Zuzana Pacáková dala Parížu košom pre košickú kultúru

Košice miluje aj preto, že tu ľudia vedia, kto je Majka z Gurunu i ako chutia halušky.

Sedem rokov žila v Paríži, ale niekedy sa cítila ako cudzinec z iného sveta. Košice miluje i preto, že tu ľudia vedia, kto je Majka z Gurunu, aj ako chutia halušky.

KOŠICE. Z Paríža priniesla do Košíc Bielu noc, ktorá sa už stala obľúbeným kultúrnym podujatím Košičanov v predvečer Medzinárodného maratónu mieru.

Tento rok mala premiéru ďalšia akcia, na ktorej dramaturgicky spolupracovala – Návrat vody do mesta, keď zo Štefánikovej ulice na jeden deň vylúčili dopravu a v pôvodnom koryte Mlynského náhonu sa zabávali ľudia.

Ale nielen za týmito projektmi stojí Košičanka Zuzana Pacáková (27), dramaturgička pre vizuálne umenie v mestskej neziskovej organizácii Košice 2013.

Sedem rokov v Paríži

Vyrastala na Mudroňovej, po ZŠ Staničná absolvovala francúzske gymnázium na L. Novomeského a odišla do sveta.

„Lákala ma francúzština a umenie, rozhodla som sa pre Paríž. Tam som študovala a pracovala 7 rokov.“ Na Sorbonne získala 2 tituly z koncepcie a riadenia kultúrnych projektov a z vedy a techniky vystavovania a kurátorských štúdií súčasného umenia.

„Tam je systém lepší v tom, že už počas školy vás ‚nútia‘ mať čo najviac praxe a stáží, aby, keď ukončíte školu, ste mali ‚nadupaný‘ životopis a šancu zamestnať sa. Ja som od 2. ročníka vo voľnom čase po škole či cez víkendy pracovala v múzeách, galériách, na výstavách, dostala som sa aj k veľkým menám a projektom, bola to neuveriteľná skúsenosť.“

Domov ju zlákalo EHMK

Medzitým Košice získali titul Európske hlavné mesto kultúry 2013 a Zuzana našla dobrý dôvod vrátiť sa domov.

„Ešte počas školy som z Paríža, kde má Biela noc už vyše 10-ročnú tradíciu, vďaka dohode s vtedajšou šéfkou tímu EHMK Zorou Jaurovou externe organizovala prvú košickú Bielu noc 2010, potom aj 2011 a od decembra 2011 som už späť v Košiciach.“

Vraví, že ako 27-ročná nie je najmladšia v tíme EHMK.

„Sme mladý dynamický a kreatívny tím, čo je často kritizované, ale ja si, naopak, myslím, že práve to je výhodou, lebo robíme niečo nové, čo v Košiciach ešte nebolo. Pre človeka s rodinou a deťmi by iste nebolo ľahké pracovať i po večeroch a cez víkendy, často sme na akciách do štvrtej ráno, robíme všetko, čo si podujatie vyžaduje od prvotnej idey až po zabitie posledného klinca na stene“.

Do práce sa bicykluje

Býva s priateľom Ondrejom na Zimnej ulici vo štvrti Malá Praha.

„Sestra Peťa žije v Prahe, mama v Holandsku, oco (známy architekt Štefan Pacák – pozn. red.) v Košiciach, celá rodina sa naraz stretneme tak dvakrát do roka, ale o to viac sa tešíme, že sa vidíme (úsmev).“

Rada cestuje, chodí na výlety po Slovensku či do zahraničia.

„Tento rok sme s priateľom v Chorvátsku autom prešli celý ostrov Hvar až po poslednú dedinku.“ Bola už aj v Maroku, Južnej Amerike či Japonsku.

Vodičák má, no autom takmer nejazdí. Najradšej má vlastné nohy a svoj ‚old school‘ bicykel s košíkom.

„Naukladám si doň veci a idem do práce - po rovinke cez park Moyzesova do Kulturparku.“ Keď chytí defekt, volá mužskú pomoc.

„Žila som vo veľkomeste s metrom, kde sú zápchy a z môjho bytu do školy to boli dve hodiny, takže Košice mi teraz pripadajú maličké, všetko je blízko, príde mi nezmyselné jazdiť tu autom.“

Okrem bicykla má netradičné aj okuliare. „Sú ručne robené v Paríži od mladých francúzskych dizajnérov, išlo o jeden sociálny projekt, kde keď si niekto kúpil jedny, druhé boli zaslané do Afriky deťom, ktoré ich potrebujú a nemajú na ne finačné prostriedky.“

O umení hovorí aj s babkou

Číta najmä odborné knihy, zaujímala ju napríklad kultúrna mediácia – ako vysvetľovať súčasné umenie deťom či starším ľuďom.

„S babkou sa rozprávame o umení aj o EHMK. Myslím si, že je veľmi dôležité vedieť veci správne odkomunikovať a prispôsobiť ich osobitému charakteru publika, či už ide o deti, starších ľudí alebo odborníkov. Tiež si myslím, že sa nemá hovoriť len o pozitívach a trblietkach, ale aj o problémoch, súčasné umenie nemá byť monológom, ale diskusiou, polemikou, dialógom.“

So svojou 76-ročnou babkou Norikou chodí aj na koncerty a konzultuje s ňou i mapku Bielej noci. „Keď je to zrozumiteľné aj pre staršieho človeka, malo by to byť jasné všetkým návštevníkom. “

Multižáner má rada i v hudbe

Multižáner má rada nielen vo vizuálnom umení, čo je dobre viditeľné aj na dramaturgii Bielej noci, ale aj v hudbe. Má ju rada pestrú, od klasiky až po folk. Jediné, čo nemusí, je tvrdší house.

„S priateľom doma počúvame najnovšie hudobné trendy, keďže je hudobný nadšenec a v hudbe sa vyzná.“

Pôsobí ako drobné krehké žieňa, nemá rada, keď na seba ľudia kričia. „Aj keď sú hektické stavy, snažím sa ich riešiť pokojne. Už keď som veľmi zúfalá, skôr sa rozplačem, všetko predýcham, vyriešim problém a ideme ďalej (úsmev). “

Okolie jej vyčíta, že niekedy hovorí veci príliš od srdca, netaktickým jazykom. „Keď sa mi niečo nepáči a je to blbosť, tak to tak aj poviem.“

Žije ako umelec - vo fázach, týka sa to aj poriadku. „Pred Bielou nocou ide všetko bokom, vtedy nevarím, nevysávam, nepratám, naposledy sa k nám skoro nedalo vojsť a otvoriť dvere. Keď sa to skončí, potom si zas užívam bežný život, aj pečiem, nedávno som robila bábovku.“

Za šediny sa nehanbí

Jej najväčšou neresťou je obhrýzanie nechtov. „Nechty si nemaľujem, šminky používam len zriedka a vlasy si nefarbím, aj keď ich mám už trošku šedivé. Ale ako každá baba rada utrácam peniaze za ‚handry‘, dizajnové doplnky, nábytok a cestovanie.“

Žiadne diéty nedrží, zje, na čo má chuť. „Najradšej sladkosti, čokoládu, cukríky, je jedno aké, hlavne sladké. Neznášam paradajky, banán, cibuľu, to nedám do úst, ani keby ma vraždili (úsmev).“

V Košiciach jej chýba lepšia letecká dostupnosť.

„V Paríži som si za 20 eur kúpila spiatočnú letenku na víkend do Milána, v sobotu som letela, šla som tam na výstavu, dala som si kávu a v nedeľu som bola naspäť. Tu len do Bratislavy vlakom a späť dáte 40 eur alebo musíme ísť na letisko do Budapešti či inam, čím stratíme celý deň.“

Majka z Gurunu a halušky

Dodala, že do budúcnosti plánuje rodinku a veľké mesto ako Paríž je na to príliš šialené. „Tam musíte dať už 3-mesačné dieťa do jaslí a vrátiť sa do práce, inak vás vyhodia... Mesto nášho rozmeru je pre rodinný život oveľa praktickejšie.“

Nevylučuje, že o pár rokov vyskúša napríklad Prahu, ale v Košiciach je jej fajn a miluje ich.

„V Paríži som sa niekedy cítila ako cudzinec z iného sveta. Tu ste za dve hodiny už v Tatrách, tam ešte len na kraji mesta. Tu som doma, ľudia mi rozumejú, vedia, kto je Majka z Gurunu a ako chutia halušky. Možno sú to maličkosti, no pre mňa dôležité (úsmev).“

S rodinou

S priateľom

S kolegyňami
FOTO: ARCHÍV Z. PACÁKOVEJ

S bicyklom
Foto: archív Z. Pacákovej