Oficiálny názov ultrabežeckého podujatia v Malajzii, na ktorom štartoval aj slovenský reprezentant Slavomír Lindvai (PBaH Titus Košice), znie „Putrajaya 100 Miles“, ale neoficiálne by sa malo volať „Putrajaya +100 Miles“. A počet míľ, ktoré museli absolvovať pretekári zásluhou neschopných organizátorov navyše, bol „ľubovoľný“, podľa toho, ktorý bežec koľkokrát na zle označenej trati zablúdil...
KOŠICE. Pre Slavomíra Lindvaia a jeho podporný tím (Ján Andráš, Vladimír Molčan, Miroslav Golenya, Michal Serečin) bola malajzijská „stomíľovka“ náhradným riešením za zrušený svetový šampionát v behu na 24 hodín na Taiwane, ale dnes to, že sa od organizátorov dal nahovoriť, trpko ľutuje.
Aj keď v Malajzii svoju kategóriu (okrem behu na 100 míľ boli vypísané aj preteky na 100 km, 78 km a 52 km) vyhral.
Mimo mesta galeje
„Možno to vyznie čudne, ale zo svojho víťazstva nemám radosť. Aspoň nie za tých okoloností, ako bolo dosiahnuté. Podľa môjho názoru totiž organizátori totálne zlyhali,“ vraví jediný Európan na štartovej čiare.
„Hneď po štarte som sa snažil byť v popredí. Trať viedla mestom Putrajaya až do 25. kilometra, a potom sme ho opustili. Pokiaľ sa bežalo v meste, ako–tak to ešte išlo, bolo tam občerstvenie, trať bola označená, mali sme aj motocyklový sprievod. Mimo mesta už nie. Keď sme z neho vybiehali, začali sa pre mňa všetky peripetie a zmätky, lebo beh na sto míľ sa zmenil na orientačné preteky. Regulérnosť sa otriasala v základoch, boli to doslova galeje. Občerstvenie, ako uvádzali organizátori, malo byť každých tri až päť kilometrov, ale bolo až každých dvadsať kilometrov, a keďže teplota sa rýchlo vyšplhala takmer k štyridsiatke, mal som problémy s dehydratáciou, o čom svedčil krvavý moč. Musel som preto aj mimo stanovíšť zastavovať bežcov z iných disciplín, ktorí mali špeciálne ruksačiky s vodou s hadičkou, aby sa mi dali napiť. Ja som na to nebol ani pripravený, ani vybavený. Keď sa po 80. kilometri začalo stmievať a slnko už tak nepražilo, problémy s dehydratáciou ako-tak ustali.“ Ale začali iné, ešte väčšie, s označením trate a s orientáciou...
V malajzijskej divočine
„Asi preto, že stomíľová kategória mala tohto roku premiéru, organizátori nezvládli označenie tejto trasy. Nielen ja, všetci sme poblúdili. Mne sa to podarilo dokopy asi šesťkrát. Podľa šípok na papieroch na drevených kolíkoch, ktoré boli nabité v zemi, bola veľmi ťažká orientácia. A v cieli som sa dopočul, že vraj niekto s tými šípkami úmyselne manipuloval, čím menil trať... Pred štartom, o siedmej ráno, som počítal, že za normálnych okolností by som mohol byť v cieli okolo polnoci, a podľa GPS som mal po sedemnástich hodinách odbehnutých cca 160 km, ale namiesto cieľa som sa ocitol v pravej malajzijskej divočine, niekde v lese. Všade okolo tma, akurát asfaltový chodníček, po ktorom som bežal, okolo palmy, zvuk cvrčkov a škrekot zvierat... Opantala ma zúfalosť a bezmocnosť. Musel som zastať a porozmýšľať, čo ďalej."
"Vrátil som sa späť a s Božou pomocou som nejako našiel správny smer do cieľa. Keď som ho z diaľky zazrel, na hodinkách som mal čas niečo cez 22 hodín a podľa GPS odbehnutých vyše 205 km. V duchu som si povedal, že to bude pre mňa poriadne fiasko, že určite skončím medzi poslednými. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď mi v cieli prezident Slovenskej asociácie ultrabežcov Marián Michalík oznámil, že som piaty. Povedal som si: fajn. A to som ešte netušil, že tí štyria predo mnou boli opozdilci z kratších vzdialeností. Organizátori ma po chvíli vyhlásili za víťaza pretekov na sto míľ. Dosiahol som čas 22:10:30h, takže trať som si predĺžil asi o 45 kilometrov...“
Pozvanie by oželel...
Slavomír Lindvai, zmorený únavou, odišiel do hotela, a na ďalších bežcov v cieli už nečakal.
„Po 27 hodinách sme boli v cieli iba traja... Doteraz ešte organizátori nezverejnili na internete výsledky. Zrejme pre totálne fiasko, lebo preteky mohlo dokončiť maximálne päť bežcov (zo 44 vytrvalcov na štarte - pozn. red.). Ak by som vedel, čo ma tam čaká, určite by som oželel ich pozvanie. Víťazstvo má pre mňa trpkú príchuť, pretože sa pretekalo v neregulérnych a život ohrozujúcich podmienkach. Doteraz som nikdy na takom podujatí nebol, a dúfam, že už nikdy nebudem...“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
