Všetky sú plné a každá iná. Zberateľskému koníčku sa venuje už neuveriteľných 44 rokov.

KOŠICE. Koníčku sa venuje intenzívne a chce dokázať, že alkohol nie je len na konzumáciu.

Keď sa povie alkohol, každý vidí problémy v rodine, v práci, na cestách. Jeho zbierka dokazuje, že v živote prináša aj radosť. Hlavne radosť pre srdce a krásu pre oči.

Zberateľské začiatky J. Šimšíka siahajú do roku 1970, keď priniesol z práce domov otcovi prvú fľaštičku - Vodku Kord.

Otec nevypil, ale postavil do obývacej steny, čím položil základ synovej zbierky. Tá sa rozrástla do neuveriteľných rozmerov.

„Spočiatku nebol problém ich uskladňovať, no časom vznikli problémy, kam s nimi. Intenzívne sa to začalo riešiť, keď som sa oženil a dostal byt. Niekoľkokrát sme upravovali a premiestňovali nábytok, až sme našli najideálnejšie riešenie. Všetky minifľaštičky sú vystavené v obývačke, no nebránia v bývaní,“ opisoval Ján Šimčík.

Fľaštičky zo "západu" zháňal v Prahe

Nové fľaštičky, ktoré môžu byť objemovo maximálne do jedného deci, získava kúpou, výmenou, ale aj darom.

Spomína, že začiatky boli ťažké, keďže za bývalého režimu ich mohol zohnať len z Maďarska, Poľska, NDR či ZSSR.

Ak chcel fľaštičky zo Západu, musel ísť do Prahy, buď do francúzskej predajne alebo na letisko Ruzyň. Postupne sa situácia zlepšovala a našiel zberateľov v NSR, Kanade či Austrálii.

„Od roku 1973 som bol členom KSK (Klub zberateľov kuriozít) so sídlom v Prahe. Tam sa evidovali aj veľkosti zbierok. Moja zbierka bola viac ako 15 rokov najväčšia na Slovensku. Momentálne už nie som v klube, no stále patrí k najväčším v Slovenskej republike.“

Prach utiera tri dni

Dnes už dôchodca si členstvo v klube pochvaľuje, získal nové možnosti. Vymieňal si fľaštičky s ľuďmi zo zahraničia. Za našu slivovicu dostal parádne fľaštičky.

„Bol som v Prahe u jedného zberateľa a získaval skúsenosti, ako ich vystaviť, aby boli na očiach a nekončili pod posteľou v krabiciach. Prerobili sme teda obývačku a všetky strany lemujú poličky s fľaštičkami. Niekto má obrazy, ja nie. Manželka plače, že niekto už má tretiu obývaciu stenu a ona stále starú,“ vraví Šimšík, ktorý dodáva, že na Slovensku sú aj iní zberatelia.

On má však najväčšiu zbierku. No nie je to lacná záležitosť a manželka to musí akceptovať.

„Už si ma s tým zobrala. Vedela, že zbieram a zvykla si. Nosili mi fľašky známi, iste, musel som aj investovať. Najväčší problém je však upratovanie. Obývačka je mojou záležitosťou. Tri dni po osem hodín pracujem, aby som poutieral prach. Je to náročné, lebo každá fľaša má svoje miesto, je zaevidovaná v počítači. Ak chcem nejakú nájsť, len si pozriem v počítači, kde sa nachádza.“

Becherovka pre Nemca zmizla

Zvláštne sa dostal k Becherovke za čias ČSSR. Západný Nemec si dal pre seba vyrobiť sadu tejto pálenky.

No ako to už vtedy bývalo, nejakých osem kusov z vyrobeného množstva zmizlo. A z nich jedna pribudla do zbierky Jána Šimšíka, ktorý ju má od pracovníka likérky.

„Inzeráty si nedávam. Mám svoju stránku, ponúkam fľašky na výmenu. Sú aj takí, čo chcú kúpiť, ale ja nepredávam. Pre mňa je najvzácnejšia fľaša tá, ktorú nemám. Zvlášť obľúbenú nemám, ale najviac cenené sú z Japonska. Mám fľaštičky zo 68 štátov zo všetkých svetadielov.“

Kedysi 5 korún, dnes 5 eur

Keď začínal zbierať, hodnota jednej fľaštičky bola okolo 5 korún, západné fľaše stáli okolo dvanásť korún, dnes vyjde fľaša na 4 - 5 eur.

„Mám také, ktoré stoja aj 40 eur,“ hovorí zberateľ, ktorý nikdy žiadnu z fľašiek neotvoril a nevypil.

„To nie. Ja keď vidím vo vlaku či lietadle, že to niekto pije, až mi srdce zviera. Ja to zbieram a oni si len tak pijú. Iste, keď som videl, že takú už mám, tak nech si pokojne dajú.“

Zaujímalo nás, čo hovoria na jeho zberateľskú vášeň známi Jána Šimšíka. Predsa len, prísť do bytu plného fliaš nie je každodenná záležitosť.

„Boli takí, ktorí zostali šokovaní, mysleli si, že to nevydržím. Boli tu viacerí zberatelia. Hovorili, aj ja som zbieral, mal som asi dvesto kusov, narodil sa mi syn, tak som ich zlial dokopy a vypilo sa to. To u mňa nehrozí.“

Pije len z veľkej fľaše

Keď majú doma návštevu, ľudia si fľašky obzerajú. Stoja a hodnotia, tú som pil, tú tiež, túto nie.
„Keď vypijeme, tak len z veľkej fľaše, malých by bola škoda.“

Každá fľaša mala kedysi svoj evidenčný list, ktorý obsahoval názov destilátu, kedy bol vyrobený, v ktorom štáte, aký má podiel alkoholu, či veľkosť fľaštičky a etikety.

Dnes už tieto údaje vkladá na disk počítača, kde si rýchlo nájde najstaršiu či najexotickejšiu fľašu.

„Najstaršie fľaše môžu mať aj 50 rokov. Najsilnejšia má 98 % alkoholu, väčšinou majú od 40 do 52 %. Musím ich chrániť pred slnkom, aby etikety nevybledli. Páči sa mi fľaša v tvare Sochy slobody, ktorú mám z USA a je v nej likér, je tu aj fľaša v tvare golfového vaku, palice, bábiky či spermie. Niektoré sú v tvare cigary, snehuliaka či žiarovky.“

Zbierku v žiadnom prípade nepredá

Ak by chcel niekto prísť a kúpiť celú zbierku?

„V žiadnom prípade, nepredám ani kus. Je to moja srdcová záležitosť. Zbierka sa rozrastá, teraz manželke vyhodím krištáľ z poslednej skrinky, ktorú mala v obývačke pre seba,“ vraví zberateľ.

Na otázku, ako ju presvedčil, odvetil: „Jednoducho. Urobil som jej novú podlahu a musela cúvnuť. Keď zaplním aj túto skrinku, budem hľadať ďalší priestor. Dnes je fľaštičiek veľa, vznikajú všelijakí súkromní výrobcovia. Moja cesta do mesta zahŕňa návštevu predajní, kde sú fľašky. Už ma poznajú, dal som im vizitky. Keď dostanú niečo nové, volajú mi.“

Fľaše sú z Barbadosu, Kostariky, Mexika, Venezuely, Trininadu a Tobaga, zo všetkých kútov Európy, z Japonska, Číny. Všetko sa vymenovať nedá.

„Poteším sa každej fľaši, ktorú nemám. No videl som u zberateľa v Čechách sadu kvetov z Japonska, v kvete či listoch bola vždy iná pálenka. Mal ich asi dvanásť. Toto by som chcel, nechcel mi to predať, dokonca to nemá ani vystavené, nezostáva nič iné len vycestovať do Japonska.“

Fľaše si dal poistiť

Deti J. Šimšíka boli odmalička naučené, že sa vitrín nesmú dotýkať a keď prišla návšteva, tak ich chránili vlastným telom. Cenu zbierky si netrúfa povedať, zberateľská je však podľa neho obrovská. Aj preto si dal svoju vášeň poistiť.

Spomína si však, že jednu zo svojich fliaš poriadne preplatil. Bol na akýchsi hodoch, kde kolotočiari mali fľaštičky, na ktoré sa hádzali kruhy. Ak človek trafil a kruh zostal na hrdle, tak fľašu vyhral. Hod stál korunu.

„Vtedy som prehádzal 50 Kčs, nakoniec sa nado mnou zľutovali a darovali mi ju. O týždeň som ju videl v obchode za 4,50 Kčs.“

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári