Ovce sa chovajú nielen kvôli mlieku, z ktorého sa vyrába syr či bryndza, ale aj pre vlnu. Dostať ju zo zvieraťa dole je práca pre strihača. Na Slovensku ich je okolo 200, jedným z nich je 54–ročný hasič Ján Hohoš z obce Hriadky v okrese Trebišov. Ostrihať prvú ovcu skúsil v roku 1982, no vážne sa tejto činnosti venuje posledných 25 rokov.

HRIADKY. Ako každý budúci strihač, aj Ján Hohoš najprv pozoroval skúsených fachmanov pri práci. Jeden z nich, kolega od hasičov Vinco, ho raz presvedčil, aby si to sám vyskúšal. Nedopadlo to vraj dobre. Starší požičaný strojček vraj v ruke „prebíjal“, pána Hohoša občas potriaslo.

Preto sa k strihaniu vrátil až potom, ako si kúpil vlastný a dobre odizolovaný strojček.

„Vinco mal skúsenosti ešte z čias, keď sa ovce strihali nožnicami bez elektriky,“ spomína Ján Hohoš na svojho učiteľa.

„Učiť sa ako samouk by bolo ťažké, Vinco ma so sebou brával ako rezervu. Chodil som s jeho partiou strihačov a tam som sa mal čo naučiť a odkukať. Základy, ako nastaviť mašinku, nabrúsiť nože, upraviť náhon, držať ovcu a našpanovať ju a používať čo najdlhšie ťahy, to všetko som sa učil postupne. Jeden učeň sa vo veľkej partii stratí.“

Pred rokom 1989 musel mať na túto mimopracovnú činnosť povolenie, po revolúcii si na ňu vybavil živnosť.

Strihal aj oslov

V čase, keď mala vlna ešte cenu, strihanie ovce sa začínalo od hrude, nasledovalo brucho a nôžky, kde bola vlna najviac znečistená a nemala takú dĺžku. Vlna sa triedila na stoloch, kde boli 3 až 4 cm široké rošty, cez ktoré tzv. prestrižky a odpad prepadli.

Až potom sa strihala hlava, krk, boky a chrbát. Tam bola vlna najkvalitnejšia.

„Teraz, keď už vlna nemá takú cenu, sa už takto netriedi a nekladie sa dôraz na postup strihania. Každý strihač má svoj spôsob, ktorý mu najviac vyhovuje. Ja dostanem ovcu na lavičku a podľa toho, aká je vlna, začnem strihať. Keď je dlhá, hustá a drží spolu, potom celé tzv. rúno, zostane na lavičke.“

Kedysi sa ovce strihali ručne, obyčajnými nožnicami. Boli väčšie, kované alebo originál na strihanie oviec, nazývané štipáky. Boli aj pokusy zbaviť ovcu vlny bez strihania. Napríklad očkovaním, ktoré malo pri určitej teplote vyvolať u ovce samovoľné zhodenie vlny.

Tieto pokusy však stroskotali, lebo každá ovca zareagovala inak. Vlna ostávala na krku, bruchu alebo na hlave, bola rozťahaná po celej lúke alebo maštali.

Lepšiu metódu ako strihanie zatiaľ nikto nevymyslel. Používajú sa špeciálne elektrickú strojčeky s náhonom a rukoväťou. Kedysi boli československej či sovietskej výroby, teraz väčšinou zo západu. Sú určené len pre ovce, ale pán Hohoš už s nimi strihal i jalovice, psov, lamy a v Španielsku aj oslov.

Ťažká práca

Čas strihania jednej ovce závisí podľa pána Hohoša od plemena.

„Ostrihať merino askánske alebo starnopolské trvalo kedysi 15 až 20 minút, ale zhodila 8 až 12 kg vlny. Cigaje, valašky alebo frizaky sa dajú ostrihať za minútu - dve, ale niekedy to netrvá ani minútu. Veľa záleží od toho, či má zarastené hlavu, nohy aj brucho a či je kondične dobrá. Hovoríme tomu, že je okrúhla.“

Mimochodom, strihajú sa aj barany, hlavne pred pripúšťaním, aby boli ľahšie, alebo spolu s celým stádom.

Ovca sa strihania trochu bojí, lebo sa môže zraniť. Napríklad špicami spodného noža na strojčeku, ktoré by mohli zviera pichnúť do kože.

„Stáva sa, že ovca pri strihaní hryzne. Hlavne vtedy, keď má prašivinu a strihač strihá to miesto. Mne sa stalo niekoľkokrát, že ma ovca pohrýzla,“ priznáva pána Hohoš a dodáva, že strihanie je náročná a fyzická namáhavá práca.

„Celý deň som zohnutý, telo je napnuté, zabrať dostáva chrbtica. Váha jednej ovce či barana, ktorú musím udržať, je niekedy aj 60 kg. Ovca je živý tvor a preto sa bráni. Často striháme priamo v maštali, kde nie je klimatizácia, kúrenie ani vôňa 'prírody'...“

Aj frekvencia strihania oviec závisí od plemena. Valašky a cigaje sa zbavujú vlny dvakrát za rok, merina raz alebo trikrát za dva roky. Niektorí chovatelia strihajú už jahňatá, aby lepšie rástli. Ročné obdobie nerozhoduje, ovce sa strihajú po celý rok. Hlavne však pred tzv. kotením.

„Veľa záleží aj od majiteľa farmy, či má prostriedky na to, aby zavolal strihačov. Často práve preto, aby ušetril, zavolá strihačov iba raz do roka. Strihanie je potom náročné a trvá dlhšie. V posledných rokoch sa stretávam s tým, že si farmár zadováži takého baču, ktorý už vie aj strihať ovce.“

Smiešne ceny

Pán Hohoš strihá ovce väčšinou v Košickom a Prešovskom kraji, ale chodieva i do Česka. V zahraničí bol aj v Maďarsku, Rakúsku a Španielsku. Tam šiel hlavne preto, aby spoznal podmienky, v akých sa tam hospodári a aké chovajú plemená.

„Tam sa ovce strihajú oveľa ľahšie a práca strihača je oveľa viac vážená než na Slovensku. Kto šiel do Španielska prvýkrát ako podávač oviec, vyskúšal si aj strihanie a o rok sa tam vrátil ako strihač. Preto ich počet na Slovensku, odkedy sa chodí do Španielska, stúpol. Teraz je nás okolo 200.“

Väčšinou sa chodí strihať v partiách, ale keď je na salaši menej oviec, stačí jeden alebo dvaja strihači.

„Pred 20 rokmi sme boli partia 10 až 12 strihačov, teraz nás stačí aj 5. Kedysi sme strihali aj dva týždne v kuse. Veď na jednej farme chovali aj 3 000 oviec. Teraz je strihanie jednodňová záležitosť.“

Keď pán Hohoš začínal so strihaním, za kus cigaja dostal 5 či 6 Kčs, za merinu po 10 až 12 Kčs.

„Dnes sa platí za cigaju približne 0,83 eura a za merinu 1,33 eura. V porovnaní s tým, koľko stojí pánske strihanie u holiča, je to smiešna suma. Alebo v porovnaní s cenami v salóne pre psov...“

Ján Hohoš doteraz ostrihal niekoľko desiatok tisíc oviec, väčšinu v Španielsku. Sám ovce nikdy nechoval.

Úsmevné príhody

Hoci je strihanie oviec ťažká práca, nie je núdza o úsmevné historky. Ján Hohoš si spomenul na dve z čias fungovania družstiev.

„Boli sme vtedy 'páni strihači'. Vozili nás na autách, lebo ovce museli byť včas ostrihané. OPS-ky a plemenári to prísne kontrolovali. Raz za nami prišiel predseda a hlavný zootechnik istého družstva, že potrebujú ostrihať ovce do troch dní, lebo krajskí veterinári zistili prašivinu. Obom hrozilo, že ak ovce nebudú včas ostrihané, prídu o svoje funkcie. Tak sme zachránili 'kožu' im aj ovciam...“

Za socializmu, keď sa plány plnili na 110 percent, boli ovce po strihaní dosť porezané a dopichané. Hlavne preto, že nožnice neboli také kvalitné, ako teraz.

„Na jednom družstve, kde sme strihali ovce, sa podávači sťažovali vedúcemu, že sú mnohé poranené,“ pridal pán Hohoš druhú historku.

„Kolega Emil sa ich za to žalovanie rozhodol trochu vytrestať. Pred maštaľou našiel uhynutú mladú ovcu a ani sme nevedeli kedy, odrezal jej časť nôžky. Tú po ostrihaní jednej svojej ovce vložil do vlny. Samozrejme, pri jej triedení sa našla. Keď prišiel vedúci, ktorý o všetkom dopredu vedel, podávači mu ihneď oznámili, že niektorý zo strihačov odrezal ovci pri strihaní aj nôžku. On im povedal, aby v stáde našli tú, ktorá má len tri nohy. Podávači ju za smiechu strihačov štvornožky poctivo hľadali, ale nič nenašli...“

Oviec je stále menej

Väčšina strihačov sa aspoň raz zúčastnila nejakej súťaže a Ján Hohoš nie je výnimkou. V roku 2008 bol v obci Liptovská Lužná, kde sa tradične organizujú Medzinárodné majstrovstvá Slovenska v strihaní oviec. V konkurencii 38 súťažiacich sa umiestnil na 6. mieste.

Vraví sa, že remeslo sa dedí z otca na syna a v prípade strihača z Hriadok to platí. Hohoš ml. síce strihať ovce vie, no berie to zatiaľ iba ako koníček. Podľa otca by potreboval pár rokov praxe, no obáva sa, že na Slovensku ju už nezíska. Oviec ubúda a strihačov je veľa.

Zohľadniac vývoj troch ostatných desaťročí nevidí pán Hohoš budúcnosť svojho remesla v ružových farbách.

„Vlna už takmer nemá cenu, chov oviec ešte ako–tak držia dotácie. Navyše, ovčie mäso a výrobky z neho sú stále drahšie. Naša jahňacina ide za hranice na vianočné alebo veľkonočné trhy, lebo bežní Slováci si nemôžu dovoliť kupovať také drahé mäso. Úpadok chovu oviec je rok od roku väčší a väčší,“ dodáva.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári