Košičan liečil ľudí v najchudobnejšej krajine sveta

Žiť v rovníkovej krajine bez ciest, vodovodu, elektriny aj dobrého jedla by nezvládol každý.

Pozerať sa pritom denno-denne na utrpenie ľudí v beznádejných situáciách je výzva iba pre odolných ľudí. Mladý Košičan Filip Depta (28) v takýchto podmienkach v Južnom Sudáne prežil nezabudnuteľný polrok.

KOŠICE. Cestovateľ, fotograf a lekár Filip pracuje v Univerzitnej nemocnici L. Pasteura. V Afrike strávil šesť mesiacov. Na exotickú misiu sa dostal prostredníctvom Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety.

„Mal som dve možnosti kam ísť – Burundi alebo Južný Sudán. Zvíťazil Južný Sudán, ten je ešte chudobnejší, je to najchudobnejšia a najrozvojovejšia krajina sveta. Chcel som tam ísť prevažne preto, lebo som bol nespokojný s utrpením tamojších ľudí, o ktorom som sa dozvedel z médií. Aj kvôli dobrodružstvu a tomu, aby som skúsil niečo nové.“

Týždňový pochod do nemocnice

Filip býval v dedinke Gordhim neďaleko vojnou sužovanej oblasti Darfúr. Zo Slovenska vycestovali dvaja.

„Mojou prácou bolo ošetrovanie ľudí, detí, dospelých, starých, základy chirurgie, infekčné lekárstvo, pediatria. Pred cestou som absolvoval rok školení tropickej medicíny a mal som prečítanú aj príručku Lekárov bez hraníc.“

Nemocnica, v ktorej pracoval, bola sčasti murovaná a sčasti plechová. V obyčajnej jednopodlažnej budove prijali dvaja lekári 60 pacientov denne.

„Služby sme mali 24 hodín denne 7 dní v týždni. Striedali sme sa podľa potreby.“

Medzi najčastejšie ochorenia patrili choroby z nedostatočnej hygieny a podvýživy.

„Malárie a iné infekčné choroby prevažne respiračného traktu, močových ciest atď.“

Pomôcť všetkým sa však nedalo. Niektorí pacienti už boli v takom štádiu, že sa ich choroby nedali zvrátiť.

„Napríklad dlhotrvajúce malárie, keď ide matka s dieťaťom týždeň cez buš a to dieťa donesie už prakticky mŕtve. Pacientov, ktorí sú síce ťažko chorí, ale majú šancu na vyliečenie, sme posielali do lepšie vybavených nemocníc vo veľkých mestách.“

60–ročná občianska vojna

Aj keď je Južný Sudán jednou z najchudobnejších krajín na svete, zdravotná dostupnosť sa postupne zlepšuje.

„Pred 10 rokmi pripadal na 500 000 Sudáncov iba jeden sudánsky lekár. Teraz je tá situácia trošku lepšia, ale lekári sú hlavne sústredení vo veľkých mestách. Ani niečo také ako spádová oblasť pre lekára neexistuje. Ľudia k nám prichádzali aj z iných štátov alebo pešo zo vzdialeností vyše 100 kilometrov.“

Filip býval iba 60 km od oblasti nepokojov.

„Tie sú tam stále. Prebieha občianska vojna medzi Severným a Južným Sudánom a medzi kmeňmi Južného Sudánu navzájom. Je to kvôli rope, ale aj náboženstvu a úrodnej pôde. Ich občianska vojna trvá už vyše 60 rokov. Ja som sa však našťastie nestretol so žiadnym prejavom násilia.“

Zdravotnícky personál z poľnej nemocnice býval v plechových chatrčiach alebo domčekoch pozliepaných z konárov a hliny. S pacientmi sa dorozumievali cez prekladateľov. V krajine je síce úradný jazyk angličtina, ale z bežných obyvateľov ním rozpráva len asi 5 % ľudí. Kmeň Dinka, medzi ktorými bývali, mal vlastný jazyk.

Ropa aj zo studne

Rovnako ako miestni obyvatelia, boli aj zdravotníci bez vodovodu, elektriny aj kanalizácie. Na pitie využívali vodu zo studne, ktorú ťahala solárna pumpa.

„Vodu sme si museli viackrát prefiltrovať, lebo na nej boli fľaky ropy. Sudán je totiž veľmi bohatý na ropu. Ľudia z nej však nevedia zbohatnúť. Celú ťažbu a vývoz kontrolujú len bohatí. Studne sú navyše hlboké a oni nemajú žiadne náradie ani prostriedky na to, ako to vykopať.“

Košičanovi najviac chýbala práve pitná voda a domáce jedlo. V Afrike schudol 8 kíl.

„Po čase som si zvykol aj na jedlo. Kmeň Dinkov, medzi ktorými sme žili, má svoju tradičnú jednoduchú kuchyňu.

Zmiešaniny vody s múkou, prípadne potraviny z humanitárnej pomoci. Piekli aj jednoduché buchty alebo niečo, čo priniesli z priľahlých krajín – Ugandy, Kene, Severného Sudánu.“

Správy o sebe posielal domov raz za dva týždne.

„Mali sme jeden telefón na misiu, ktorý prenášal signál cez satelit. Ale to bolo veľmi drahé. 20 minút stálo vyše 50 dolárov. Preto som sa domov ozval na krátko raz za dva týždne.“

Cez klasický mobil by ste si v Južnom Sudáne zavolali len z niektorých oblastí, aj to s premenlivým signálom.

Smrť ako súčasť života

Z histórie a tradícií Afriky vyplývajú aj niektoré zvyky, ktoré obyvateľom škodia, no nevedia ich zmeniť.

„Všetko nosia na hlavách. Aj ťažký náklad. Tam neexistuje fúrik, ani žiaden vozík, ktorý by sa tlačil. Z toho potom vyplývajú bolesti hlavy, krku a chrbta, ktorými väčšina trpí. Oni sú na to skrátka zvyknutí takto.“

Zmeniť ich zvyklosti by trvalo veľmi dlho.

„Je to hrozne pomalá krajina. Všetko tam plynie pomaly, aj čas. Šaty nosia až od roku 1980, dovtedy chodili nahí.“

Napriek ich prirodzenosti a zaostalosti si Filip nemyslí, že by sme sa mali snažiť prispôsobiť ich západnému štýlu života, ani Európe.

„Radikálne zmeny od nich čakať nemôžeme. Práveže my by sme sa mali trošku prikloniť k tej africkej mentalite. V spôsobe, ako vnímajú oni svet. Ako neriešia banálne veci, kvôli ktorým sa my rozhorčíme. Úplne inak vnímajú smrť, inak narodenie. Smrť berú oveľa jednoduchšie, ako niečo prirodzené, ako návrat energie do zeme. Neoplakávajú mŕtveho celý týždeň. Smútia, ale menej. Je to zrejme aj tým, že v Afrike sa zomiera často a bežne zomierajú mladí ľudia, aj deti.“

Niektorí pôvodní obyvatelia ešte v živote belochov nevideli.

„Chceli si nás obzrieť, dotknúť sa nás, chytiť za ruku. Ale myslím, že sme sa im páčili.“

Výstavu autentických fotografií z misie lekára Filipa Deptu si do konca marca môžete pozrieť v zrekonštruovanom kaštieli v mestskej časti Krásna.

Kto sú Dinkovia?

najpočetnejší kmeň v Južnom Sudáne
sú najčernejší a najvyšší na svete
žijú pastierskym spôsobom života
ženích musí za nevestu zaplatiť kravami. Pekná a zdravá má hodnotu približne 50 kráv. Keďže toľko kráv mladí muži určite nemajú, tie najmladšie a najkrajšie dievčatá si berú páni okolo 60–ky.
krava je pre Dinkov symbolom obživy. Je takmer posvätná. Dinkovia ich zabíjajú len pri významných udalostiach. Za krádež kravy sú ochotní aj vraždiť.
veria v jediného boha, ktorého nazývajú Nhialic. Rituály spravujú veštci alebo liečitelia.

lnk

Deti kmeňa Dinkov. Zomierajú pomerne mladé na následky nedostatku zdravotnej starostlivosti.