Má za sebou viacero výstav, jeho meno poznajú na Slovensku, v Poľsku aj Česku. Symbolom jeho profesie sú paragrafy, no z koníčkov mu učarovala fotografia. Hovorca Krajskej prokuratúry Košice a člen fotoklubu K 91 Milan Filičko.
Prvý fotoaparát mu kúpil otec ako siedmakovi na základnej škole. Bola to Corina, nástupca známeho Pioniera.
Bola jednoduchá, mala iba dve clony, tri polohy zaostrovania a zadná strana sa otvárala mincou. Dnu sa vkladal film s 12 obrázkami 6 x 6 cm. Cene 100 korún zodpovedala kvalita fotiek.
„Môj prvý aparát stále mám, rovnako ako tie po ňom,“ vraví Filičko.
„Prvé fotky z gymnaziálnych čias boli do rodinného albumu. Vážnejšie som sa fotografovaniu venoval až počas štúdia na právnickej fakulte. Akýmsi spúšťačom boli výstavy vo vestibule kina Družba. Vždy, keď som šiel na nejaký film, pozrel som si práce skúsených fotografov. To bol impulz, aby som od rodinnej fotografie prešiel k umeleckej.“
Po Corine prišla Smena
Prvé fotky si Filičko vyvolával sám a v tmavej komore sa skutočne vytrápil. Za zväčšovákom, pri miskách s vývojkou a ustaľovačom strávil stovky hodín, len aby sa čo najviac priblížil k vytúženému cieľu. Fotke, ktorá spĺňala predstavy o kompozičnej dokonalosti aj súhre svetiel a tieňov.
Ako naberal skúsenosti, menil aj techniku. „Corinu vystriedala Smena, ktorá bola na kinofilm s 36 obrázkami. Počas štúdia na vysokej škole som si na brigáde v Nemecku, samozrejme, ešte východnom, kúpil EXA 1. Ten sa už dal považovať za slušný fotoaparát.“
Posledným na kinofilm, Nikonom, nefotil dlho, lebo prišla éra digitálnych aparátov.
„Síce som im odolával, no keď som ich po prvý raz vyskúšal, pochopil som, že majú netušené možnosti. Kým som fotil na klasický film, bolo to vzrušujúce, ako fotka napokon dopadne. Či vyjde negatív, ako dopadne práca s papierom, koľko materiálu vyjde navnivoč. Na fotku, ktorú som mohol poslať na výstavu, som sa niekedy narobil aj niekoľko dní. Digitálny fotoaparát v spojení s počítačom všetky tieto riziká odstránil.“
Prvá vážna fotografia
Tzv. umeleckou fotografiou sa Filičko snaží vyjadriť pocity a nálady. V divákovi, ktorý sa zahľadí na jeho práce, chce vyvolať emóciu. Či už pozitívnu alebo negatívnu. Chce diváka donútiť zamyslieť sa nad tým, čo asi chcel autor tou-ktorou fotografiou povedať.
Ako na prvý aparát, tak sa hovorca prokuratúry pamätá aj na prvú skutočne vážnu fotku.
„Išlo o zimnú krajinu, ktorú som nafotil pri Starej Ľubovni. Na prechádzke som našiel zasneženú lúku, ktorú pretínali stopy človeka. Sneh a zapadajúce slnko vytvorili zaujímavú kombináciu svetla a tieňa.“
Bola to prvá fotka, ktorú Filičko predstavil aj na výstave a ako inak, dodnes ju má vo svojom archíve.
Stlačiť spúšť v tom správnom okamihu, aby vyšla zo záberu dokonalá fotka, si vyžaduje nielen dobré oko a skúsenosti, ale aj kus šťastia a pohotovosť. Tá Filičkovi pomohla napríklad počas výletu vo Vysokých Tatrách.
„Práve sme chystali opekačku, keď slnko zašlo za stromy a jeho lúče vytvorili skrz konáre fascinujúci obraz. Schmatol som prvý aparát, čo bol po ruke, vyskočil na nejaký peň a urobil asi päť záberov. Bolo načase, lebo to úchvatné divadlo po chvíli zmizlo. Vyšli z toho nádherné fotky.“
Bola to náhoda, že nemal pri sebe svoj aparát, lebo obvykle ho sprevádza na každej vychádzke do prírody.
Najčastejšie do spomínaného okolia Starej Ľubovne, kde pozná každý kopec či les. Vie, aké bude v ktorom ročnom období svetlo a kedy sa má kvôli ešte dokonalejšej momentke vrátiť.
„Najlepšie svetlo na fotenie je hodinu po východe a hodinu pred západom slnka. Vtedy je uhol slnečných lúčov taký, že aj na naoko nezaujímavom mieste vytvára vďaka tieňom fascinujúce obrazy,“ tvrdí Filičko a dodáva, že tým 120 minútam sa hovorí zlaté fotografické hodinky.
„Obvykle som spokojný vtedy, ak idem niekam fotiť a až sa prídem domov, aspoň jeden záber sa vydarí tak, že ho môžem použiť na výstavy.“
Portréty a architektúra
Súbežne s fotením krajiniek sa Filičko venuje aj portrétom. Považuje ho za najťažší žáner, lebo kvôli dobrému portrétu treba človeka spoznať. Jeho povahu, črty a osobnosť. Aby ten, kto sa potom na fotku pozrie, vedel podľa nej povedať, o akého človeka ide.
Treťou oblasťou, ktorú si Filičko vyskúšal, je fotografia architektúry.
„Nie je to však len obyčajné fotenie stavieb, napríklad budov či mostov. Snažím sa vyjadriť svoj pocit z miesta, ktoré fotím. Aby ten, kto sa pozrie napríklad na fotografiu výškovej budovy, mal pocit, že stojí pod ňou...“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
