Má 83 rokov, no pracuje viac ako mnohí o polovicu mladší. Uznávaný výtvarný umelec Tibor Gáll tvorí vo svojom ateliéri denne od deviatej rána do neskorého večera. Tam sa cíti najmenej zraniteľný, najviac v bezpečí a šťastný, že môže robiť to, čo má rád.
KOŠICE. Pracovitý bol vždy, pretože ho to naučili rodičia a na vysokej škole mal za profesora národného umelca Vincenta Hložníka.
„Keď niekto môže byť vzorom pracovitosti, tak v prvom rade on. Na piatok si vždy nechal pripraviť tri či štyri litografické kamene a v pondelok boli tie šutráky pripravené na tlač. Väčšinou boli pokreslené mnohofigurálnymi kompozíciami, pretože v tom čase robil známy cyklus litografií Slovenské národné povstanie, za ktorý potom dostal Štátnu cenu. Samozrejme, že v mysli to mal vopred pripravené, ale celý víkend pracoval. Pre nás študentov, výtvarnícke embryá, to bolo niečo úžasné. My sme sa totiž s jedným kameňom trápili aj vyše týždňa,“ spomína si košický výtvarník a nestor východoslovenského výtvarného umenia.
Pri umelom svetle sa maľovať dodnes nenaučil
„Ešte šťastie, že mám pod ateliérom byt a len vybehnem hore schodmi a som vo svojom kráľovstve. V zime maľujem dovtedy, kým je denné svetlo. Celý život som sa totiž nenaučil maľovať pri umelom. Vyriešil som to tak, že pokiaľ vidno, maľujem, potom si dám krátku prestávku a následne si do deviatej, pol desiatej buď kreslím, alebo ryjem nejakú grafiku, kreslím kompozíciu, či premýšľam o budúcich veciach. Kamaráti ma síce ohovárajú, že som nadmieru pracovitý, ale kamarátom neverte...“
Gáll si pochvaľuje rodinné zázemie a manželku, ktorej jeho pracovitosť neprekáža a tvorivé nadšenie mu toleruje.
„Horšie by predsa bolo, keby som chodil po krčmách, ale to som sa za celý svoj dlhý život, chvalabohu, nenaučil. Umelecké dielo je totiž podľa môjho názoru výsledkom inteligencie, myslenia a pracovitosti. A vyžaduje si, samozrejme, talent. Pozrite sa, žiadne umelecké dielo nevznikne, keď budem sedieť v krčme a tvoriť rečami. Je to o tom, že si sadnem, pripravím si paletu, štetce a plátno, maľujem a nerečním okolo toho. Výtvarné umenie je predsa umením činu. Na reči máme iných. A vždy som zastával názor, že umelecké dielo musí mať obsah, nejaký myšlienkový náboj. Pokiaľ ho nemá, tak postráda nejakú veľkú a nesmierne dôležitú časť svojho poslania. Mne nestačí len krásna hra tvarov a súlad farieb, ja potrebujem obsah.“
Nie prísny, ale náročný pedagóg
Takmer štyri desaťročia delil svoj čas medzi vlastnú tvorbu a študentov, keďže od roku 1961 pôsobil ako pedagóg na katedre výtvarnej výchovy FF UPJŠ v Prešove. Priznáva sa, že medzi študentmi sa cítil vždy výborne.
„Rád som medzi nich chodil a mal som aj nejaké výsledky pedagogickej práce. Bol som pri zdrode mnohých vynikajúcich študentov, dnes sú to profesionálni výtvarníci. Študovali u mňa aj dvaja riaditelia Východoslovenskej galérie - Ladislav Zozulák a Lena Lešková.“
Tvrdí, že ako pedagóg nebol prísny, ale náročný.
„Chcel som ich v prvom rade niečo naučiť a tí, ktorí to nepochopili, tých keby učil hoci aj samotný Rembrandt, alebo Michelangelo, by to nepochopili ani tak.“
Na Vincenta Hložníka si spomína s láskou. Ako vraví, na VŠVU sa dostal hneď na prvýkrát.
„Majster bol nesmierne citlivý a nesmierne ľudský človek. Bolo mojím veľkým šťastím, že som natrafil na takého vynikajúceho pedagóga. Všeobecne sa môžem pochváliť tým, že keď som bol na škole, aj na ostatných katedrách pôsobili špičky výtvarných umelcov Slovenska.“
Učili tam napríklad umelci ako Ľudovít Fulla, Ján Želibský, Ján Mudroch, Jozef Kostka, Fraňo Štefunko, Orest Dubay.
„Boli to skrátka ľudia, ktorí vo výtvarnom dianí niečo znamenali, a to nielen v Bratislave a priľahlých dedinách. Umelci prinajmenšom európskeho rangu. A veľmi sa nám venovali. Medzi iným nás učili aj svojou vlastnou tvorbou, pretože ani o jednom nemôžem povedať, že len prišiel a odučil. Všetci po škole pekne išli do svojich ateliérov, vytvárali vynikajúce diela, ktoré aj v budúcnosti budú patriť medzi poklady slovenského výtvarného umenia.“
Inšpiroval ho tlačiarenský odpadový papier
A prečo si vlastne T. Gáll zvolil výtvarné umenie za náplň svojho života?
„Bol som jedináčik, obaja rodičia pracovali a v tom čase neboli také rozšírené škôlky ako dnes. Mnohokrát som ostal doma sám ešte v predškolskom veku. A maminka pracovala v tlačiarni a donášala mi ústrižky papierov, prakticky odpad z plagátov. Keď som ich už mal, tak bolo mojou najväčšou zábavou čarbanie, to sa potom premenilo na kreslenie, následne na prvé pokusy o maľovanie vodovými farbičkami...“
Keď dorástol do stredoškolského veku, otec stolár videl záruku synovej skvelej budúcnosti v remesle. Chcel, aby vyštudoval priemyslovku.
„Mojím veľkým šťastím bolo, že ma nevzali. Medzitým som sa dozvedel, že jediná stredná škola v Košiciach, kde sa učí výtvarná výchova, je učiteľská akadémia, a tú som aj ukončil. Potom ma prijali do Bratislavy na VŠVU a vtedy nebol na svete šťastnejší človek ako ja. Povedal som si, že keď už som tam, tak to aj musím zvládnuť a študoval som veľmi svedomite a intenzívne. Aj štipendium som potreboval dostať, lebo rodičia zabudli byť milionármi...“
Po škole sa z Bratislavy vrátil do Košíc a odvtedy ich neopustil.
„Tu žili moji rodičia a väzba medzi nimi a mnou bola taká silná, že som si nevedel predstaviť, že by som žil v Bratislave. Aj s ateliérmi tam bol problém. A tak som bol jedným z prvých absolventov z Košíc, ktorí skončili Vysokú školu výtvarných umení. Potom sa tu však postupne prisťahovali ďalší, napríklad Janko Mathé prišiel z Prahy...“
Vernisáž je sviatkom pre umenie
S miestnymi umelcami sa však veľmi nestretáva.
„Musím sa priznať, že súčasná výtvarná obec je taká, že si v podstate každý žije sám. Ja som k tomu ešte navyše tak trošku samotársky typ. Najradšej som u seba v ateliéri. Cítim sa najmenej zraniteľný, najviac v bezpečí a šťastný, že môžem robiť to, čo mám rád.“
Stretnúť ho môžete takmer na každej košickej vernisáži.
„Myslím si totiž, že každá vernisáž výstavy, rovnako ako divadelná premiéra, je sviatkom pre umenie. Som toho názoru, že na tomto sviatku by sa mali zúčastňovať predovšetkým výtvarníci. Ja sa snažím chodiť na vernisáže, pokiaľ mi to možnosti dovoľujú. Rovnako chodieval Julko Jakoby, Jožko Haščák a teraz pravidelne stretávam napríklad Arpáda Račka a jeho syna Martina či Attilu Duncsáka, ako aj doktorku Kostičovú a pani Spoločníkovú,“ dodal usilovný umelec, ktorý je známy nielen svojimi grafikami a maľbou, ale i monumentálnymi textíliami či mozaikami.
„Sám som zvedavý, kam ešte moja tvorba povedie. Pokiaľ mi bude dopriate, budem sa naďalej venovať hudobnej tematike. A už od začiatkov som sa pokúšal o to, aby sa do mojich diel nejakým spôsobom prepašovala poézia. Myšlienkový náboj skrátka musí byť v diele prítomný. Bez toho to nie je ono.“
Pri práci. V ateliéri trávi celé dni. 
Pracuje aj po večeroch. Keď nie je dosť svetla na maľbu, venuje sa iným technikám. 
Pooézia, symbolika, divadlo, hudba... Postupne sa tvorba Tibora Gálla inšpirovala všeličím.
Foto: judy
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
