Apatia a nezainteresovanosť môže byť ochranou pred sebazničením, vysvetľuje psychiatrička a sexuologička Danica Caisová dôvody, prečo súdený človek nemusí prejaviť emócie.
KOŠICE. Médiá poukazujú počas súdneho procesu Evy Varholíkovej Rezešovej na to, že nedáva najavo takmer žiadne city. Známa odborníčka sa k jej psychickému rozpoloženiu nechcela konkrétne vyjadriť, pretože ju osobne nepozná. O pocitoch a vnútri obžalovaného človeka sa vyjadrila všeobecne.
Caisová hovorí, že nadmerný stres človeka ochromí natoľko, že navonok pôsobí apaticky a nezainteresovane.
„Je to obrana pred sebazničením.“
Ľudia podľa nej reagujú rôzne a často paradoxne.
„Tam, kde očakávame búrlivé emócie sa ich nedočkáme. A naopak, pri banálnych ťažkostiach ľudia prejavujú často emócie neprimerané podnetu. U niektorých ľudí sa reakcia dostaví oneskorene, po mesiacoch či dokonca rokoch od udalosti.“
Sloboda je vysoko
Väzbu považuje psychiatrička za jednu z najväčších psychických záťaží.
„Osobnú slobodu si ľudia v posudzovacích škálach hodnotení kvality života cenia veľmi vysoko. Niekedy viac než peniaze či zdravie.“
Caisová zároveň tvrdí, že záleží od osobnosti človeka, ako sa s faktom, že je za mrežami, dokáže vyrovnať.
„Sú ľudia, ktorí sa režimu väznice dokážu prispôsobiť bez väčších problémov, a sú takí, pre ktorých je to veľký stres. Psychický stres z väznenia môže vyústiť do posttraumatickej stresovej poruchy. Vtedy je na mieste pomoc psychóloga, psychiatra alebo oboch súčasne.“
Najväčšou oporou býva pre obžalovaného či väzneného v týchto prípadoch rodina. Musí mať pocit, že ho príbuzní neprestali mať radi.
Vo väzniciach po celom svete sa ľuďom s traumou z uväznenia pomáhajú vyrovnať psychológovia a psychiatri.
Autor: kag
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
