Svoju tvorbu vystavuje do 28. augusta pod názvom Last Folio Yuri Dojc, rodák z Humenného, ktorý v roku 1968 emigroval do Kanady a zaradil sa medzi svetovú fotografickú špičku. Pred siedmimi rokmi zverejnil RotoVision Sa, že bol zvolený za jedného z najlepších fotografov sveta.
Väčšinou si vyberáte psychologicky náročné fotografické projekty, ktoré dušou človeka riadne zalomcujú. Ako sa s tým vyrovnávate?
- Nepovedal by som, že je to zase až také náročné. Dokážem to našťastie vybalansovať témami, ktoré sú ľahšie. Napríklad s aktami. Aj v rámci cestovania sa mi vždy objavujú nové pracovné príležitosti. Projekt kníh, ktorý predstavujem v Košiciach, bol však náročný a stal sa mi aj osobným. Je to však vždy výzva a ja som človek, ktorý rád skúša. Priznávam však, že ma to spočiatku veľmi vyčerpávalo.
Keď fotografujete, je to údajne, ako keď iní ľudia cítia potrebu uhasiť smäd. Naozaj sa bez fotoaparátu nikdy ani nepohnete?
- Keď sa hýbem, tak to potom ľutujem. V akýkoľvek moment som sa totiž niekde vybral bez fotoaparátu, tak som padal do mdlôb, lebo som sa bál, že niečo dôležité stratím. Život sa mi zdá stále kratší a kratší a príležitosti na skvelý záber človek stratiť nechce. Takže áno, cítim sa bez fotoaparátu, akoby som nemal nohavice.
Vo svete fotografie ste sa preslávili aj vďaka aktom. Netajíte sa tým, že sa na ženu vždy pozeráte očami šestnásťročného chlapca zo Slovenska. Aký to teda je pohľad?
- Ono fotiť akt nie je vôbec ľahká téma. Tiež si to vyžaduje nápad, emócie, objekt, jas... No pripomína mi to časy, keď som bol tínedžer a ženy pre mňa predstavovali maximum, o čom som mohol rozprávať, snívať a po čom som túžil. Nik vtedy nesníval o autách, lebo to bolo nemysliteľné, tie sme nemohli nikdy mať. Ale žena, to bolo niečo iné, po nej som túžil, a tá fantázia mi ostala dodnes.
Takže ste si zachovali pohľad 16-ročného chlapca a páčia sa vám stále šestnástky?
- Keď som bol pracovať v Paname, sedel som s jedným chlapíkom a tomu furt behali oči po ženách. Vravel, mne sa páčia veľké, mne sa páčia malé, čierne i biele, mne sa páčia všetky. Takže tak nejak to je aj u mňa. Kanada je však trošinku konzervatívna krajina, ktorá sa niektorých vecí bojí. Napríklad aj aktov. Aj preto bola moja kniha aktov jednou z prvých, a keď som v roku 1978 robil módnu reklamu a fotil všetkých modelov na toalete, tak to vyvolalo neuveriteľnú vzburu. Tamojší ľudia sa boja nahoty, boja sa tela. Musí to vyplývať z náboženstva alebo čo... Krajina sa však našťastie mení, prichádzajú noví ľudia a je načase sa trošku uvoľniť.
Ste rád rebelantom?
- Ja len robím, čo ma baví. A nechce sa mi už robiť kompromisy. Žiadne. Už máme slobodu aj tu, aj tam, načo kompromis. Keď chcem niečo robiť na maximum, tak ani inak nemôžem.
Kedy máte zo seba dobrý pocit?
- Napríklad aj teraz na tejto výstave. Som rád, že to vyšlo a všetko funguje. Som hrdý na mladých chalanov, čo to pomáhali zrealizovať. Samozrejme, vyskytlo sa plno organizačne staromódneho zmätku, ale mladí chlapci prišli a urobili to skvele. A hrdý som tiež na to, že ešte žijem.
Dlhé desaťročia žijete v Kanade, kde sa vám už snáď ani nemôže viac dariť. Prečo neustále cítite potrebu vracať sa na Slovensko? Sú mnohí takí, čo už neprídu, najmä keď žnú také úspechy.
- To je pravda. Aj môj bratranec tu bol asi len raz. Lenže som tu mal rodičov, o ktorých sa bolo treba starať a vytvoril som si aj veľa kamarátskych vzťahov. A samozrejme, aj téma starých kníh ma 'znásilnila'. Alebo skôr zviedla. Je to téma, ktorá sa nedá robiť nikde inde, len na mieste, kde sa knihy ozaj nachádzajú. Ak by som to fotil inde, bol by som barbar.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
