Holubár košického maratónu bojuje s kunami aj chorobami

KOŠICE. V dávnejšej minulosti Košičania obdivovali špeciálne prútené koše, plné holubov, ale najmä ich zoradenie sa ešte nad vtedajším štadiónom Jednoty a potom akýsi spoločný odlet.

Pre všetky vekové kategórie obdivovateľov Medzinárodného maratónu mieru bolo a je vždy dojímavé vypúšťanie holubov z rúk najúspešnejších na stupni víťazov.

Tradícia sa zrodila v prvých povojnových rokoch. Ťažko povedať, čo by bolo s týmto symbolom dnes, keby sa okolo MMM „nemotal“ Viktor Fotul.

Ako dieťa bol vlajkonosič

Mnohí, ktorí dobre poznajú túto rodinu rodených Košičanov a športovcov, si môžu položiť otázku: Čo má Viktor dočinenia s týmito vtákmi?

Na väčšine východoslovenských bežeckých podujatí vykonáva združenú funkciu hlásateľa, komentátora, konferenciéra či obsluhovateľa hudobnej aparatúry. Bežne robí moderátora, ale aj diskdžokeja.

Osobne pozná takmer všetkých východniarov–vytrvalcov a tí, samozrejme, jeho. Ale holubár?

To teda nie, veď spolu so starším bratom Jurajom sú predsa tradičnými účastníkmi na maratónskej trati. Viktor je aj členom organizačného výboru MMM.

„Znie to síce tak trochu nadnesene, ale účastníkom MMM som sa stal už v detstve. Najprv som pri slávnostnom otvorení nosil tabuľky s názvami krajín, ktoré tu mali svojich reprezentantov, alebo ma určili za vlajkonosiča. Na to, aby som sa mohol postaviť na štart, však muselo ešte v Hornáde pretiecť veľa vody."

"Prvýkrát to bolo v roku 1974, keď som mal 23 rokov, čo bola vtedy jedna z podmienok účasti na štarte. Odvtedy mám na svojom konte 91 absolvovaných maratónskych behov, tento rok som zo zdravotných dôvodov mohol prebehnúť iba minimaratón...“

Víťaz tohtoročného maratónu Chepkwony.
Foto - TASR

Ľahká korisť dravcov

Ako je to však s tými holubmi? Pred rokmi mali ceremóniu s ich vypúšťaním pri štarte a povinnosť zvládnuť poštári. Mali svoje štátne holuby.

Viktor Fotul si s holubami musel pomôcť sám. Bol členom tímu, ktorý mal na starosti štarty MMM a keďže k nim holuby patrili, tak ich musel zadovážiť.

„Omrzelo ma chodiť sem a tam, prosíkať sa, aby na štart požičali svojich. Pre chovateľov holubov je začiatok októbra obdobím, keď sa ich holuby preperujú, získavajú zimné perie. Teraz sa stávajú aj ľahkou korisťou dravcov."

"Priznám sa, že i keď ako klasický mestský chlap som k týmto vtákom necítil mimoriadnu náklonnosť, skôr ľahostajnosť, nezostávalo mi nič iné, iba sa stať holubárom. Našťastie, mám v blízkosti Košíc chatu a tam som začal s chovom."

"Prvú nepríjemnú lekciu som dostal vtedy, keď sa mi do holubníka dostala kuna. Tak som si musel postaviť taký, ktorý im odolá."

"Nie je ľahké ani udržať dobrý zdravotný stav kŕdľa. Pred časom sa mi medzi moje holuby zamiešal cudzí, zrejme infikovaný nejakou nákazou a následky boli dosť kruté: 18 mláďat uhynulo a jedenásť dospelých som musel dať na preliečenie."

"Nezostalo mi nič iné, iba kúpiť nové. Na štarte musíme mať najmenej stovku holubov, a tak som si predsa len musel polovicu z tohto počtu požičať. Okrem toho pre stupeň víťazov musím mať k dispozícii 18 holubov, teda pre každú kategóriu po tri,“ hovorí V. Fotul.

Holubárstvo rozhodne nie je lacný koníček. Veď tento kŕdeľ skonzumuje za zimu a jar až osem metrákov zrnovín.

Okrem toho ich musí pravidelne cvičiť - odvážať ich na vzdialenosť 50 až 80 kilometrov a čakať na ich návrat. Nie všetkým sa to podarí.

Už aj preto, lebo klasický poštový holub má biele perie a to „svieti“ tak, že sa stane ľahkou korisťou dravých vtákov.

A hoci začal Viktor Fotul holuby chovať z akejsi povinnosti a takmer proti svojej vôli, za dvanásť rokov sa jeho vzťah k nim zmenil.