Skvelý scénograf Štefan Hudák zanechal pečať v každom divadle

Scénograf Štefan Hudák bol jednou z najvýraznejších osobností súčasnej slovenskej scénografie.

KOŠICE. S dušou pravého umelca mával rukou nad zmluvami a odmietal riešiť financie. Nič pre neho nebolo dôležitejšie ako kvalitný výstup z jeho tvorby.

Nikdy sa nešiel o prácu prosiť, ani nevynukoval svoje diela, napriek tomu však spolupracoval s takmer všetkými slovenskými divadlami.

Opustil nás v pondelok po dlhej chorobe vo veku 72 rokov.

Ostalo po ňom množstvo odvedenej práce, pôsobil v televízii i divadle, spolupracoval s mnohými osobnosťami kultúrneho života. Jeho scény obdivovali a obdivujú diváci v rámci divadelných predstavení v mnohých kultúrnych stánkoch po celom Slovensku. Napriek tomu si však zachoval skromnosť.

„Nikdy si nespomínam na prácu, na scény, ktoré som vytvoril. V pamäti mi utkveli stretnutia s ľuďmi, práve ľudské okamihy sú totiž tie najvzácnejšie.“

Podľa jeho slov ho to vždy ťahalo medzi ľudí. Netúžil byť uzavretý v intimite bytu, ožíval vždy v kolektíve.

Smútok ho za všetky tie roky ovládol len v čase, keď ho nahnevali novinári.

„V práci v divadle spolu kooperuje množstvo ľudí a vzniká jeden celok. Výsledok nemusí byť vždy taký, ako čakáte. Je to ale tímová práca a bolí, keď novinár vyzdvihne len jednu zložku a zvyšok pochová.“

Horor so zemiakovými figúrkami

Vzťah k výtvarnému umeniu sa uňho formoval už v detstve.

„Kreslenie a ceruzka u mňa vždy prevažovali nad štúdiom. Bol to taký môj krycí manéver. Keď mi to v škole veľmi nešlo, plátal som to práve kreslením. Celé štúdiá som sa takto pretĺkal,“ prezradil nám pred časom v rozhovore.

Už ako u chlapca sa v ňom formovalo aj silné puto k divadlu.

„Už ako deti sme si zo zemiačikov vyrábali figúrky. Na začiatku boli aj celkom sympatické, o tri dni sme však s nimi mohli hrať horor, lebo splesniveli. Do divadielok sme zapájali i živé zvery, zajačiky a mačičky. A keď sme išli so školou do naozajstného divadla, tak to bol pre mňa koniec sveta.“

Svoju prácu zbožňoval nadovšetko.

„Scénografia sú akési zadné dvierka na javisko. Iste, sú občas túžby byť na pódiu... Človek však nemá odvahu sám sa predviesť, ani na to v podstate nemá. Scénograf však udáva predstaveniu istý rámec, kým herec len hrá rolu, ktorá musí zapadať do vytvoreného celku. Nie je mi to teda vôbec ľúto, lebo mám v konečnom dôsledku na výsledok predstavenia možno väčší dosah ako samotní herci.“

„Herci majú fanty“

Rodák z Veľkého Šariša sa po vysokoškolských štúdiách v Bratislave vrátil do Košíc, kde potom pôsobil celý život.

„Mal som dve možnosti. Ostať v Bratislave, alebo sa vrátiť domov. Rozhodovanie bolo vo veľmi nepríjemnom období, presne v auguste 1968. Bol to stres a rodinné zázemie si tiež vyžadovalo môj návrat, tak som neváhal a prišiel do Košíc. Ešte počas štúdií som s tunajšou televíziou spolupracoval, a keďže práve nemali žiadneho výtvarníka, tak som to vzal. V divadle vtedy bolo ešte voľné miesto pre kostýmového výtvarníka. Ja si síce rád sem-tam vytvorím kostýmy, ale živiť by som sa tým nechcel. Herci sú totiž hrozní. Majú fanty. A tak som si povedal, že scénografia je popri kostýmovom výtvarníctve med lízať.“

V televízii sa skvelo zapísal najmä ako tvorca scén legendárnej Zlatej brány.

Z mála urobil veľa

V práci ho odborníci označovali za minimalistu.

„Dokážem z mála urobiť veľa. Ide o drobné nápady za pár drobných, ktoré prinášajú veľký efekt. Niekedy je s tým však o to viac roboty. Ide o to dokázať, aby z toho minima na javisku niečo zaujímavé fungovalo... Treba potom ďaleko viac dumať.“

V procese tvorby dokázal zužitkovať vyslovene čokoľvek. Často zbieral nepotrebné veci na ulici.

„Celý môj život je s tým spojený. Rodina nerodina, hanba nehanba... Keď som na niečo mrkol, že to niekomu netreba, už to bolo moje. Nebolo pomoci.“

Rozlúčil sa Beňovským

Bolo o ňom známe, že patril k umelcom, ktorí o robotu nikdy nemuseli prosiť.

„Ani som nechodil vynukovať svoje veci. V tímoch to beží tak, že každý scénograf musí mať svojho režiséra. Bez toho to nejde. Roky som bol na tom pomerne zle, čo titul, to iný režisér, pretože tu v Košiciach sa to ťažko dalo zabezpečiť. Potom sa to trošku zmenilo, veľa titulov som robil s konškolákom Karolom Spišákom.“

Jeho posledným počinom v Štátnom divadle Košice bola scéna k úspešnému muzikálu Móric Beňovský.

Jeho poslednou scénografiou bola scéna k hre Podvodníčky, ktorá mala premiéru v polovici októbra v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove.

„Kopa ľudí mi môže závidieť, že som sa celý život hral. A sem-tam mi za to dokonca aj niečo dali.“