Košický dôchodca vyšiel na najvyššie vrchy Európy

Košičan Juraj Kočiš (70) je dôchodca so záľubami, ktoré väčšina jeho rovesníkov už dávno opustila.

Okrem plážového volejbalu a cyklistiky sa venuje aj vysokohorskej turistike. Zdolal najvyššie vrcholy v Tatrách, ale aj európske vrcholy ako sú Mont Blanc a Elbrus.

KOŠICE. Aj keď je vysokohorská turistika pre pána Kočiša celoživotnou vášňou, nebola to láska na prvý pohľad.

„Prvýkrát som bol v Tatrách na školskom výlete v druhom ročníku gymnázia. Profesor nám povedal, aby sme sa kochali tým pohľadom, ale ja som netušil, čo to znamená.“

S ozajstnou vysokohorskou turistikou začal až po páde železnej opony. „Vtedy sa nám doslova otvoril svet. Dovtedy som mal zlezené všetky domáce vrcholy.“

Jeho prvé kroky smerovali do transylvánskych Álp, Dolomitov, na Balkán, do Slovinska na Triglav, do Grécka aj Bulharska.

„S priateľmi sme si uvedomili, že máme na to, aby sme sa obzreli aj za vyššími vrcholmi. Naše začiatky boli také amatérske. Aj výstroje, ktoré sme tam mali, vyzerali oproti turistom zo zahraničia slabo. Ale zvládli sme to.“

Song sirén začal vnímať dôchodca až od výšok nad 3000 metrov nad morom.

„Vtedy som prepadol tej vášni, ktorá sa stala celoživotnou. Nedokážem povedať, kedy to u mňa skončí. Ešte stále mám nejaké ciele, ktoré sú vyššie a vyššie, no poznám aj svoj limit, za ktorý by som už nešiel. Začal som s vysokohorskou turistikou v neskoršom veku a teraz som ešte starší, takže môj výškový limit je 6000 metrov nad morom.“

Do tretice všetko dobré

Vystúpiť na Mont Blanc (4810 m) sa Jurajovi Kočišovi podarilo až na tretíkrát. Pri prvom pokuse, v roku 2008, prišiel vo výške 3600 metrov o celú svoju výbavu.

„Pri oddychu sme mali batohy zložené na chodníku. Zrazu prišiel prudký vír a prevrátil môj batoh do veľkého kuloáru. Tým pádom sa pre mňa cesta skončila a musel som sa vrátiť späť.“

O rok neskôr si dva dni pred odchodom na Mont Blanc zlomil na chalupe ruku v zápästí.

„Vtedy však ani moji priatelia nevyšli na vrchol kvôli nepriaznivým poveternostným podmienkam.“

V 2010 sa to už podarilo. Na vrchol vyniesol okrem iného aj portrét Milana Rastislava Štefánika a posolstvo, ktoré tam zakopal.

„Vystúpili sme tam presne deň pred jeho narodeninami. Vybral som si Štefánika preto, lebo bol nielen politik a vojak, ale aj astronóm a riaditeľ hvezdárne, ktorá bola práve tam. Na vrchole Mont Blancu. Prežil tam 59 dní, čo je svetový rekord. Neprekoná ho už nikto, lebo ani tá hvezdáreň tam už nestojí.“

Popol medzi zubami

Po roku pauzy sa pán Kočiš vydal zdolať najvyšší vrch Ruska, ktorý leží neďaleko Gruzínskych hraníc – Elbrus (5642 m). Autobusom spolu so skupinou 47 dobrodruhov zo Slovenska tam cestoval štyri dni.

„Po ceste k vrchu boli vodopády, v ktorých sme sa museli všetci vykúpať. Lebo legenda hovorí, že inak na Elbrus nevstúpime. Ja som sa však neomočil, bál som sa, že prechladnem. No na Elbrus som vyšiel aj tak.“

Samotný výstup na vrchol trval päť dní. Vo výške 3800 metrov prespali v stanoch prvýkrát. V druhom tábore, vo výške 4150 metrov, strávili tri noci. Všade naokolo len sneh.

„My jediní sme si rozložili stan na miesto, kde nebol sneh, ale sopečný popol. Mysleli sme, že tam nám bude teplejšie. To síce bolo, ale ráno sme mali popol všade, aj v ústach. Tak to škrípalo.“

V rusko-gruzínskej oblasti je veľké nebezpečenstvo, že cudzinec dostane z vody žalúdočné problémy.

„V tomto sme mali šťastie. V noci napadol čerstvý sneh, tak sme si čaj aj polievku varili z neho a nikomu sa nič nestalo.“

Po aklimatizačnej túre do výšky 5100 metrov a zídeniu späť boli turisti pripravení aj fyzicky vyliezť až na vrchol. Výstup začal o druhej v noci a trval 10 hodín.

„Do ľadovca som zakopal tubu s posolstvom a podobizňou Milana Rastislava Štefánika. Vyfotil som sa aj s erbom mojej rodnej obce Pozdišovce.“

Dôležité je neprestať

Zostup dole bol však väčší problém.

„Cítil som symptómy výškovej choroby. Točilo ma do pravej strany, keď sme išli po svahu so 45–stupňovým uhlom. Svah bol našťastie z pravej strany, takže keď som spadol, oprelo ma o svah a nespadol som dole. Najprv ma zozadu istila jedna žena, potom ju vystriedal muž. Týmto by som chcel veľmi pekne poďakovať našim šerpom Janke a Borisovi za pomoc.“

Počas cesty si chcel pán Kočiš sadnúť a oddýchnuť. Ale vedúci skupiny mu to prísne zakázal.

„Asi vedel prečo. Je to ako so športovaním. Keď športujete pravidelne, dá sa to. Ale keď raz prestanete na dlhší čas, už to bude len ťažšie a ťažšie.“

Zostup do základného tábora oslávili ruskou 80 %-nou pálenkou.

Riskantný koníček spôsobuje vrásky aj jeho najbližším. „Som taká čierna ovca našej rodiny. Ani mojej žene sa môj koníček nepáči, ale toleruje mi to, lebo dobre vie, že to tak má byť. Vlohy na vysokohorskú turistiku zdedil po mne zrejme môj šesťročný vnuk. Dráhu Tarzánia v Čermeľskom údolí zvládol perfektne hneď na prvýkrát.“

Starý mohykán

Príprava na vysokohorskú turistiku v Košiciach spočíva hlavne v otužovaní a častom chodení do prírody na túry. Pripraviť sa dá aj na zhoršené tlakové podmienky.

„Na vrchole bolo len 40 % kyslíka oproti hladine mora. Treba postupne ísť do vyšších výšok a potom zísť dole. Organizmus reaguje tak, že vytvára nové a nové červené krvinky, lebo on cíti, čo telo chce. Potom z toho chudobného vzduchu získa viac kyslíka.“

Najbližší cieľ pána Kočiša je vyliezť v októbri sa Kilimandžáro (5 800 m) na hraniciach Tanzánie a Kene.

„Medzi priateľmi som dostal prezývku Starý mohykán. Je to pekná prezývka, až na ten prívlastok starý. Ale som rád, že im slúžim ako príklad, že tento šport sa dá praktizovať až do neskorého veku.“

Na vrchole Elbrusu. Turisti naň vyniesli aj Štefánikovu fotku.