Pri všetkých jeho povinnostiach je až prekvapujúci elán, s ktorým rozpráva o muzikantskom živote a trpezlivo čakajúcej manželke.
Pri Ondrejovi Kandráčovi človek nadobúda pocit, že ani nespí. Cez deň pracuje v rozhlase, po večeroch hrá na koncertoch so svojou ľudovou hudbou, medzitým sa venuje deťom a čas si dokáže nájsť aj na športovanie.
„Žijem si šťastne, pretože mám nádhernú rodinku, mám malého trojročného Ondríka, dcérku Emku, tá má rok, mám krásnu manželku, žijeme vo Vyšnom Lorinčíku, čo je časť Košíc. Je tam pekne, je to pri lese doslova idylické prostredie. V zime, keď sa dalo, tak som išiel každé ráno bežkovať, v lete si chodím zabehať. Snažím sa ventilovať a byť fit.“
Huslista priznáva, že nie je všetko vždy ideálne a táto práca so sebou prináša aj obety.
„Bežne sa stáva, že cez víkend najazdíme niekoľko stovák kilometrov a absolvujeme niekoľko koncertov za sebou, a popritom musím zvládať aj svoju prácu, pretože pracujem v národnostno-etnickom vysielaní RTVS. Táto robota mi je veľmi blízka, pretože redaktorská a rozhlasová práca ma napĺňa.“
Na logickú otázku či neuvažoval, že by sa venoval napríklad len hudbe, so smiechom konštatuje:
„Uvažujem nad tým každý deň, rodina je o mňa ochudobnená. Snaží sa to kompenzovať moja manželka, ktorá je doma, aj ja sa snažím byť každú voľnú chvíľu so svojimi nádhernými drobcami.“
Poslanie
Manželka Erika nie je hudobníčka, Svojho manžela plne podporuje, no Ondrej priznáva, že sa mu občas škaredý pohľad ujde.
„Niekedy sa aj hnevá. Ja ju plne chápem, je to pre ňu ťažké, keďže musí zvládať dvoch drobcov. Keď za mnou chodia ľudia po koncerte, že im naša hudba dodáva chuť žiť, tak to beriem ako také poslanie a keďže som veriaci, tak aj poslanie od Boha.“
V Ondríkovi aj Emke podľa hrdého otca drieme hudobný talent: „Emke sme kúpili detský klavír aj s mikrofónom, doslova hodiny pri ňom prestojí, ťuká si doň a spieva, čo je na ročné bábätko úplne nádherné. Malý má takisto malé husličky, ale je úplne nadšený cimbalom, takže možnože bude z neho ďalší cimbalista. Vznikne Kandráč junior band.“
Vyprážaný syr s čajom
Tato Ondrej priznáva, že na nich lipne: „Deti sú zmysel nášho života, je to úplne nádherný pocit, keď vidíte ako sa ten malý alebo malá na vás podobá, ako vás má rád, rada, ako ma čakajú, keď prídem z koncertu, hoci aj neskoro večer. To sa nedá opísať, to sú také emocionálne veci, ktoré zamávajú každým. Lipnem na nich, veľmi.“
Nad rodinou drží pevnú ruku manželka. Okrem detí hladko zvláda aj hrnce: „Manželka je vynikajúca kuchárka. Moja mama jej odovzdala svoju varešku a teraz som vykrmovaný.“
Spojenie Kandráč a hrnce však zaváňa nie práve pozitívnym výsledkom: „Čajík vám spravím, aj moje najobľúbenejšie jedlo, vyprážaný syr – z toho sa chlapci stále smejú, aký som ja gurmán – si dokážem spraviť aj sám.“
Šport len na hlavu
Hudobníci si na svoj pracovný nástroj, desať prstov, dávajú obrovský pozor a nevystavujú ich takému riziku, akým je šport.
Ondrej Kandráč sa však športu nechce vzdať, najmä preto, že je to výborný spôsob, ako si vyčistiť hlavu.
Aj keď ho nerobí nijak vážne, robí mu jednoducho dobre: „Šport má veľké opodstatnenie. Ak sa dá, tak robím také športy, ktoré mi neublížia. Sem tam hrávam futbal, ale nejdem bezhlavo do súbojov pretože viem, že v sobotu alebo v nedeľu ma čakajú koncerty. Jeden zlomený malíček je pre mňa stopka na pol roka. Takže skôr nejaké nekontaktné športy. Ak sa dá, idem si zaplávať na Bukovec, zahrám si bedminton, tenis, idem na bicykel. Nie som nejakým prototypom superšportovca,“ smeje sa hudobník a ukazuje na brucho bez tehličiek.
Autor: mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
