj na elektrotechnickej priemyslovke, situovanej v budove terajšej SPŠ strojníckej na Komenského ulici.
Na svojom aparáte najprv počúval rozhlasový program, neskôr ho začalo viac zaujímať amatérske vysielanie.
Predstavoval si ľudí, ktorí sa na tisíce kilometrov ďaleko svojimi vysielačkami dovolávajú spojenia s kolegami s podobnou záľubou.
Vtedy ešte pán Illéš svoj vysielač nemal. Zapisoval si však značky staníc a posielal ich majiteľom oznámenia, že ich vysielanie zachytil.
Toto „odpočúvanie“ a tiež zvládnuté skúšky boli podmienkou pre získanie oprávnenia vlastniť vysielaciu stanicu.
Volací znak mení
Prvá vysielačka, s ktorou pán Illéš pracoval, bola vyrobená na kolene. Kus plechu s elektrónkami, odpormi a ďalšími súčiastkami, pospájanými drôtikmi.
Samozrejme, nechýbala anténa. Z klubu na dnešnej Hlavnej ulici, kde sa podobne zanietení rádioamatéri stretávali, ťukali morzeovku do celého sveta. Bodky a čiarky nielen vysielali, ale aj prijímali a potom lúštili, s kým sa to vlastne spojili.
„Dnes je kontaktovanie so svetom jednoduchšie,“ vraví pán Illéš. „Stačí mať správne natočenú anténu a naladiť požadovanú frekvenciu. 'Starú dámu' - morzeovku nahradil priamy ústny kontakt. Pravda, tu ale treba ovládať jazyky, bez nich sa žiadny rádioamatér, ktorý chce komunikovať so svetom, nezaobíde.“
Pán Illéš sa v rozsahu, aký na komunikáciu v éteri potrebuje, dohovorí anglicky, taliansky, maďarsky, rusky a poľsky. S úsmevom vraví, že veľa slov ovládať nemusí, lebo o politike sa cez vysielačku nebaví...
Samozrejme, každý rádioamatér má značku, ktorá ho odlišuje od kolegov. Pán Illéš začínal volacím znakom OK3CA, neskôr prešiel na OM8CA.
Po dovŕšení „deväťdesiatky“ používa značku, ktorá okrem iniciálok mena ukrýva i jeho vek. A každý rok volací znak mení. Takže teraz má podobu OM95GI.
Rusi sa boja
Ako to bolo kedysi a v súčasnosti sa to nezmenilo, na dôkaz spojenia so svetom si rádioamatéri posielajú špeciálne kartičky.
Košičan ich do sveta poslal tisíce a sám toľko dostal. Tie najcennejšie má vystavené na nástenke nad stolom, ostatné sú v škatuliach a čakajú na roztriedenie.
„Sú z celého sveta, z každého kontinentu,“ odpovedá ich majiteľ na našu otázku, odkiaľ to dostal. Ak by mal vymenovať aj štáty, jednoduchšie by vraj bolo, ak by mal zostaviť zoznam, z ktorých takúto kartičku ešte nemá. Lebo takých nie je veľa. A ak vravíme o všetkých kontinentoch, tak sa spojil nielen s Antarktídou, ale aj so Severným pólom.
Na otázku, či mu režim pred rokom 1989 nekládol v spájaní so svetom prekážky, pán Illéš odpovedá, že nie.
„Bol to šport, nie politika. O tej sme sa cez éter nebavili,“ vysvetľuje.
Dodáva, že skôr mali problém nadväzovať s nimi kontakty Rusi. Neboli totiž v rádioamatérskej únii. „Aj teraz sa boja. Rusky radšej nehovoria, na maskovanie používajú angličtinu.“
Liek pre Talianku
Z výstrižkov novín, ktoré si pán Illéš poctivo odkladá, sa dozvedáme, že za uplynulé vyše polstoročie bol medzi rádioamatérmi činný aj ako funkcionár, keď sa stal náčelníkom Mestského rádioklubu v Košiciach.
Za to, že medzi rádioamatérov dokázal prilákať aj nových členov, a tým odovzdával svoje skúsenosti, dostal množstvo ocenení a vyznamenaní.
Možno za nimi niekto vidí minulý režim, no v prípade pána Illéša sú to tisíce hodín nielen pri vysielačke, ale aj v teréne, pri organizovaní rôznych akcií.
Jedno z ocenení sa týka ušľachtilého činu, o ktorom písala domáca aj zahraničná tlač. Pán Illéš zachytil núdzové volanie talianskeho amatéra z Navary. Dožadoval sa urýchleného zaslania lieku Sarkolin pre 12-ročná dievčatko.
„Ihneď som sa spojil so skladom liečiv v Košiciach, kde som zistil, že hľadaný medikament majú. Zmobilizoval som každého od spojovateliek v telefónnych centrálach, až po pracovníkov talianskeho veľvyslanectva v Prahe a dispečerov našich aerolínií. Ďakovný list od rodičov dieťaťa ma potešil rovnako ako pocit, že som niekomu neznámemu zachránil život...“
Pracoval pre ČSD
Kým kedysi vedelo mesto i štát oceniť prácu pána Illéša a ostatných rádioamatérov, dnes cíti skôr nezáujem.
Pritom na vlnách éteru zviditeľňuje Košice ďaleko za hranicami Slovenska. Napríklad pri každoročnom propagovaní Medzinárodného maratónu mieru či teraz, keď sú Košice Európskym hlavným mestom kultúry.
Ako tvrdí, on i podobní zanietenci by privítali každú pomoc, napríklad pri zabezpečení výmenných lístkov, ktorých tlač nie je lacná záležitosť.
Ako technik slaboprúdových zariadení sa pán Illéš zamestnal na železnici. Na vtedajšom úseku oznamovacej a zabezpečovacej dištancie odpracoval desiatky rokov.
Keď v roku 1981 odišiel do dôchodku, záľube rádioamatéra ostal verný naďalej a napriek úctyhodnému veku je to tak až dodnes.
Ak sa práve nevenuje sumarizovaniu spomienok či triedeniu článkov, fotiek a iného materiálu, utiahne sa do svojej pracovne, zapne prijímač i vysielač a komunikuje dlho do noci. Patrí vtedy celému svetu, a ten zase vstupuje do jeho izby...
„Pozdravy zo sveta“. Niekoľko má na nástenke, tisíce v škatuliach. 
Výmenná kartička. Stačí ju vyplniť a poslať. 
Prvomájový sprievod v roku 1955. Ako člen Zväzarmu (G. Illéš stojí vľavo)
Foto: rob
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
