Dnešná mládež si vie len veľmi ťažko predstaviť, ako sa sviatkovalo pred rokmi, keď v obchodoch nepraskali regály preplnené tovarom od výmyslu sveta. Kde sa v Košiciach stálo na mandarínky, odkiaľ sa zháňal kapor či stromček. Na Vianoce spred desaťročí sme sa opýtali známych osobností mesta, ktoré si na ne veľmi radi zaspomínali.
Ján Pisančin alias Ander z Košíc - zabávač
„Detstvo som síce nestrávil v Košiciach, ale v Michalovciach a potom som žil istý čas aj v Gemeri, ale tu som už nejakých tridsať rokov, takže môžem spomínať. Nikdy sme nemali chudobné Vianoce, nech si hovorí kto chce, čo chce. Vďakabohu bolo všetkého. Ale zase človek dostal jeden darček a bol šťastný. Sviatky, to bola družná atmosféra, snažím sa preto teraz spájať rodinu a prinavracať tento pocit. V Košiciach pred tridsiatimi rokmi bol človek rád, že niečo zohnal. Jeden z rodiny u nás stál v rade na jabĺčka, jeden na banány a jeden na pomaranče. Väčšinou sme si to rozdelili v obchodoch na Hlavnej. Pamätám si, že som vstával o tretej ráno a išiel stáť do radu na kapra, ktorého priviezli až okolo ôsmej. Nevadilo mi to však, patrilo to k atmosfére Vianoc a kým bol človek mladý a zapálený pre rodinu... Stromček sme kupovali na trhu alebo nám ho doviezol známy z dediny. Dal sa kúpiť aj v Mestských lesoch, fungovalo to aj tak, že ste dostali lístok a išli si ho sami vyrúbať. Nejaké prechádzky mestom u nás na sviatky neboli zvykom, u nás je tradícia, že sme tri dni okolo Vianoc vždy len doma, keďže Silvester už ako Ander vždy trávim pracovne na cestách. Aj tento rok budeme všetci pekne pokope a mám z toho nesmiernu radosť. Ako hovorievam, doma je najdrahšie. A rád by som vám všetkým aj niečo poprial: Aby ste trápili bránicu a nie žlčník.“
Peter Stašák - spevák
„V Košiciach žijem od svojich pätnástich rokov, dovtedy som vyrastal pod Tatrami. Dodnes, keď zacítim vôňu mandarínok alebo pomarančov, prípadne niekde vidím nelúpané arašidy, evokuje to u mňa Vianoce. Cez rok sme totiž nič podobné nemali. Na druhej strane nám to však neprišlo divné a nebrali sme to ako tragédiu, ale ako fakt. Pred sviatkami bolo nevyhnutné zohnať v mäsiarni či v zelovoci dobrého kamaráta, ktorý vám predal podpultový tovar. Najlepšie sa nakupovalo na rohu Hlavnej a potom vo veľkom maďarskom zelovoci pri kostole vedľa bývalého konzervatória. Stromček sme si vždy kupovali živý, a to na trhu. Buď na Dukelskom námestí, alebo neskôr Nad jazerom, kde bývam. Boli to také kúsky určené na výrub, takže žiadna sláva, ale nám sa páčili. Keďže nemalo veľa ľudí autá, tak sme bežne v jednom vozni električky cestovali aj desiati so stromčekom a vyrobili sme tam malý lesík. (Úsmev.) Problém boli trošku aj salónky, človek musel mať šťatie, aby ich zohnal. Pamätám si, že sme ich niekedy vyrábali tak, že sme kúpili kockový cukor a balili ho do staniolu. Človek si však neuvedomoval, že by to bolo niečo zlé a na Vianoce sme sa vždy nesmierne tešili. Až keď som bol neskôr dospelý a začal som pracovne cestovať po svete, cítil som trošku smútok, že nemôžeme mať všetko ako za hranicami.“
Arpád Račko - sochár
„Rád si spomínam na to, že sme mali doma stále živý stromček. Až po povalu. Len vtedy som bol veľmi šťastný. Aj ozdoby som sám vlastnoručne vyrábal, aby bol čo najkrajší. A jeden rok som napríklad celý mesiac pred sviatkami nerobil nič iné, len darček pre mojich synov. Keď mali dva a päť rokov, tak som im vyrábal autodróm, vrátane tunela, výhybiek, semaforov, stanice, letiska... Nikdy sme im nekupovali hotové hračky, ale napríklad modely, aby si ich sami poskladali, a tým sa naučili poctivému remeslu a poctivej robote. Keďže som rád športoval a bol som vždy veľmi čiperný a mal rád výbušné športy, v zime som si to o to viac užíval. Cez sviatky som sa veľmi rád korčuľoval. Chodili sme na klzisko - v Petrovom sade, kde boli vtedy ešte labute. Jeden čas som hral aj hokej, vtedy bolo v móde mať na školskom dvore klzisko a ja som chodil na gymnázium na Poštovej, kde sme mali na celom dvore ľad. Inak sa dá povedať, že som ešte ako desaťročný veril na Mikuláša a vždy som sa díval, keď som našiel vo vyčistených bagančiach darčeky, že ako to, že nie sú pod oknom žiadne stopy. V Košiciach bol taký zvyk, že bola Hlavná ulica korzom pre študentov. Ja ako luterán som chodieval do kostola na Mlynskej ulici a potom som sa stretával s kamarátmi pri Dóme sv. Alžbety a užívali sme si vianočné prázdniny. Na sviatky sme doma vždy veľmi dodržiavali rôzne zvyky, manželka bola z Trebišova a jej otec bol krčmár, takže ovládala v kuchyni všetky finty. Štedrá večera u nás bola ako z rozprávky. Bola to nádhera. Ja som mal veľmi múdru a praktickú ženu. Na záver by som chcel všetkým na sviatky zaželať nielen zdravie, lebo zdraví ľudia sú aj v Ilave, ale treba mať aj šťastie.“
Eva Pavlíková – herečka
„O polnoci som sa na Štedrý deň vždy stretávala s kamarátmi pred Dómom. Frnkli sme z domu celí šťastní a vôbec sme neboli sami. Tam sa stále stretávalo veľmi veľa ľudí. Hlavná ulica bola plná a na polnočnej omši si ani nebolo kde sadnúť. Viem, že vonku bývali aj stánky s občerstvením, myslím, že nejaký punč sme si dávali. Košice boli vždy krásne vyzdobené. A spomínam si aj na taký zvyk u nás doma, že sme ako deti museli hrávať koledy. Ja na klavíri a brat na husliach. Kým sme nezahrali Tichú noc, svätú noc a Do mesta Betlehema, nemohla začať večera a nemohol ani prísť Ježiško. Jasné, že sme nechceli a hrali sme nasilu. Potom sme si nad polievkou utierali slzy. Vzala som si z toho ponaučenie a svoje dieťa som nikdy nenútila, aby hralo koledy. (smiech) Inak u nás doma sa tradoval aj zvyk s tanierom pre pocestného a stromček nosil Ježiško. Vždy sme sa prebudili uprostred noci na obrovský hrmot a v strede izby stál otec aj s vyvaleným stromčekom a pobitými guľami. Vianoce boli u nás doma vždy krásne.“
Milan Plačko - tanečník
Keď som bol dieťa, boli pre mňa Vianoce v znamení ľadu. Vonku pred blokom pri Rokoku sme si ohradili priestor, naliali tam vodu a urobili si klzisko. Neskôr, keď bol napustený Mlynský náhon, vždy jeden z nás vstal ráno o piatej a šiel strážiť miesto, aby sme mohli celý deň hrať hokej. Stávali sme aj rady na pomaranče a mandarínky. Mamka ma posielala na Komenského, tam bol na rohu zelovoc, v ktorom som stával niekedy aj dve hodiny. Napríklad na Mikuláša na Hlavnej ulici, ako sa robí teraz, si vôbec nepamätám. My sme sa hlavne veľmi veľa bláznili v snehu. Guľovačky a sánkovačky boli na dennom poriadku.“
Lenka Barilíková – herečka
Vždy sme mali krásny veľký vianočný stromček až po plafón, borovicu! Jej konáre sa prehýbali pod salónkami, vianočnými čokoládovými figúrkami, vlastnoručne vyrobenými hviezdicami zo staniolových papierikov a vianočnými guľami. Predpoludním sa nejedlo, pozerali sme rozprávky. A keďže som Jazerčanka, chodili sme sa korčuľovať. Brat hrával s chlapcami hokej a ja som im to kazila. Sestra, ktorá chvíľu chodila na krasokorčuľovanie, sa pred nami predvádzala. Počas prípravy sviatočnej večere sa spievalo, samozrejme, vianočné koledy, väčšinou dvojhlasne. Rusínske, ukrajinské aj slovenské. My so sestrou sme chystali ovocné misy. Nechýbali ani mandarínky, banány a mali sme dokonca aj ananás. Áno, dnes to už znie smiešne, ale exotické ovocie bolo vtedy nedostatkovým tovarom. Ale naša mamka bola kaderníčkou, takže po známosti sa čo–to dalo zohnať. Všade voňala vanilka, škorica, orechy a ihličie. Na štedrovečernom stole boli tradične oblátky, med a cesnak. Mamka nám pred večerou urobila z medu na čelo krížik, aby sme boli zdraví a dobrí celý rok, ocko mal slávnostný prípitok, my deti sme mali vaječný likér, ktorý nám vyrábala mamka v mixéri. Bolo to dojímavé, lebo vždy sme si spomínali na našich blízkych, ktorí s nami už nie sú. Na večeru sme jedli kapustnicu, mačanku, kapra, zemiakový šalát a bobaľky. A až potom zazvonil Ježiško na zvonček. Moji rodičia pochádzajú z Cigeľky, takže sme mali Vianoce vlastne dvakrát. Raz v decembri, no a potom ešte jedny v januári , rusínske. Želám všetkým čitateľom radostné a požehnané vianočné sviatky v kruhu nabližších.“
Foto k článku: Judita Čermáková, veja
Autor: nit, mal
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
