Kondičný tréner Švický zažíva v Azerbajdžane svojskú exotiku

Kondičný tréner. V práci s hráčmi FK Ravan Baku.
Kondičný tréner. V práci s hráčmi FK Ravan Baku. (Autor: archív)
Sportnet|27. sep 2013 o 00:00

Slovenský kondičný tréner Rastislav Švický v azerbajdžanskom Baku pôsobí od januára tohto roku.

Ravan Baku, azerbajdžanský klub, ktorý futbalovému fanúšikovi asi veľa nehovorí. Veď ani nemá prečo, lebo vznikol iba v roku 2007, a až v sezóne 2011/2012 začal hrať najvyššiu súťaž tzv. „Azerbaijan Premier League“. V oboch prvoligových sezónach si žlto-červené „levy“, ako znie ich prezývka, počínali podobne, keď v dvanásťčlennej súťaži obsadili 8. miesto. Na druhej osmičke má polovičnú zásluhu aj slovenský kondičný tréner Rastislav Švický, ktorý v jednom z piatich prvoligových klubov z hlavného mesta pôsobí od januára tohto roku.

KOŠICE. Pre Rastislava Švického, ktorý má za sebou pôsobenie v MFK Košice a MFK Michalovce, to nie je prvý zahraničný angažmán, na stáži bol aj v maďarských hádzanárskych kluboch v Nyíregyháze a Gyöngyösi.

Ale poriadnu exotiku si užíva až v prevažne moslimskom Azerbajdžane.

S trénerom si sadli

Keď dostal ponuku, chvíľu váhal. „Ale po rozhovore s viceprezidentom klubu som mal dobrý pocit. Pri mojom rozhodovaní zavážilo aj to, že mali veľký záujem, aby som do Baku prišiel.“

S mladým trénerom Ramilom Alijevom, ktorý vzal mužstvo iba pár dní pred ním, v decembri minulého roka, si evidentne sadli.

„V minulej sezóne sa mužstvo pohybovalo na dne tabuľky, preto dali šancu mladému domácemu trénerovi. Mne sa s ním pracovalo veľmi dobre, pretože mi dával dostatočný priestor na moju robotu, a postupne sa začali dostavovať aj výsledky.“

Ten minulý čas je namieste, pretože Alijeva v lete vystriedal Vladislav Kadyrov. No ktovie, či to bol dobrý ťah majiteľov klubu, lebo mužstvo je v novej sezóne, v už iba v desaťčlennej lige, po siedmich kolách posledné.

Nepatrí medzi lídrov

Ravan Baku rozhodne nepatrí medzi špičkové azerbajdžanské kluby. „Určite sú tu mužstvá, ktoré sú finančne oveľa lepšie zabezpečené, a aj všeobecne majú niekoľkonásobne lepšie podmienky ako my, aj kvalitnejších hráčov. Ale dá sa s nimi hrať, čo potvrdzuje aj náš posledný zápas, keď sme doma remizovali 1:1 s prvým Qarabagom. Najznámejším klubom je však Neftči Baku, ktorý hral aj s Lankaranom či Qarabagom v predkolách európskych súťaží.“

Levie kráľovstvo, to je neveľký (kapacita 5-tisíc divákov), ale moderný štadión Bayil.

„Bol postavený pred dvoma rokmi pri príležitosti majstrovstiev sveta dievčat do 17 rokov, tak ako dva či tri ďalšie. Väčšina štadiónov má umelú trávu, čo je pre mňa len výhoda, lebo nemusím hľadať miesta, kde sa rozložím s tréningovými pomôckami, aby som nezničil trávu, či už pri rôznych druhoch odrazov, frekvenčných cvičeniach alebo posilňovaní. Na regeneráciu využívame regeneračnú linku, ktorá sa nachádza pri národnom štadióne, kde je aj posilňovňa.“

Na Slovensku nariekame nad návštevnosťou na ligových štadiónoch, ale nájdu sa aj „príbuzné“ krajiny.

„Dá sa to prirovnať k našej lige. Ani v Azerbajdžane nechodí na zápasy až tak veľa ľudí.“

Cez prestávku si odskočia, aby sa pomodlili

Na zápasovej súpiske jeho meno síce nenájdeme, ale kondičný tréner je v každom klube mimoriadne dôležitá persóna.

A v takých krajinách, kde berú životosprávu a kondičnú prípravu, vyplývajúc z ich mentality, tak trochu „plážovo“, jej význam stúpa.

„Najmä domáci hráči sa veľmi radi zabávajú, rozprávajú, a sú veľmi roztržití aj počas tréningov. Ale myslím si, že je to aj dôsledok ich stagnácie, pretože vidím, že by mali predpoklady posúvať sa vyššie. Koučovať ich v zápasoch je však veľmi ťažké. No legionári, ktorí pôsobia v tunajšej lige, to zas kompenzujú, vnášajú do klubov väčšiu profesionalitu, ako na tréningoch, tak aj v životospráve. Všetci domáci hráči sú moslimovia, a treba im tolerovať niektoré ich zvyky. Nepatrí medzi ne síce obetovanie ovce pred zápasom, ako robia trebárs hráči Karagandy, ale keď si medzi polčasmi niektorí z hráčov odskočia, aby sa pomodlili, netreba sa čudovať. Aj keď ich potom musím hľadať... S nedochvíľnosťou však nie je problém, a keď sem-tam nejaký hráč príde neskôr, vyhovorí sa na preplnené cesty, čo je v štyri a pol miliónovom Baku celkom bežné.“

Životospráva miestnych hráčov však dosť kontrastuje s predstavami o striktnom športovom profesionalizme, ktorý vo vyspelejšej Európe vstrebávajú futbalisti už odmalička.

„Poviem jednu príhodu. Cestovali sme na zápas z hotela autobusom. Všetci hráči už sedeli na svojich miestach, ja som nastupoval ako posledný, cez zadné dvere, a rovno oproti mne si jeden z domácich hráčov maškrtí na 'donari' (kebab v chlebe)... A periférne vidím, že ďalší dvaja ho predo mnou rýchlo schovávajú, lebo pochopili, čo sa deje. Ani by mi to tak nevadilo, ale iba pár dní predtým som mal prednášku o životospráve a stravovaní počas týždňa, ako sa stravovať pred a po zápase. Sadnem si a po desiatich minútach cesty mi príde mladý brankár s dobrým úmyslom ponúknuť čipsy - tréner, nedáte si?“

Potom sa uvidí

Futbal nie je v Azerbajdžane až taký mocný fenomén ako v západnejšej časti sveta.

„Z kolektívnych športov je najpopulárnejší, ale populárny je aj ženský volejbal, pôsobí tu množstvo legionárok z celého sveta. Z individuálnych športov vládnu v Azerbajdžane zápasenie a box, telocvične sú na každom kroku, a plné sú až do noci,“ vraví Rastislav Švický, ktorý nemal s aklimatizáciou na pobreží Kaspického mora žiadne problémy.

„Pred cestou do Azerbajdžanu som nemal žiadne obavy, lebo som vedel, že sa tam hovorí aj po rusky, i keď úradný jazyk je azerbajdžanština. Je to rýchlo sa rozvíjajúca krajina, ktorá sa vďaka nerastným surovinám modernizuje a naberá európsky štýl s prvkami orientu. V centre Baku je obrovská promenáda s množstvom kaviarní a reštaurácií. Na jej konci je malý polostrov, kde bola pred dvoma rokmi spevácka Eurovízia. Je tam vyvesená azerbajdžanská zástava, ktorá je svojimi rozmermi najväčšia na svete. Voľný čas trávim väčšinou s hráčmi, ktorí bývajú v mojej blízkosti, ale musím priznať, že mi tu najviac chýba syn Simonko, ktorý akurát začal chodiť do druhého ročníka na ZŠ. Pomyslenie na to, že ho uvidím iba trikrát v roku, bolo najťažšie pri mojom rozhodovaní. S klubom som zmluvne dohodnutý do konca marca budúceho roku, a dovtedy budem preň odovzdávať maximum. A potom sa uvidí.“

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Kondičný tréner Švický zažíva v Azerbajdžane svojskú exotiku