Česká poslanecká snemovňa schválila návrh, aby sa deň upálenia Jana Palacha – 16. január – stal pamätným dňom. Tento krok vnímali poslanci ako symbolický akt a prejav úcty k heroickému činu mladého študenta v boji proti totalitnému režimu a za národnú suverenitu. Mladý vojak Michal Lefčík, ktorý sa upálil v Košiciach 11. apríla 1969, nemá ani len pamätnú tabuľu. O jeho prípad sa dlhodobo zaujíma košický výtvarník PETER KALMUS.
Ako ste sa dozvedeli o samovražde Michala Lefčíka?
Jedno piatkové popoludnie, keď sme ako tínedžeri fajčili na dvore a trávili čas rozhovormi o bigbíte a prvých láskach, prišiel za nami starší sused na bicykli s tragickou správou. Na Námestí osloboditeľov sa upálil mladý vojak. Zdalo sa nám to neuveriteľné.
Čo to s vami urobilo?
Bývali sme neďaleko, takže sme za dve-tri minúty boli s kamarátmi na mieste tragédie, kde sa už vytvárali hlúčiky ľudí. Samozrejme, bola tam už aj Verejná bezpečnosť a kriminálka.
Ako sa správali policajti?
Snažili sa dosť agresívnym spôsobom debatujúcich občanov rozháňať.
Dozvedeli ste sa, čo sa vlastne stalo?
Podľa starších očitých svedkov sa mladý muž polial horľavinou z kovovej kanistry. Mal na sebe plstený vojenský zelený kabát, takže horľavá látka vsiakla do zvrchníka a veľmi silno horela. Muž došiel presne do stredu Pomníka neznámeho vojaka a tam sa zapálil. S veľkým krikom sa rozbehol po okrasnej dlažbe smerom k domom na Štúrovej ulici. Nejaká zdesená pani, ktorá situáciu pozorovala z okna prvého poschodia, zhodila dolu stojacim svedkom deku, aby sa ho snažili uhasiť. Žiaľ, popáleniny boli nezlučiteľné so životom.
Spomínate si, ako ste sa v tej chvíli cítili?
Jeden z nás si s hrôzou všimol kúsok prilepenej kože na výklade Mototechny, do ktorého horiaci mladík podľa zopár očitých svedkov vrazil. Keď som sa díval na fľaky po upálenom chlapcovi, mal som takmer rovnaké pocity úzkosti, zúfalstva a beznádeje ako pár mesiacov predtým pri pohľade na krvavé stopy po viacerých mladých mužoch, ktorých zabili sovietski okupační vojaci len kúsok od tohto miesta v auguste 1968.
Viete, čo chcel Lefčík svojím činom povedať?
Ľudia tvrdili, že tesne pred upálením položil na kamennú obrubu pomníka kúsok papiera s nápisom Košický pokračovateľ Palacha. Jedna z posledných viet zomierajúceho Palacha na nemocničnom lôžku mala byť, že budú nasledovať ďalšie obete.
Mali ste vtedy len 16 rokov. Do akej miery ste si už vtedy uvedomovali politickú situáciu?
Palachova smrť nás neskutočne zarmútila a rozcitlivela, považoval som ho vtedy za jedného z najväčších hrdinov nielen svojej generácie. Jeho obeť som bral aj ako odpor voči kolaborácii "hrdinov" Pražskej jari 1968 Alexandra Dubčeka a Ludvíka Svobodu. Na rukáve zimnej prešívanej vetrovky som dlho nosil čiernu pásku s nápisom Jan Palach. Dodnes nedokážem pochopiť, ako je to možné, že väčšina obyvateľov nebola schopná obetovať neporovnateľne menej ako Palach či Zajíc a začali sa normalizácii prispôsobovať.
Dnes by si na tomto prípade zgustol najmä bulvár. Priniesli vtedajšie médiá o Lefčíkovom čine vôbec nejakú správu?
V pondelkovom vydaní košického Večerníka vyšiel článok s titulom Módna smrť. Mám ho dodnes odložený, inak nič. Na Michalovo upálenie sa malo definitívne zabudnúť.
Košický výtvarník Peter Kalmus pri hrobe Michala Lefčíka v Sečovskej Polianke. FOTO - ARCHÍV P. K.
Predpokladám, že vtedy ste identitu upáleného vojaka nepoznali. Kedy ste sa o ňom dozvedeli niečo viac?
Ako jeden zo zakladajúcich členov Občianskeho fóra v Košiciach som sa ihneď po revolúcii pustil do pátrania po pravde o období normalizácie, vrátane upálenia sa dovtedy neznámeho mladého muža na Námestí osloboditeľov v Košiciach. Prvé týždne pátrania boli neúspešné, a to aj napriek tomu, že viacerí občania si na tú udalosť spomínali. Keď v roku 1990 vznikli noviny Akcia, uverejnili sme v nich oznam, aby sa prihlásili tí, čo majú akékoľvek informácie o košickom Palachovi.
Prihlásil sa niekto?
Po skoro štvrťstoročí sa nám týmto spôsobom podarilo získať písomné svedectvo staršieho pána, ktorý celú tú tragickú situáciu videl od samého začiatku, a hlavne nadviazať osobný kontakt s príbuznými Michala Lefčíka, s jeho priateľom a spolužiakom, ako aj s vedením obce Sečovská Polianka, odkiaľ pochádzal. Raz za rok zvyknem chodiť na tamojší cintorín, kde je Michal pochovaný. V redakcii v tom čase pracoval aj novinár Tibor Ičo, ktorý neskôr natočil krátky dokument o smrti Michala Lefčíka s názvom Neznáma košická obeta.
V Košiciach však nemá nijakú pamätnú tabuľu. Prečo?
Chceli sme ju. Po ďalších dvadsiatich rokoch sme sa na mieste, kde sa Lefčík zapálil, chystali odhaliť malú pamätnú tabuľu a splatiť tak dlh histórii. Získali sme potrebné povolenie od pamiatkárov a Útvaru hlavného architekta, bola už vyhotovená aj maketa. Akciu však vtedajší primátor Košíc František Knapík zrušil s tým, že by bolo treba najskôr vytvoriť odbornú komisiu na preskúmanie tohto prípadu. Takýto postup sa mi zdal scestný, prestal som veriť, že takúto spomienku je možné zrealizovať pomocou oficiálnych zástupcov mesta. Maketu mám dodnes doma.
Pamätná tabuľa, ktorú dal vyrobiť Peter Kalmus. FOTO - VERONIKA JANUŠKOVÁ
Viete povedať, ako vníma Michalov čin jeho rodina?
Stále nie sú zmierení s Michalovou smrťou. Pri osobných rozhovoroch vyplávalo množstvo vzácnych informácií, vrátane tej, že Michal osobne poznal Jana Palacha a s najväčšou pravdepodobnosťou pochádzal z jeho skupinky. Lefčík totiž prakticky od okupácie pracoval v Prahe, do Košíc ho odtiaľ povolali na základnú vojenskú službu. Michalova mama mala podľa svedectiev viackrát zopakovať výčitku: "Bolo mu treba ísť do tej Prahy a poznať Palacha."
Palachov pohreb bol celonárodnou udalosťou. Ako prebiehal ten Lefčíkov?
Jeho rodina mi tvrdila, že Michala doniesli domov v cínovej zapečatenej rakve. Až do pohrebu ho strážili vojaci, Štb, vojenská kontrarozviedka monitorovala celý priebeh ešte aj cirkevného obradu. Prišlo naň len asi dvadsať vojakov. Po pohrebe rodinu a priateľov vyšetrovala Verejná bezpečnosť.
Dopátrali ste sa ešte k nejakým informáciám o jeho živote?
Dostal som sa k miestnej kronike či ku klasifikačnému záznamu zo stredného odborného učilišťa v Košiciach, z ktorého ho mali vyhodiť pre zlé správanie. Ale neviem, či to nebolo neskôr sfalšované, lebo jeho priateľ mi tvrdil, že školu dokončil. Podľa informácií od jeho blízkych to mal byť extrémne slušný mladý muž, bol to syn starších rodičov.
Lefčík sa upálil prakticky po ceste z vyšetrenia v nemocnici do kasární. Vieme, prečo ho hospitalizovali? Mohol mať aj nejaké psychické problémy?
Psychiatri mi tvrdili, že takáto forma verejnej samovraždy je pri psychickej chorobe málo pravdepodobná.
Vizitka
PETER KALMUS (1953)
Výtvarník. Venuje sa prevažne umeleckým objektom, inštaláciám či performanciám, ktoré majú často povahu verejného protestu.
V sedemdesiatych rokoch bol súčasťou neoficiálnej undergroundovej umeleckej scény.
V novembri 1989 bol spoluzakladateľom Občianskeho fóra v Košiciach. V rokoch 1990 – 2012 bol členom Spolku C + S, od roku 1992 členom spolku Združenie 1992.
Zúčastnil sa na množstve kolektívnych výstav, medzinárodných výstavných sympózií a festivalov akčného umenia. Jeho dielo sa stalo súčasťou monumentálneho pomníka Park ušľachtilých duší vo Zvolene.
Bol jedným z umelcov, ktorí protestovali proti odhaleniu sochy Svätopluka na bratislavskom hrade či proti odhaleniu busty Jánosa Esterházyho v Košiciach.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
