Na Slovensku hľadal vojnový hrob otca, našiel iba meno

Do Košíc pricestoval Detlef Gleuwitz, ktorého otec padol v bojoch o Dargovský priesmyk.

Ani po takmer siedmich desaťročiach od skončenia 2. svetovej vojny neutícha snaha príbuzných vojakov, ktorí v nej padli, dozvedieť sa niečo o posledných dňoch ich života a nájsť miesto posledného odpočinku. A ak narazia na stopu, neváhajú zdolať tisíce kilometrov, len aby pátranie posunuli bližšie k cieľu. Koncom augusta takto do Košíc pricestoval Detlef Gleuwitz, ktorého otec, bývalý príslušník Wehrmachtu, padol v bojoch o Dargovský priesmyk.

KOŠICE. Na východnom Slovensku pôsobí občianske združenie s názvom Regionálne stredisko dokumentovania bojov sovietskej armády na Slovensku (RSDBSA).

Založili ho štyria nadšenci vojenskej histórie, ktorí si dali za cieľ zhromažďovať a prezentovať materiály a informácie o vojnových udalostiach na východnom Slovensku v období rokov 1944 a 1945.

Jednou z ich aktivít je aj pomoc rodinám vojakov Červenej armády, ktorí padli na našom území. Ich príbuzní však neboli jediní, ktorým členovia združenia pomohli.

Jeden hľadal deda, druhý otca

„Pred vyše rokom som na jednom nemeckom internetovom fóre objavil príspevok, v ktorom jeho autor Stefan hľadal informácie o bojoch východne od Košíc v decembri 1944“ spomína Martin Kurečko, jeden z členov RSDBSA.

„V týchto bojoch padol 12. decembra 1944 jeho starý otec. Slúžil v štábnej rote útočného pluku 1. tankovej armády (Sturm-Regiment Panzer-AOK 1). Stefan vedel len to, že jeho dedo zahynul pri útoku na kótu 306 západne od Sečoviec. Samozrejme nemal tušenie, kde to je.“

Niektorí čitatelia tohto príspevku autorovi naznačovali, kde by mal hľadať a pripojili starú mapu Rakúsko-Uhorska.

Všetko to však boli zavádzajúce informácie. Martin, ktorý presne vedel, kde sa kóta 306 nachádza a čo sa v jej okolí odohralo, Stefanovi napísal, že mu pomôže. Poslal aj niekoľko dokumentov, aby Stefan vedel, že tentoraz ide skutočne o horúcu stopu.

„Niekoľko mesiacov sme si písali a potom sa mi ozval Detlef Gleuwitz,“ pokračuje Martin.

„Kontakt mu dal Stefan. Aj Detlef zháňal informácie o kóte 306, kde padol jeho otec Martin. Slúžil v 7. rote toho istého útočného pluku 1. tankovej armády, ako Stefanov strýko a obaja zahynuli v rovnaký deň prakticky na rovnakom mieste. Zaujímavé bolo, že Stefan a Detlef bývajú od seba len 30 km. Obaja prejavili záujem pricestovať na Slovensko a osobne navštíviť miesta, kde bojovali a padli ich predkovia.“

Nemecký cintorín v Zborove. Pod zvonicou sú štyri kamenné dosky, jedna aj s menom Martina Gleuwitza. Foto: MAKU

Pomohla stará mapa

Martinovi i jeho kolegom zo združenia sa podarilo zhromaždiť rôzne ruské a nemecké materiály, týkajúce sa aj bojov v oblasti Dargovského priesmyku.

Stefanovi a Detlefovi tak mohli poskytnúť vyčerpávajúce informácie o udalostiach z 12. decembra 1944 a ukázať im aj miesta, kde boje prebiehali.

„Prvý prišiel na Slovensko pátrať po osude starého otca Stefan, ale ten o medializáciu nestál,“ pokračuje Martin.

„O týždeň ho nasledoval Detlef. Jemu záujem médií nevadil, práve naopak. Môžem teda o ňom prezradiť, že má 73 rokov a pricestoval z vyše 1 300 km vzdialeného Kolína. Otca videl naposledy ako štvorročný. Keď zahynul, mal 32 rokov a hodnosť Oberfeldwebel.“

Hlavným Detlefovým cieľom bolo navštíviť miesto, kde jeho otec Martin pred 69 rokmi bojoval a padol.

Keďže sa kóta 306 na súčasných mapách nenachádza a aj výškopis jednotlivých kót sa oproti starým mapám zmenil, základom bolo použiť tú správnu starú mapu a zorientovať sa v spleti lesných ciest.

Sieň, pamätník, tanky

„Detlef pricestoval na Slovensko s manželkou vlastným autom. Povedal mi, že o smrti jeho otca sa rodina dozvedela z listu, ktorý im zaslal veliteľ roty. Pritom len niekoľko dní predtým dostal list od Detlefovho otca jeho strýko, ktorý v tom čase bojoval vo Francúzsku. Martin Gleuwitz v ňom uvádzal, že je v poriadku.“

List napísal strýkovi 11. decembra v Košiciach. Teda v čase, keď sa II. prápor útočného pluku 1. tankovej armády, do ktorého patrila aj 7. rota, ešte nachádzal v košických kasárňach.

„Výlet do Dargovského priesmyku sme naplánovali na druhý deň Detlefovho šesť dní trvajúceho pobytu v Košiciach. Počas cesty na Dargov som mu v obci Svinica ukázal miesto, kde bolo zriadené nemecké obväzisko, tzv. Hauptverbandsplatz. Boli tam ošetrovaní nemeckí vojaci, ranení v bojoch o priesmyk. Vedľa bol kedysi nemecký vojenský cintorín,“ spomína Martin.

Prvá zastávka bola pri pamätníku v Dargovskom priesmyku. Martin a jeho hostia si prezreli Sieň bojovej slávy, kde už bola na jednom z panelov aj fotka Detlefovho otca.

Jedna z tých, ktoré ešte pred cestou poslal do Košíc mailom. Samozrejme, z tohto miesta si Detlef urobil viacero fotiek. Zaujal ho pamätník, tank aj samohybné delo stojace hneď pri parkovisku.

Druhou zastávkou bola obec Dargov, konkrétne jej juhovýchodný okraj. Odtiaľ už musela trojčlenná výprava pokračovať peši.

Po asi 40 minútach prišla na hľadané miesto. Dnes však už nič nenasvedčuje tomu, že na ňom kedysi prebiehali urputné boje. Zákopy a bunkre sú totiž viditeľné len na okraji lesa.

Martin Gleuwitz s rodinou. Vľavo sedí na stole syn Detlef. Foto: archív DG

Žiadne emócie

„Keď som Detlefovi povedal, že sme na mieste, všetko dookola si pofotil. Žiadne emócie alebo slzy v očiach som si na ňom nevšimol. Iba akési uspokojenie, že sa mu konečne podarilo, čo si pred rokmi zaumienil. Spokojný bol napriek vedomiu, že telesné pozostatky jeho otca sa pravdepodobne nikdy nenašli a dodnes sa nevie, kde vlastne sú. Či skončili v nejakom masovom hrobe alebo ostali v lese, zasypané v zákope alebo jame, ktorá ostala po výbuchu delostreleckého granátu.“

Martin dodal, že pozostatky mnohých vojakov sa oficiálne nikdy nenašli. Viaceré sa stratili, respektíve sa ich nepodarilo nájsť pri povojnových exhumáciách, aj keď boli vojaci riadne pochovaní.

V takých prípadoch sú mená padlých s dátumom narodenia a smrti zaznamenané na nemeckých vojenských cintorínoch.

Aspoň kameň s menom

„Keďže sa telo Detlefovho otca nikdy oficiálne nenašlo, jeho meno je uvedené na jednej z kamenných tabúľ na nemeckom vojenskom cintoríne v Zborove s nápisom IN MEMORIAM. Okrem Martina Gleuwitza sú tam mená ďalších 18 príslušníkov nemeckého Wehrmachtu, ktorí padli v decembri 1944 v bojoch o Dargovský priesmyk, z nich väčšina pri kóte 306. Jedno z mien patrí aj Stefanovmu starému otcovi.“

Aj toto miesto Detlef navštívil. Martin mu však nevedel vysvetliť, prečo sa meno jeho otca a jeho spolubojovníkov nachádza práve na cintoríne v Zborove, kde nie sú pochovaní žiadni nemeckí vojaci z Dargovského priesmyku. Táto otázka ostáva aj pre neho nezodpovedaná.

Podľa Martina sa Detlef vrátil do Nemecka spokojný. Kým donedávna si myslel, že jeho otec zahynul v Maďarsku, dnes už vie, že to bolo na Slovensku.

„Myslím si, že pre svojho otca už viac urobiť nemohol. A hoci otcov hrob nenašiel, teší ho aspoň vedomie, že existuje náhrobný kameň, kde je uvedené i jeho meno,“ dodal Martin na záver.

O čo šlo v bojoch pri kóte 306

„Prvá nemecká obranná línia, nazvaná Gisela-Stellung, viedla východným okrajom lesa, ďalšia sa nachádzala na hrebeni západným smerom. Keďže Rusom sa prvú líniu podarilo 9. decembra preraziť práve v týchto miestach, nemecké jednotky sa v nasledujúcich dňoch snažili protiútokmi ruský vlom zlikvidovať,“ predstavil Martin kúsok vojenskej histórie.

Medzera vo frontovej línii mala byť 12. decembra uzavretá, k čomu malo pomôcť nasadenie ďalších nemeckých záloh, najmä útočného pluku 1. tankovej armády. Nemcom sa v ťažkých bojoch podarilo postúpiť až k pôvodným pozíciám na okraji lesa, východne od kóty 306.

„Rusi však kládli tuhý odpor a bez ohľadu na svoje jednotky za nemeckými líniami zasypali celé územie delostreleckou a mínometnou paľbou. Spojenie oboch krídel nemeckých jednotiek sa napokon nepodarilo, aj keď čelné oddiely mohli byť od seba vzdialené len niekoľko sto metrov,“ dodal Martin.

Ako sa bojovalo o Dargovský priesmyk

Na nemeckej strane sa bojov zúčastnili dve divízie XXXXIX. horského zboru 1. tankovej armády generála Heinriciho a niekoľko menších útvarov. Červená armáda postupne nasadila do bojov osem streleckých divízií 1. gardovej armády generála Grečka a viacero samostatných podporných útvarov.

Ťažké boje v priestore Dargovského priesmyku prebiehali od 9. decembra 1944 do začiatku januára 1945. Pôvodným zámerom velenia Červenej armády bolo poraziť nepriateľa za jeden deň a najneskôr v piaty deň operácie obsadiť Košice a Prešov. Prekonať priesmyk sa im napokon podarilo až 18. januára 1945, keď nemecké vojská začali definitívne ustupovať na západ.

Počet padlých vojakov Červenej armády možno na základe archívnych prameňov a údajov o počte pochovaných v poddargovských obciach odhadnúť na asi 4 tisíc. Straty Wehrmachtu nie sú spoľahlivo zdokumentované, no boli niekoľkonásobne nižšie.