Najlepší svetoví ultramaratónci majú za sebou prvú polovicu sezóny, 24-hodinovka v holandskom Steenbergene bola totiž prvým z dvoch klasických vrcholov roka v kalendári IAU (Medzinárodná asociácia ultrabežcov). Tým druhým bude na jeseň svetový šampionát v behu na 100 km v juhoafrickom Durbane.
KOŠICE. Holandsko je pre ultravytrvalcov krajina zasľúbená, lebo je to ideálna rovinka. A aj príjemná prímorská klíma má na nich blahodarné účinky.
Tak nejako si predstavoval podmienky počas 10. majstrovstiev sveta a zároveň 19. majstrovstiev Európy v behu na 24 hodín v 13-tisícovom Steenbergene aj jeden z dvojice slovenských reprezentantov Slavomír Lindvai (PBaH Titus Košice).
Lenže, zrada... Výškový reliéf „Nizozemska“ sa síce nezmenil, ale kto by čakal, že v polovici mája budú ešte jeho obyvatelia od zimy drkotať zubami. „Pripravoval som sa na teplé počasie, veď keď som odchádzal z domova, tak tu bolo aj cez dvadsaťpäť stupňov, a niečo podobné som očakával aj v Holandsku.
Lenže počas pretekov panovalo veľmi chladné počasie, od štyroch stupňov nad nulou maximálne do dvanástich. Navyše, od mora, zo Steenbergenu je na pobrežie iba pätnásť kilometrov, fúkal silný chladný vietor. A prakticky od polnoci zo soboty na nedeľu až do šiestej ráno takmer nepretržite padal studený dážď, takže všetky veci som mal premočené a veľa času som strávil na občerstvovacej stanici prezliekaním.
Viaceré výpravy sa zhodli na tom, že doposiaľ zo všetkých majstrovstiev sveta to boli najhoršie poveternostné podmienky. Aj keď po organizačnej stránke šampionát nemal chybu.“
Je v klube s Cibulkovou...
Slavomír Lindvai zabehol za 24 hodín 220,293 km a v rámci majstrovstiev sveta obsadil v 154-člennom štartovom poli (pretekári z 34 štátov zo všetkých kontinentov) 43. miesto, čo na európskom rebríčku znamenalo celkovo 31. priečku.
„Zo svojho vystúpenia na týchto pretekoch mám trochu zmiešané pocity. Výkon, ktorý som v Steenbergene dosiahol, nie je vyložene zlý, veď je tretí najlepší, aký som na tejto vzdialenosti v kariére dosiahol, ale rozhodne som očakával minimálne o desať až pätnásť kilometrov viac, okolo 230 až 235 kilometrov, na ktoré som reálne mal. Viem, že podmienky boli pre každého rovnaké a nechcem sa na ne vôbec vyhovárať, ale pod môj výkon sa určite podpísalo počasie.“
To nebolo jediné, čo ho v Holandsku nepríjemne zaskočilo. Deň pred pretekmi si ho „podali“ dopingoví komisári.
„V piatok popoludní som mal telefonát v dome, kde sme boli ubytovaní, že sa mám dostaviť na dopingovú kontrolu do neďalekého mestečka Bergen op Zoom. Domáci pán ma tam odviezol autom. Najskôr som od dopingových komisárov dostal asi päť otázok, či som niekedy užíval zakázané látky, a potom mi odobrali dve vzorky krvi, A i B. Určite budú pozitívne, niečo v nich nájdu...“ uškŕňal sa Slavomír Lindvai pri našom rozhovore.
„Čudujem sa, že sa dopingoví komisári angažujú už aj v takom finančne nevýnosnom športe, ako je ultramaratón. Tam, kde sa točia veľké peniaze, je to pochopiteľné, ale medzi nami? Ale aspoň si môžem povedať, že som v klube s Cibulkovou či Saganom, aj keď máme trošku rozdielne bankové kontá, ha-ha-ha.“
Spomeňme aj Lindvaiovho spolubojovníka v slovenských farbách, Jána Bujňáka z Lokomotívy Vrútky (tretím mal byť František Gallik zo Svitu, ale ten do Holandska pre zranenie necestoval).
„Jano Bujňák, pre obnovené zranenie, odstúpil po ubehnutých 83,309 km a týmto výkonom obsadil v rámci majstrovstiev sveta 149. miesto. Potom sa spolu s prezidentom SAU Mariánom Michalikom staral o môj servis, za čo som mu vďačný.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
