Vytiahnite dutý kameň a padne celý Dóm. Košice majú veľa legiend

Legendy predstavujú to, čo je fantazijne spracované a tvorí neoficiálnu históriu mesta. Kedysi však išlo o nasledovania hodné príhody zo života svätých. S Košicami sa spája takýchto príbehov naozaj neúrekom.

KOŠICE. Pred kaplnkou svätého Michala môžete nájsť kúsok zeme, ktorá je stále vlhká. Aj za najhorúcejších dní. Legenda hovorí, že sa tu pôvodne nachádzal stredoveký cintorín, na ktorom ľudia naplakali toľko sĺz, že nikdy nevyschnú.

„Hovorí sa tiež, že okolo kaplnky sú diery napravo a naľavo, pretože bosorky potrebovali elixír do svojich nápojov v podobe prášku z kaplnky. Ľudia môžu vidieť dierky vo výške pása, keď vchádzajú dnu,“ prezradil sprievodca po Košiciach a spisovateľ Milan Kolcun.

Do tretice môžeme na kaplnke vidieť vyobrazenie diabla. Svätý Michal archanjel má v ruke váhy a na jednej strane váži dieťatko a na druhej štvoricu diablov, ktorí síce majú početnú prevahu, no bábätko neprevážia.

Alkoholička na Dóme

Dóm svätej Alžbety sa zase „pýši“ príšerami. Nájdete ich pod krovom a ide o chrliče dažďovej vody.

„Išlo o to, že čím horšie vyzerali, tým lepšie. V stredoveku sa totiž verilo, že keď diabol zbadá svoju podobu, tak stratí moc. Nemohol by potom bezmocný vstúpiť na sväté miesto, teda do kostola.“

Väčšinou mali chrliče podobu zoomorfnú a išlo o príšery s kopytami, levou hrivou a krídlami netopiera. Nájde sa však aj výnimka na pravej neukončenej veži Dómu.

„Má podobu ženy, ktorá drží v ruke drink. Podľa legendy to bola manželka staviteľa chrámu Dorota. Bola taká Xantypa, že sa ju rozhodol umiestniť tam, nech každý vidí, akú má škaredú a nedobrú ženu. A za to, že bola alkoholička, musí stále vracať - vodu do obehu. Napriek alkoholizmu to však dotiahla dosť vysoko - až do výšky 24 metrov.“

Ľudia bez hlavy

Hovorí sa tiež, že židovský cintorín pod novou nemocnicou na Tatranskej ulici nie je najpríjemnejším miestom.

Staré mamy tvrdili, že sa tam voľakedy ukazovali ľudia bez hlavy. V Hornáde sa zase vyskytoval vlkolak, čo nikdy nezomieral normálnou smrťou, len na samovraždu.

Zrejme každý Košičan pozná legendu o tom, že ak vytiahne konkrétny dutý kameň z Dómu sv. Alžbety, celý sa zrúti. Najväčšie PR tomu urobila inscenácia z košického televízneho štúdia z 80. rokov, ktorej scenár robil Ján Štiavnický. Volala sa Dutý kameň a hlavnú rolu hral Michal Dočolomanský.

„Je to celé pritiahnuté za uši, ale má to krásny námet. Možno to vzniklo preto, že kedysi niektoré chrámy naozaj spadli, keďže sa stavitelia predháňali, kto to potiahne vyššie. Vznikali aj konšpiračné teórie, že sa tak deje preto, lebo stavbári nedostali zaplatené a tak sa poisťovali a dávali do stavieb takýto kameň.“

Slziaca ikona

V Dóme tiež nájdete kópiu ikony, ktorá zaslzila. Obraz panny Márie s Ježiškom pochádza z roku 1676 a zaslzil o dvadsať rokov neskôr.

„Zvesť o tom putovala z Maďarska do Viedne a cisár Leopold I. chcel mať tento obraz u seba. Jezuiti si dali urobiť túto kópiu, ale už nikdy nezaslzila. Originál je teraz v Štefansdóme vo Viedni. Všade okolo ikony však nájdeme votívne tabuľky ako vďaku ľudí za uzdravenia.“

Dom, v ktorom oškarediete

Na Štefánikovej ulici zdobí priečelie jednej z budov zohavená žena. Vraj to bola mlynárova dcéra - taká krásna, že ju všetci chceli, len ona bola zamilovaná do jediného, ktorý ju nechcel. Z nešťastnej lásky skočila do mlynského náhona. Už sa vraj myslelo, že je to koniec, ale o rok prišiel kočiš v zelenom pre pôrodnú babicu k súrnemu pôrodu a vzal ju pod hladinu.

„Iná verzia hovorí, že telo vyplavilo špatu a že to je dom, v ktorom sa dá oškaredieť,“ objasnil M. Kolcun.

Na jednej z bočných uličiek z Hlavnej je aj dom, v ktorom údajne straší. Pôvodne sa v ňom nachádzal služobný byt pre baletky zo Štátneho divadla a tie vravievali, že ich mátajú divné zvuky.

„Vraj sa tam blízko pochovávali obete morovej epidémie a bol tam aj bočný vchod do podzemnej krypty kostola. Všade, kde bola niekedy prítomná smrť, je údajne zlá energia.“

Kypiaci zvon

Zabudnúť nesmieme ani na legendu viažucu sa k Urbanovmu zvonu. Keď ho v roku 1557 vyrábali, zvonovina kypela a vylievala sa z formy. Aj z druhej a tretej... Až si napokon niekto spomenul, že sa tak deje preto, lebo je v nej primiešaná krv zvonára Urbana.

Vtedy sa všetci, čo boli práve naokolo, pomodlili za jeho dušu a zvonovina prestala kypieť. Zvon sa však už odlial veľký.

„Urban uhorel počas požiaru 13. apríla 1556. Keď videl oheň, vybehol a zvonil, aby varoval ľudí, aj keď ho oblizovali plamene. Vraj sa odvtedy o polnoci hore v okne objavuje jeho silueta a na pamiatku veľkého požiaru Košíc naberá celý chrám sv. Alžbety žltkastú farbu.“

Foto k článku: nit