Galéria Eckerdt funguje už desať rokov aj napriek voľnému vstupu

Pri prechádzke Košicami môžete zablúdiť na útulné miesto, na ktorom akoby sa zastavil čas.

Galéria Eckerdt na Kováčskej ulici už existuje desať rokov a „len tak,“ čiže zadarmo, v nej má verejnosť možnosť obdivovať tvorbu známeho košického umelca Alexandra Eckerdta. A to všetko vďaka jeho švagrinej, ktorá to tam má pod palcom.

KOŠICE. Obrazy, odkazy manželke, osobné predmety i milé výtvory výtvarného umelca spôsobujú, že z neveľkého priestoru dýcha jeho duch.

Hoci zomrel pred 22 rokmi, vďaka úsiliu pani Emílie Nedzelovej sa naňho tak skoro nezabudne.

Sama pritom mala so svetom umenia len pramálo spoločného. Pred dôchodkom pracovala na úseku plánovania, odbytu a výroby v textilnej fabrike s vyše sedemtisíc zamestnancami.

Po smrti svojej sestry, manželky Alexandra Eckerdta, sa však stala dedičkou a správkyňou umelcovej pozostalosti, a tak sa rozhodla šíriť čo najintenzívnejšie jeho meno.

„Nebolo a nie je to jednoduché. Na jednej strane mi však pomohol môj široký pracovný rádius a skúsenosť z práce s ľuďmi a na druhej fakt, že sme si s Eckerdtom vždy veľmi dobre rozumeli. Napriek tomu, že sme stáli na ,slovníkom tej doby povedané, opačných ideologických póloch, rozumeli sme si nielen príbuzensky, ale aj ľudsky. Dosť často sme sa navštevovali, viedli sme dlhé, aj filozofické, rozhovory. To, že som ho osobne poznala, mi v začiatkoch fungovania galérie pomohlo,“ objasňuje umelcova švagriná.

Svojrázny a priamy

Na manželkinho brata spomína ako na skromného a svojského človeka.

„Eckerdt bol svojrázny. Všetci traja sme boli Raci, takže komplikované povahy a on taký ozaj bol. Ťažko si k sebe pripúšťal ľudí, nemal rád vzruch a predvádzanie sa, ale kto si s ním zahral na jednu strunu, tak zistil, že je to človek, ktorý nepozerá na bočné záujmy, jedine na umenie. Ako človek bol vynikajúci. Hovorievam, že naňho platilo zrnko múdrosti – radšej byť neznámym medzi obyčajnými ľuďmi ako známym medzi snobmi. Nerád bol stredobodom pozornosti, neznášal umelé poklonkovanie, piedestál...“

Hoci pani Emília pôsobila v praktickom pragmatickom výrobnom prostredí a on bol umelec, ľudsky si spolu sadli.

„Mali sme rovnaké záujmy, čo sa týkalo literatúry i divadla. Nevedel mi odpustiť, že som v Paríži videla diela impresionistov o rok skôr ako on, v roku 1963,“ spomína so smiechom.

Osem rokov po jeho smrti však zomrela aj umelcova manželka a ona sa stala dedičkou. Priznáva, že mohla všetko predať a „byť za vodou“.

Namiesto toho sa však pustila do neľahkej úlohy udržať v Eckerdtovom rodisku živú spomienku na tohto výtvarníka.

„Keď sa začne kultúra merať peniazmi, stávajú sa z nás barbari. Jediné, čo ma mrzí, je to stratené obdobie od jeho smrti po otvorenie galérie. Za ten čas sa vytratil zo spomienok a ťažko sa po desaťročnej pauze dostávate do povedomia.“

Dôraz na Košice

Nejde jej o žiadnu veľkú slávu a umelcovo dobré meno sa snaží šíriť najmä v miestnych končinách. Myslím si, že keďže je z Košíc, mali by ho poznať hlavne tunajší ľudia a okolie.“

Výstavy sa jej však podarilo najprv usporiadať v Liptovskom Mikuláši, Turčianskych Tepliciach a Banskej Bystrici.

„Až postupne sme sa prebojovali domov na východ. Veľmi som vďačná najmä pánovi Karolovi Mariňákovi, historikovi umenia, ktorý Eckerdta oživil prvou výstavou v spomínanom Liptovskom Mikuláši.“

Z košických výstav bola najväčšou tá v roku 2008, ktorú k nedožitej umelcovej 75–ke usporiadala Východoslovenská galéria pod vedením vtedajšieho riaditeľa Petra Markoviča.

Marketing na dôchodku

Prevádzkovať galerijný stánok a pamätnú izbu v súčasnosti nie je jednoduché. Ľudia chodia málo, aj keď je vstup zadarmo.

„Chýba mi tu väčší pohyb. Zdá sa mi, že sa ľudia z centra postupne vytratili a o piatej poobede tu niet nikoho. Podstatné však nie je, aby mal Eckerdt masovú návštevnosť, ale aby nevypadol ľuďom z povedomia.“

Viac zvedavcov sa snaží pani Emília prilákať aj usporadúvaním iných výstav. Spolupracuje napríklad so ZUŠ Kováčska a dvakrát ročne u nej vystavujú svoje výtvory tamojší študenti či absolventi, no nebráni sa ani výstavám ďalších umelcov.

„Eckerdta veľmi zviditeľňuje aj Milan Kolcun. Trikrát sme už boli súčasťou jeho Potuliek. Tento rok som prvýkrát využila aj akciu Noc múzeí a galérií a mali sme úspech.“

Hoci je pani Emília už takmer dve desaťročia na dôchodku, entuziazmus a dobré nápady pretkané do činov by jej mohol závidieť kdekto.

Osobne sa nachádza v galérii trikrát do týždňa vždy popoludní a najnovšie sa snaží osloviť školy.

„Sme ideálnym miestom na návštevu v rámci predmetu výchova umením. Chodievajú k nám žiaci z Alejovej a vždy je to taký skvelý zážitok, že sa z neho teším minimálne štyri ďalšie dni.“

Priestor, v ktorom sa galéria nachádza, v minulosti naozaj patril Eckerdtovej rodine.

„Od Kováčskej až po Hrnčiarsku ulicu až do zoštátnenia. V rámci reštitúcie v roku 1991 potom umelcovi pripadla štvrtina majetku, ktorá mu patrila po otcovi. No žiaľ, o rok nato zomrel.“

Profil

A. Eckerdt 1932 Košice – 1992 Košice
V roku 1949 sa stal litografickým učňom.
V rokoch 1952 – 1958 študoval na VŠVU v Bratislave u Čemického, Matejku a Hložníka.
V roku 1959 vystavoval spoločne s Ľudovítom Feldom.
Označovali ho za dediča košickej moderny.
Celý život tvoril v Košiciach.

Bol iniciátorom založenia tvorivej skupiny Roveň.

nit

Pamätná izba. Dýchnu v nej na vás zašlé časy.