Zvodné ženské telá maľované komiksovým fantasy štýlom naznačujú, že ich vytvoril chlap. O to väčšie bude vaše prekvapenie, keď spoznáte ich krehkú autorku. Spišiačka Mária Hula Valenčíková začala s veľkoplošnými maľbami pred troma rokmi a dnes žne jeden úspech za druhým. Obrazmi už zdobí aj kolekcie oblečenia, ktoré nosia napríklad modelky či členovia tanečných skupín a expandovať sa ich čoskoro chystá do zahraničia.

Rodáčka zo Spišskej Novej Vsi študovala na gymnáziu a žiadny zvláštny vzťah k výtvarnej výchove nemala.

„Nikdy som neprišla cielene domov zo školy a nezačala si maľovať. Učiteľky v škole naznačovali, že mám asi talent, ale nijako extra som to neriešila,“ priznáva Hula, ktorá sa v osemnástich zbalila a odišla do Bratislavy.

Po gymnáziu si chcela dopriať pár rokov oddychu a až potom sa vrhnúť na ďalšie štúdium.

„Pracovala som klasicky na recepcii, robila som hostesku...“

Tri roky po sebe sa pokúšala dostať na štúdium odevnej tvorby na VŠVU, no neúspešne.

„Vtedy som to videla ako príležitosť a to, čomu by som sa možno chcela venovať, nebola som však úplne presvedčená a s odstupom času vnímam, že práve ten neúspech ma dostal tam, kde som teraz. Asi by som vôbec nezačala maľovať a bola by som inde. Teraz som len utvrdená v tom, že je všetko tak, ako má byť. Na nič netreba tlačiť. Mám 28 rokov a žijem sen.“

Výstava ju inšpirovala

Ako k tomu došlo? Ako 24-ročnú ju vzali na Technickú univerzitu na dizajn a architektúru.

„Ani tam sme však ešte napríklad vôbec nemali maľbu.“

Raz si však náhodou išla pozrieť práce študentov Vysokej školy výtvarných umení a povedala si, prečo to neskúsiť.

„Nijako som sa na to nepripravovala. O dva dni som si išla kúpiť plátno a farby. Nemala som vôbec premyslené aké, tak som v obchode vyberala len tak intuitívne. Vznikol prvý obraz a už to išlo.“

Na komiksoch nikdy nefičala

Nezameniteľný štýl tejto krehkej dievčiny čoskoro upútal pozornosť. Jej diela s nádychom fantasy zobrazujú krásne ženy s dlhými blond vlasmi, obrovskými mihalnicami a bujným poprsím.

„Za tri-štyri roky, čo maľujem, som stvárnila asi len štyroch mužov. Aj to boli portréty, ktoré už ani nerobím. Nijako ma nenapĺňalo kresliť fúzy, bradu, hrubé obočie... (Smiech.) Ani to neviem. Vo výsledku sa mi chlapské veci až tak nepáčili. Daný človek bol síce spokojný, no ja by som ich asi neoznačila ako moje obľúbené,“ konštatuje so smiechom Hula, ktorá paradoxne nikdy neinklinovala ku komiksom, hoci si to pri pohľade na jej obrazy každý myslí.

„Komiksový štýl sa mi vždy veľmi páčil, ale priznám sa, že mám neuveriteľne slabý prehľad v autoroch. Som tomu aj rada, lebo by ma to asi zbytočne ovplyvňovalo. O pol roka budem mať štátnice z dejín umenia, tak sa teším, že sa niečo naučím.“

Ona či Angelina?

Blondínky z jej diel vyzerajú, akoby išlo vždy o jednu a tú istú ženu.

„Ľudia sa ma pýtajú, či som na všetkých ja alebo Angelina Jolie... Nie sú to však žiadne konkrétne ženy. Aj teraz mám v košickom Múzeu Vojtecha Löfflera 23 obrazov a nie sú podľa konkrétnej osoby. Všetky majú výrazné oči a mihalnice, vlasy... Tváre musia byť v reálnej veľkosti alebo väčšie. Inak ich však nič nespája. Myslím, že pôsobia na ľudí podobne z toho dôvodu, že som si sama vytvorila určitý ideál krásy a ním sa zvačša riadim a používam ho, takže je to na prvý pohľad trochu zavádzajúce.“

Hula sa inak smeje, že žiadnou úchylkou netrpí, ani na ulici sa za peknými ženami neobzerá.

„V reálnom živote ženy neriešim. Inšpirujú ma fakt len médiá, internet, reklamy s kráskami, keď im napríklad vejú vlasy alebo keď špúlia pery na kameru. Mala som aj požiadavky na obrazy, keď za mnou prišla žena kvôli portrétu a chcela, nech ju vylepším. To sa mi však nepáčilo, tak som s tým skončila.“

Kritika pre komerčnosť

Keďže do sveta maliarstva vhupla takpovediac náhodou a vzbudila nečakaný ohlas, nájdu sa i neprajníci.

Nevyhla sa kritike, že umenie predsa nemá byť komerčné, pričom to jej vraj presne takým je.

„Viem, že niektoré moje práce hlavne zo začiatku odsudzovali. Lenže vtedy som v tom ani nevedela chodiť. Keď mi prišla nejaká ponuka, tak som bola nadšená a neprekážalo mi, že to bolo komerčnejšie. Až neskôr som to začala triediť. Nepáči sa mi však postoj niektorých umelcov, ktorí vravia, že si nebudú dávať fotky diel na sociálne siete, lebo je to pod ich úroveň. A potom sa nevedia uživiť, sú nešťastní... Ja som si sama svojím pánom, uživí ma to, tak čo je na tom zlé? Už takéto kritiky neriešim.“

V poslednom období u nej navyše nastal posun k odevnej tvorbe. Keďže je jej mamka krajčírka, už dávnejšie si aj sama šila.

„Niečo som navrhla, na Facebooku to malo úspech, tak som sa do toho pustila napokon sama. Zdá sa to jednoduché, ale na Slovensku nie je. Idete cez tri-štyri firmy, riešite materiály... Pol roka trvalo, kým sa mi materiály ustálili a bolo to ako-tak fajn. Dnes už v podstate s každým novým obrazom môže vzniknúť celá nová kolekcia oblečenia.“

Aktuálne vystavuje v Košiciach u Löfflera

Jej tenisky si napríklad nevedela vynachváliť Patricia Vitteková, v kostýmoch z jej „rúk“ tancovali The Pastels a producírovali sa modelky. Za obrovský úspech považuje i lukratívnu spoluprácu so značkou Adidas Originals.

„Oslovili ma, že hľadajú človeka, ktorý tvorí niečo zaujímavé. Nie celebritu, ale ambasádora, ktorý by pomáhal prezentovať ich značku. Výstavu som mala napríklad aj v Múzeu Andyho Warhola, teraz som do 12. októbra v Košiciach v Löfflerovom múzeu. Každý mesiac sa mi niečo takéto udeje a uvedomím si, že pred dvoma rokmi som vystavovala len v nejakej hale a bola som happy a teraz to ide prudko a plynule, ani nestíham vnímať, aké je to mega. Snažím sa však držať pri zemi.“

Na prekvapenie všetkých sama nemusela iniciatívne riešiť žiadne sebaprezentujúce aktivity.

„Vždy ma niekto osloví a ide to reťazovito. Ešte ani raz som sa nemusela sama núkať. Som za to strašne vďačná,“ konštatuje pokorne 28-ročná výtvarníčka, na ktorú čakajú v januári bakalárske štátnice. Jej cieľom je však získať titul Mgr. art.

Chystá sa do zahraničia

Aktuálne sa Hula sústreďuje na budovanie svojho pracovného tímu. Doteraz totiž chcela všetko zvládať sama, no dozerať na výrobu modelov a zároveň aj tvoriť už nestíha.

„Je to čoraz viac náročné a o pár mesiacov by som chcela posunúť výrobu aj do zahraničia, takže musím mať šikovných ľudí. Rozhodla som sa chvíľu nič nepredávať, len byť na očiach, kým sa to celé nezefektívni.“

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári