Nevešať hlavu, ale pokúsiť sa vyťažiť zo života maximum, napriek vrodenému či získanému hendikepu.

Vydávať noviny v súčasnosti je tvrdý oriešok. Už niekoľko mesiacov sa to úspešne darí Detskému klubu zdravotne postihnutých detí a mládeže v Košiciach.

V nepredajnom časopise Klubčík odhaľujú, aké radosti i strasti ich sprevádzajú každodenným životom. Boli by radi, keby ich dielo bolo veselé, aj keď sa nevyhýbajú ani smutnejším a kritickým témam.

Periodikum vychádza v náklade asi 40 kusov, tie potom jeho prispievatelia rozdajú pri návšteve úradu práce alebo mestskej časti. Výrobu financujú z projektu Hodina deťom.

Bariéry sú jednou z tém, ktorým sa venuje Marián Kozák. Skúsenosti má z pravej ruky, keďže sám je na vozíčku. Situáciu na Slovensku a v zahraničí má s čím porovnávať, pred jedenástimi rokmi strávil niekoľko dní v Japonsku.

Tlmočil v Japonsku na kongrese

Ako tlmočník sa zúčastnil celosvetového kongresu zdravotne postihnutých občanov.

„Leteli sme lietadlom 60 vozičkári, čo bolo pre mňa niečo nepredstaviteľné. Na Slovensku sa s vozíčkom nemáte ako dostať do lietadla. Chodníky v japonských mestách sú absolútne bezbariérové, dlažba je dokonca prispôsobená aj pre nevidiacich,“ vysvetľuje Marián, ktorý vyštudoval sociálnu prácu a v angličtine sa zdokonalil ako samouk.

Zastáva názor, že ľudia s telesným postihnutím sa nemôžu živiť fyzickou prácou.

„Máme postihnuté ruky alebo nohy, preto asi ťažko môžeme kopať kanály. Musíme sa živiť rozumom a toho sa držím od detstva. Škoda len, že aj v školstve narážame na bariéry, máloktorá škola je bez schodov.“

V klube sa z klientov, zamestnancov a sociálnych pracovníkov často stávajú nerozluční priatelia. Trávením spoločného času sa zbližujú, vzájomne sa poznávajú, zabávajú sa, vedia si byť vzájomne oporou v pochmúrnejšie dni.

Zohratý tandem takto vytvoril Marián s Ľubom. Ľubo mu pomáha pri prechode náročným terénom, ak niekde zapadne kolesom, vyslobodí ho. Marián žartuje, že si rozdelili úlohy. „Ľubo je mojimi nohami, ja jeho rozumom.

Je nám spolu vždy veselo.“

Paparazzuje celebrity

Tridsaťdeväťročný Ľubo pri výrobe časopisu zabezpečuje technickú podporu. Je tiež veľkým fanúšikom košického hokeja. Pravidelne povzbudzuje domáci tím na fans tribúne. V klube je známy aj najväčším počtom fotografií s celebritami.

Odfotil sa napríklad s Michalom Dočolomanským, Paľom Haberom alebo Lojzom. Recept na získanie fotografie, ktorú by závidel nejeden paparazzi novinár, je podľa Ľuba jednoduchý.

„Počkám na nich vonku pri zadnom vchode. Keď vychádzajú, rád sa im prihovorím, opýtam sa, či by sa so mnou nevyfotili a je to.“

Veľké plány do budúcnosti má 20-ročná Ľudka. Vychodila 9-ročnú špeciálnu základnú školu, potom tri roky strednej.

„Učili sme sa domáce práce, variť, vyšívať a starostlivosť o chorých.“

Spolu so zamestnancami dennodenne rieši, aká by mala byť jej profesionálna kariéra. Tí na ňu prezrádzajú, že jej názor sa často mení.

Mladá Košičanka si vie každý deň naplánovať do bodky tak, ako by to nedokázal ani najzarytejší puntičkár. V jej harmonograme nájdete položky ako pomáhanie pri upratovaní, nákup materiálu na náramky a náhrdelníky, polievanie kvetov, umytie riadu, návštevu farnosti a napísanie príspevku do časopisu.

Ukazuje sa aj ako šikovná obchodníčka, ceny svojich hand-made výrobkov si určuje sama. Ľudka sa v budúcnosti vidí na viacerých pozíciách. Láka ju práca sociálnej pracovníčky v klube, zvažuje aj komunikáciu v rámci arcidiecézy.

„Prácu si hľadám asi rok. Chcem zarábať, aby som bola samostatnejšia.“

Jedno je isté, redaktorku v novinách by robiť nechcela. Túto ponuku od nás rázne zamietla.

Láska z ambulancie?

V časopise autori ponúkajú námety, ako sa vyrovnať s každodenným stresom. Napríklad 30-ročnému Marekovi sa roky robilo nevoľno pri pomyslení na zubárske kreslo. K stomatológovi ho bolo treba dotiahnuť.

„Každý sa ich bojí. Mal som už veľké problémy so zubami. Potom mi v klube odporučili veľmi príjemnú zubárku.“
Ešte predtým, ako sa k nej vybral, dostal v klube dva medovkové čaje na upokojenie a tie mu odbúrali stres, priznal sa v časopise.

„Dobre, že som sa dostal k vám, lebo už som ani poriadne nevedel jesť. Máte aj veľmi príjemnú sestričku. Ďakujem vám, že ste mi tak pomohli. Obidve som si vás obľúbil,“ odkázal verejne stomatologičke.

Jeho kamaráti na neho vyzradili, že Marek k nej prechováva vrúcne city. Tieto tvrdenia však on dementuje, ale vzápätí jedným dychom s úsmevom dodáva, že tam predsa môže byť niečo viac.

Do klubu pravidelne chodieva aj 27-ročný Jaro s mamkou Valériou Šafrovou. Košičan ostal po detskej mozgovej obrne ťažko postihnutý. Ale ani to mu nebráni v tom, aby sa stretával s rovesníkmi a plnohodnotne sa zapájal do života klubu.

Žiť a byť spokojný

Valéria si tu okrem pravidelnej rehabilitácie cení najmä nadväzovanie kamarátskych vzťahov.

„Náš cieľ je jednoduchý - prosto žiť a byť so životom spokojný. Po stanovení diagnózy, keď mal Jarko polrok, som prechádzala rôznymi obdobiami, ale prekonala som sa a zamerala na to, aby bolo moje dieťa šťastné.“

Pre hendikepovaných ľudí je podľa Valérie dôležité niekam patriť, mať pocit, že vás niekto má rád a že vy máte niekoho radi.

„Najťažšie je, ak pociťujú, že sú na okraji všetkého. Bariéry nachádzate na každej strane. Dokonca aj ja som ich vnímala.“

Východiskom je podľa obetavej matky odburávať prekážky zakotvené v našej spoločnosti od prvých rokov života dieťaťa. Vie si predstaviť začlenenie jedného hendikepovaného dieťaťa do klasického kolektívu.
Podobnú zmenu by Valéria uvítala aj pri zamestnávaní zdravotne postihnutých.

„Dať šancu niekomu, kto chce pracovať, aj keď na to nemá zdravotné predpoklady. Zarobiť môžu tí šikovnejší, ale pre toho človeka je veľmi dôležité pracovať a pre niečo ráno vstávať.“

Iný smer

Jedna zo zamestnankýň klubu, doktorka Marcela Strhárska s Jarovou mamou súhlasí. Považuje za nevyhnutné zapojiť hendikepovaných ľudí do pracovného procesu.

„V západnej Európe každá firma zamestnáva mentálne alebo telesne postihnutého človeka. Jeho prítomnosť zľudšťuje kolektív. Ak by to robila každá bohatá firma na Slovensku, spoločnosť by sa uberala iným smerom.“
O svojich zverencoch hovorí ako o čistých dušiach.

„Nemajú možnosť realizovať sa v práci, ťažko si hľadajú partnerov, majú zdravotné problémy a vidíme, že aj tak sa vedia tešiť zo života.“

Obchodníčka Ľudka (vľavo). Ceny svojich výrobkov si určuje sama.



Redakčná rada. Každý do nového čísla časopisu prispeje námetom.



Vlastné noviny. Hendikepovaní ukazujú, že vedia tvoriť.
Foto: judy

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári