Pre niekoho je pridlhý aj ročný vzťah, manželia Řezaninovci z Košíc dokazujú, že pár dokáže bok po boku fungovať krásnych šesť desaťročí. Hľadať recepty na dlhoročné manželstvo býva klišé, ale manželský pár sa netvári, že je to nezmysel. Dobrými ingredienciami sú okrem lásky priateľstvo, vzájomná vzácnosť, rešpekt a trpezlivosť.
KOŠICE. Diamantovú svadbu v kruhu rodiny oslávili nedávno Eva a Vladimír Řezaninovci žijúci v mestskej časti Nad jazerom.
Obaja pochádzajú z juhomoravského mesta Znojmo. Právom sa však môžu titulovať prívlastkom Košičania. Prežili tu vyše tridsať rokov.
Keďže veľkú časť života odžili na Slovensku, nazývajú sa najmenej 50–percentnými Slovákmi. Z ich zväzku sa narodili tri ďalšie generácie Košičanov - dvaja synovia, traja vnuci, jedna vnučka a traja pravnúčikovia.
Evu a Vladimíra spájalo od detstva priateľstvo ich otcov. Príležitostné stretávanie rodín prerušila druhá svetová vojna. Po jej skončení sa priateľské vzťahy obnovili.
Po vzore otca budúcej manželky sa letectvu upísal aj Vladimír, stal sa z neho letecký špecialista. Eva mala vždy rada deti, preto si za povolanie vybrala prácu učiteľky v škôlke.
Nebolo nad čím premýšľať
Detské kamarátstvo postupne prerástlo do vrúcnejšieho vzťahu. Vladimír nastúpil na vojenskú školu a odtiaľ posielal svojej budúcej manželke pohľadnice.
Ich vzťah sa zintenzívnil v rokoch 1952 až 1953. Do svadby vyústil pred šesťdesiatimi rokmi v apríli. Obaja mali 21 rokov.
„Vtedy bolo normálne, že sa ľudia brali v mladom veku. Myslím si, že to bolo tak akurát. Poznali sme sa od detstva, poznali sa naše rodiny, mali sme sa radi, nemali sme nad čím premýšľať,“ rozhovoril sa Vladimír.
Veľkú časť ich spoločného života strávila rodina na cestách. Keďže Vladimír slúžil v armáde, museli sa často sťahovať podľa toho, kam bol prevelený.
Eva bola na podobný život zvyknutá z domu, pretože aj jej otec bol vojak. Aj keď mnohým by večne zbalené kufre zrejme prekážali, jej premiestňovanie z Moravy na Slovensko a späť až tak nevadili. Brala ich ako súčasť života, ktorý si sama ochotne vybrala.
Život na cestách
S cestovateľským životom sa rodine spája aj zábavná historka o tom, ako boli na balenie vycvičení dvaja synovia.
„Raz sa stalo, že mladší syn zbadal na ulici sťahovacie auto a povedal, aby sme dávali dole záclony, lebo opäť cestujeme. Raz sme sa ani nestihli vybaliť a už bol manžel prevelený na iné miesto,“ spomína si Eva.
Vladimír vymenúva, že sa v rámci bývalého Československa sťahovali asi päť ráz - vystriedali mestá Znojmo, Přerov, Zvolen, Prostějov a napokon Košice.
Fungovaniu dlhoročného zväzku paradoxne pomáhalo odlúčenie a vzájomná vzácnosť. Manželia Řezaninovci potvrdzujú, že situácie, keď Vladimír pre prácu musel rodinu na nejaký čas opustiť, vzťahu prospelo.
„Nikdy som o tom neuvažoval, ale teraz s odstupom času som si istý, že sme si boli vzácni, pretože sme boli často od seba. Pracovne som raz bol napríklad niekoľko rokov v Líbyi, našťastie striedavo aj s manželkou,“ hovorí Vladimír.
Priznáva, že keď za svojou Evičkou prišiel a povedal, že musí znovu odísť, nemala z toho vždy veľkú radosť.
„Vedela, že nechodím za inými ženami, pretože na to nemám žiaden dôvod. Brala moju prácu ako samozrejmosť. Aj keď sme medzi sebou mali drobné nezhody, nikdy neboli vážne, vždy sme si ich dokázali rozumne vysvetliť.“
Vladimír pracoval niekoľko rokov aj po odchode z armády. Splneným snom sa pre manželov stala chalupa, ktorú si svojpomocne opravili v Štóse.
Pôvodne plánovali, že sa z Košíc odsťahujú a prežijú tam jeseň svojho života. Napokon sa aj pre ochorenie pani Evy, ktorú dlhé roky trápi srdiečko, rozhodli ostať v Košiciach.
V dobrom i v zlom
Eva spomína, že krásnych chvíľ bolo počas ich spolužitia veľa. Najmä spoločné víkendy a dovolenky, keď mohla byť rodina pohromade. Manželia prežili i ťažké životné skúšky. Tou najväčšou bola pred vyše dvanástimi rokmi smrť ich syna.
„Nedá sa s tým vyrovnať, ale musí sa to prežiť. Aj taký je život,“ prezrádza s neutíchajúcou bolesťou v srdci Eva.
Smutné chvíle ju naučili brať život tak, ako prichádza. Veľkú stratu manželom vynahrádza rozvetvená rodina. Pomocou je podľa nej aj to, ak si človek neberie všetko príliš k srdcu. Manžel pre ňu nebol len veľkou láskou, ale aj priateľom, čo bolo pre ich vzťah veľmi dôležité.
„Okrem lásky urobí priateľstvo medzi partnermi veľmi veľa. Vedieť fungovať v dobrom i v zlom. Nebolo to vždy ružové, ale prežili sme to. Je potrebné si rozumieť za každých okolností.“
Partnerom v kríze radí, aby vydržali. „Možno sa nebudú nejaký čas rozprávať, ale potom to prejde samo. Nedá sa všetko riešiť rozvodom. To by bolo príliš ľahké. Som proti tomu, lebo najviac sa tým ubližuje deťom.“
Aj keď vnúčatá už odrástli, v ich domácnosti nie je núdza o detský džavot. Dni im pravidelne rozveseľuje najmladší mimoriadne živý trojročný pravnuk Matúš.
Keďže v rodine Řezaninovcov prichádzajú na svet najmä chlapi, môže sa pán Vladimír tešiť z toho, že jeho priezvisko je v Košiciach rozšírenejšie ako na rodnej Morave.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
