Papierová ruža zo strelnice už ľudí neláka

Kolotoče v dnešných časoch ani zďaleka nepriťahujú toľko ľudí ako kedysi.

Přijela pouť a lidí proud zaplnil na návsi kdejakej kout, spieva Karel Gott v pesničke starej vyše 40 rokov. Dnes už kolotoče takmer nikoho nelákajú.

KOŠICE. Hoci máme pekných pár rokov 21. storočie, niektoré symboly toho predošlého nezanikli. Pretrvali, či skôr prežívajú dodnes, lebo svoje najlepšie roky už majú zjavne za sebou.

K takým symbolom patria aj kolotoče a lunaparky, bez ktorých sa kedysi nezaobišiel žiadny jarmok či podobná akcia. V Košiciach fungovali v letných mesiacoch aj tri či štyri naraz. O zákazníkov nemali núdzu, na voľné sedadlo retiazkového kolotoča alebo jazdu v autodróme bolo treba neraz čakať.

Dnes je situácia úplne iná. Viaceré lunaparkové atrakcie zívajú prázdnotou, kolotočiari spúšťajú jazdu aj pri troch či štyroch zákazníkoch. Aký-taký záujem badať iba počas víkendov, no len medzi rodičmi s malými deťmi.

Mládež má už celkom iné záujmy.

„Kedysi, ešte v roku 1989, pôsobilo len na východnom Slovensku asi 40 kolotočiarskych partií. Vlani nás bolo päť a tohto roku sme už iba štyria,“ tvrdí Ján Kelemen, ktorý koncom mája rozložil svoj lunapark pri amfiteátri a v júni sa presunul na sídlisko Nad jazerom.

Najviac láka autodróm

Pochádza z cirkusovo-kolotočiarskej rodiny. Narodil sa v Košiciach, jeho mama je z Olomouca. „Babička patrila do slávnej lanolezeckej rodiny Cirkusu Berousek.

Za prvej republiky mali moji starí rodičia dva obchody, ktoré im komunisti zobrali. Preto sa vrátili k pôvodnej profesii, no už nie k cirkusu, ale ku kolotočom. A môj otec v tom pokračoval.“

Žezlo po otcovi prebral J. Kelemen v roku 2004. Je mu vďačný za výchovu a zásady, ktoré mu vštepil. Kolotoč vedie s manželkou, ktorá je z pražskej cirkusovej rodiny, mamou, bratom a niekedy mu príde pomôcť teta. Po skúsenostiach s poklesom zákazníkov už nečaká zisk, posledné roky sa snaží udržať rentabilitu aspoň na nule.

Aby ľudia o kolotoče úplne neprišli a mladšie generácie sa s nimi nestretávali iba v historických filmoch.

„Dnes tu mám autodrom, veľký i malý retiazkový kolotoč a húsenkovú dráhu. Z tých modernejších ešte mega haligali, čo je kolotoč, ktorý sa dvíha do výšky a robí vlny dopredu i dozadu. Posledné je tzv. energy, čo sú dva koše, ktorých spodok sa točí jedným a vrch opačným smerom. Niečo ako mixér.“

Strelnicu, ktorá kedysi tvorila základ každého lunaparku, nechal majiteľ tento rok doma. Voľakedy sa nemohlo stať, že by ju obišiel nejaký zamilovaný pár a mládenec by svojej milej nevystrelil aspoň jednu papierovú ružu.

Vlani si však podľa Kelemena strelnica na seba nezarobila. Nie preto, že by mladí muži nevedeli strieľať, keď už ani na vojnu nechodia. No dievčatá po papierových ružiach voľajako netúžia a zdraželi aj ceny, ktoré možno na strelnici vyhrať.

„Najväčší záujem, ak sa to dá takto nazvať, je o jazdu v autodróme. Preč sú však časy, keď po vyhradenej ploche premávalo aj desať autíčok naraz a deti si kúpili žetóny na päť jázd po sebe. Dnes stačia na štart aj dve-tri posádky. No aspoň majú viac miesta. O ostatné atrakcie je záujem menší, niekedy ich spúšťame iba s jedným zákazníkom,“ vraví J. Kelemen.

Láka ho Bielorusko

A v čom vidí dôvody poklesu záujmu o kolotoče?

„Mládež dnes viac zaujímajú internet a alkohol. Deti k nám chodia len dovtedy, kým nedovŕšia 12 či 13 rokov. Potom znova až dospejú a prídu s vlastnými deťmi. Návštevnosť ovplyvňujú aj počasie a životná úroveň ľudí v oblasti, do ktorej prichádzame,“ bezradne krčí plecami majiteľ.

Kolotočiari nikdy dopredu nevedia, ktoré miesto bude v sezóne vynášať. A to aj napriek skúsenostiam z predošlých rokov. Jeden rok je miesto dobré a dva roky nestojí za nič. Buď je práve zlé počasie, alebo z nejakých dôvodov ľudia nechodia.

Každá sezóna je preto iná. Lunapark vydrží na jednom mieste maximálne 10 až 14 dní. Potom sa ho ľudia nasýtia a tržby klesnú. Preto sa presúvajú na novú štáciu.

„Je rozdiel, ak prídeme do väčšieho mesta, kde majú ľudia možností na inú zábavu viac, prípadne sa tam kolotoče striedajú častejšie. Iné je prísť do menšej obce, kde nemajú nič. Niekedy nám pobyt v nej vynesie viac ako v meste,“ tvrdí kolotočiar.

Najďalej bol v Poľsku a na Ukrajine, jeho otec až v Rusku, v Moskve.

„Strýko bol v Bielorusku a veľmi si to tam pochvaľoval. Je tam síce diktatúra, ale ľudia majú vyššie platy ako u nás. Takže si môžu dovoliť minúť na zábavu viac ako my. Uvažujem, že sa tam niekedy vyberieme.“

Rómovia stáli pekne v rade

Kolotoč ako magnet priťahuje nielen deti, ale aj rôzne indivídua. Asociálov, alkoholikov a iných podivných „týpkov“.

„Najhoršie sú miesta na Spiši a okolie Krompách, kde sú rómske osady. Čo nie je privarené, to ukradnú. Každú chvíľu niečo pokazia, zničia, rozoberú. Nabehne ich skupina, nemusia byť ani opití a chcú sa biť.“

Zopárkrát sa však stalo, že ich Rómovia milo prekvapili. Bolo to v dedine Zborov blízko Bardejova. „Žilo tam 700 'bielych' a 2 300 Rómov. Keď to môj nebožtík otec na úrade počul, tak sa chcel otočiť a ísť preč. No prišiel za ním jeden postarší pán z rómskej komunity a povedal mu, aby sme sa nebáli, že oni sú slušne vychovaní.“

A mal pravdu. Rómovia stáli pekne zoradení v rade a keď sa niekto odvážil predbiehať, starší Róm, ktorý na nich dohliadal, ho ihneď „uzemnil“.

Bezpečnosť je prvoradá

Po väčšinu roka je domovom kolotočiarov maringotka. Preto musí byť vybavená tak, aby sa v nej dalo žiť. Kelemenovci majú v tej svojej všetko, čo sa považuje za štandard. Práčku, televízor, sprchu aj WC.

Dcéra J. Kelemena má 17 rokov, chodí na strednú. Býva na internáte, za rodičmi dochádza na víkendy. Starší syn má 10 rokov a základné školy vymieňa ako na bežiacom páse, lebo v každom meste chodí do inej.

Najmladší syn má tri roky.

Kolotočiari sa väčšinou musia spoliehať sami na seba, preto sú už odmalička vedení k tomu, aby si vedeli s bežnými problémami okolo kolotoča poradiť. Údržbu lunaparku si robia sami a ak im na niečo sily nestačia, zavolajú servis.

A ako je to s bezpečnosťou kolotočov? „Kontroly k nám chodia pravidelne. Revízny technik má na starosti technický stav, ten musí byť perfektný. Nikto nebude riskovať, že sa niečo stane. Bezpečnosť je na prvom mieste.“

V zime trávia Kelemenovci čas v Olomouci, kde majú trvalé bydlisko. Poskladané a zakonzervované kolotoče spia zimným spánkom na záhrade a zobúdzajú sa v apríli, keď sa okolo Veľkej noci začína sezóna.

Cez zimu si kolotočiari zarábajú na živobytie, ako vedia. Nie každá sezóna je taká, aby si mohli dovoliť nepracovať. Kelemen sa v tomto období živí ako šofér alebo predáva v stánku.

Investovať sa neoplatí

Na otázku, či by reštartu biznisu nepomohol nákup nejakej modernej atrakcie, Kelemen odpovedal, že by to bola drahá investícia bez reálnej šance na zisk. V Rakúsku je vraj podnikanie s kolotočmi podporované štátom, u nás mu nedá úver ani banka.

Ak by predsa nejaký nový kolotoč kúpil a riešil návratnosť, musel by žiadať za jednu jazdu 10 či 15 eur.

„Pri slovenských platoch by to bola ekonomická samovražda. Ak to pôjde dole vodou tak, ako doteraz, aj ja zavesím kolotočiarske remeslo na klinec...,“ dodal Kelemen na záver nie príliš optimistickú víziu.