Záľubou Mira Mihaľka sú hory. Preto sa aj rozhodol splniť si niekoľko horolezeckých snov. Toto leto sa mu počas jedného mesiaca podarilo obdivovať krajinu z vtáčej perspektívny z dvoch najvyšších európskych vrchov - Elbrusu a Mont Blancu. Vlani zase vyliezol na medzi horolezcami považovaný najkrajší kopec sveta - Matterhorn.

Mira to stále ťahá do vyšších nadmorských výšok. Turistike a lezeniu sa venuje asi desať rokov.

Lomnický či Gerlachovský štít má už dávno prejdené. Vážnejšie berie svoje hobby posledný rok, keď začal zdolávať, ako to sám hovorí, vážnejšie kopce.

Toto leto sa rozhodol vyliezť na samý vrchol Európy. A keďže je sporné, či je najvyšším bodom starého kontinentu Mont Blanc (4 810 m n. m.) na taliansko - francúzskej hranici alebo je ním Elbrus (5 642 m) na Kaukaze, pričom táto oblasť sa striedavo radí k Európe aj Ázii, rozhodol sa Miro ísť na vrchol oboch velikánov.

Cestu na Kaukaz, ubytovanie i povolenia zabezpečila cestovná kancelária. Dvojtýždňová expedícia sa začala v júni.

Slnko a úpal

Výstup do nadmorskej výšky nad 3 000 metrov už organizmus pociťuje - ťažšie sa dýcha, točí sa hlava, býva nevoľno, napína na vracanie, hnačky.

Preto sa musela celá výprava spolu so sprievodcami aklimatizovať - jeden deň vo výške 3 800 metrov a ďalšie dva na 4 200 metroch. Telo si potom privykne na redší vzduch, vytvorí sa viac červených krviniek.

„Výstup technicky nie je náročný, je porovnateľný s prechádzkou zo Štrbského plesa na vodopád Skok. Problémy robí túre na Elbrus nadmorská výška a s tým spojená záťaž na organizmus. Nikdy predtým som tak vysoko nebol, preto som mal obavy. Napokon zo 42 ľudí na vrchol vyšlo len 22. Pri výstupe na Elbrus ani nejde tak o kondičku, kľúčovú úlohu zohráva genetika a s tým spojená adaptácia na nadmorskú výšku.“

U Mira sa nadmorská výška nad 5-tisíc metrov prejavila pocitom brniacich rúk.

V deň výstupu odchádzali Slováci z tábora o pol druhej ráno, o pol deviatej boli na vrchole. Hore ich čakal nádherný výhľad.

Kým deň predtým tu teploty klesli na 19 stupňov Celzia pod nulou, Slováci boli odmenení jasným a slnečným počasím s teplotou mínus 1 stupeň Celzia. Trištvrtina z horolezcov tak mala úpal.

Pakistanský prípad nimi otriasol

V čase, keď bol Miro na Kaukaze, v Pakistane zabili teroristi slovenských horolezcov. Správy o tom sa dostali až k výprave na Elbrus.

Miro hovorí, že šokovaný ostal najmä vodca, ktorý mŕtvym Slovákom vybavoval povolenia.

„Väčší adrenalín ako z výstupu sme mali z pobytu. Účty si vyrovnávali Čečenci, Dagestanci, Rusi. Keď sme večer zaspávali, občas sme počuli streľbu v doline. Okrem toho nás často kontrolovali vojaci. Ak sme chceli zísť do doliny, museli sme absolvovať dvojhodinovú prehliadku pasov a povolení. Potom ako sme dostali informáciu o úmrtí Slovákov v Pakistane, mali sme dosť veľké obavy,“ vysvetľuje rodený Michalovčan, ktorý v Košiciach žije 10 rokov.

A čo zvyčajne robia horolezci počas aklimatizácie? Miro s úsmevom odpovedá, že ich jediná starosť je zabezpečiť si vodu, pretože vo vysokých nadmorských výškach treba veľa piť, až 4-5 litrov denne.

Keďže je jej na ľadovci dostatok v tuhom skupenstve, úlohou členov expedície je rozmraziť si ju na plynovej bombe.

Vodca skupiny

Kým na Elbruse mali horolezci vodcu, pri výstupe na Mont Blanc o niekoľko týždňov neskôr bol vodcom štvorčlennej expedície Miro.

Na hraničnú horu vedú dve všeobecne používané a dostupné cesty – jedna klasická turistická a druhá namáhavejšia, ktorú si vybrala aj horolezecká skupina.

Lanovkou sa vyviezli do výšky 3 800 m n. m., prespali na chate Cosmique a na druhý deň preliezli cez tri vrcholy po hrebeňoch až k Mont Blancu.

Asi sedem hodín trvajúca trasa po celý čas neklesla pod nadmorskú výšku 4-tisíc metrov.

Parťáci boli na seba naviazaní lanom, čím sa navzájom istili. Ak by spadol jeden z nich, ďalší traja by ho museli zachrániť.

„Pri prekonávaní mnohých hrebeňov platí pravidlo - ak jeden spadne, druhý človek sa musí hodiť na opačnú stranu. V tom je ten adrenalín,“ smeje sa dobrodruh. Vzhľadom na náročnejší terén museli používať horolezecké náradie.

Trasu na vrchol a potom späť do doliny zvládla skupina na jeden raz bez prespania na chate pri spiatočnej ceste. V údolí boli po šestnástich hodinách.

Napriek tomu, že sa Mirovi podarilo vyliezť a zliezť z najvyšších vrchov Európy, najväčším zážitkom pre neho ostáva jeho prvý vysokohorský výstup na švajčiarsku horu Matterhorn (4478 m n. m.), ktorý absolvoval vlani.

„Je považovaný za najkrajší kopec sveta. Pre mnohých je snom dostať sa na jeho vrchol, preto tam chodieva veľa ľudí, čo je nebezpečné. Ročne tam zahynie najviac turistov zo všetkých európskych kopcov.“

Úraz pri výstupe

Vystúpiť na kopec možno z talianskej a švajčiarskej strany. Zvyčajne sa chodieva zo Švajčiarska. Po celý čas stúpajú ľudia po hrane, takže priestoru nie je veľa.

„Všetko sťažuje veľký počet horolezcov s vodcami. Čím vyššie stúpate, tým je výstup technicky náročnejší. Skala sa tiež dosť láme, najčastejšie dochádza k zraneniu tak, že sa odlomí kus skaly a spadne na hlavu ďalšej skupine.“

Miro videl, ako sa jeho vodca uhol pred rútiacim sa kameňom, ale dvojica pod nimi to už nestihla. Jednému z mužov spadol priamo na ruku. Utrpel otvorenú zlomeninu. Z miesta ho musel odviezť vrtuľník.

Odmenou za námahu bol vrchol. Tvorí ho hrana široká na dve nohy, po oboch stranách je už len hlboká priepasť.

Na jednom konci hrany je švajčiarska soška svätého Bernarda a na druhom taliansky kríž. Ak je návštevníkov veľa, musíte si počkať, kým sa dostanete na rad.

Túlavé Mirove nohy nemajú pokoja. Chcel by sa vrátiť do oblasti Matterhornu na kopec Lyskamm prezývaný aj „ľudožrút“, kde o život prišli nielen jednotlivci, ale aj celé skupiny.

Má tiež ponuku na exotickejšie miesto - v januári si môže do zbierky pripísať výstup na najvyšší vrch Južnej Ameriky – Aconcagua (6 959 m n. m.).

Mont Blanc. Štvorčlennú expedíciu viedol Miro.



Náročný Matterhorn. Bol najkrajším horolezeckým zážitkom. Foto k článku: archív M. M.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári