Hoci sa v Košiciach nenarodil, k nášmu mestu neodmysliteľne patrí a on sám sa za Košičana považuje. Hádam každý už ochutnal niektorú z jeho dobrôt, ktoré ponúka vo svojich cukrárňach už desiatky rokov.
Na Slovensko prišiel z Macedónska za kamarátom do Žiliny v roku 1966. Mal 23 rokov. Najprv iba na návštevu, plánoval zakotviť celkom inde. Ale tak sa mu tu zapáčilo, aj vďaka krásnym Slovenkám, že tu zostal žiť.
„Do Košíc som sa dostal kuriózne, v čase, keď sovietske tanky v roku 1968 postupovali z východu na západ, ja som išiel opačne a už som tu zostal. A som rád, Košice sú moja srdcová záležitosť, tu som naozaj doma,“ hovorí Imeri.
Cukrárňam zasvätil život
Ale ešte väčšou srdcovkou alebo rovno celoživotnou vášňou sú jeho cukrárne.
„Neznášam bary a krčmy, kde sa tínedžeri naučia piť. Mojou filozofiou je dobrá zmrzlina a koláče, kávička, to nikomu nemôže uškodiť taký sladký relax. A ja sa v tom doslova vyžívam, celý život mám len jednu túžbu - otvoriť ďalšiu a ďalšiu cukráreň, kde by ľudia radi chodili. To je moje bohatstvo, všetko, čo zarobím, investujem ďalej do ďalších cukrární a nápadov. Teraz ich mám v Košiciach päť a vo všetkých pracujú moje deti, mám ich šesť, tak ešte nejakú hádam otvorím,“ smeje sa lišiacky.
Krémešová mánia
S úsmevom spomína na časy, keď kedysi v Košickej Belej na nejakej svadbe ochutnal fantastický krémeš. Hneď aj zisťoval, ktorý cukrár ho piekol. A potom toho majstra zamestnal. A tak sa zrodila krémešovo-venčeková mánia.
„Boli časy, keď som za deň predal aj 14–tisíc krémešov, viete si to predstaviť? Pravda, boli iné ceny, ľudia mali istú prácu. Bolo to ešte za socializmu. Ale i teraz sa snažím držať ceny tak, aby si to mohla dovoliť aj matka na materskej s malými deťmi.“
Začínal v stánku
Zmrzlinový kráľ začínal v roku 1969 presláveným stánkom na Námestí maratónu mieru, kde predával výbornú zmrzlinu a vždy tam stáli rady od rána do večera.
"Začínali sme s tromi druhmi - čokoládovou, citrónovou a punčovou, dnes ich mám vyše dvadsať. To boli časy, že sme od jari do jesene makali od rána do večera a potom sme aj v zime z toho žili. Boli to dobré zárobky, pekné časy, rád na to spomínam,“ hovorí. Najradšej zo všetkých príchutí má vanilkovú.
Neuverili by ste, že najznámejší košický prevádzkovateľ cukrární je vyučeným automechanikom.
„Tak veru, ale o autá som záujem nemal. Iba sa odviezť, nepotrpím si na nejakých limuzínach. Mám rád džípy, na takom chodím.“
Slovenky mu učarovali
Druhýkrát ženatý Imeri Rami má šesť detí, troch synov a tri dcéry. Najmladší synovia z druhého manželstva majú 19 a 17. Druhú manželku zbalil na zmrzline, kde chodievala maškrtiť, padla mu do oka a sú spolu dodnes.
„Slovenky sú krásne ženy, veď keby to tak nebolo, už by som tu nebol. Veľmi sa mi páčili blondínky, v Macedónsku také neboli, tu som si mohol oči vyočiť, ale potom som zistil, že väčšina je prefarbená,“ smeje sa.
Vraví, že nie je prísny otec, lebo ani on nemal rád otcovu pevnú ruku a aj tak sa musel naučiť na svojich chybách.
V kuchyni sa vie oháňať rovnako ako v cukrárni, najradšej má perkelt s haluškami alebo čokoľvek so zeleninou. Dovolenky ho veľmi nelákajú, cestuje domov do Macedónska, Chorvátska, ale zapáčilo sa mu aj Turecko. Keď chce s manželkou zrelaxovať, vyberú sa niekde na wellness víkend.
Ak sa ho opýtate, čo by si prial od zlatej rybky, rozžiaria sa mu oči a spustí: „Aby som každý deň niečo báječné vymyslel v cukrárňach, aby sa mi podarilo ešte niečo nové otvoriť, aby ľuďom u nás chutilo a dali prednosť zmrzline pred alkoholom.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
