KOŠICE. Akademický maliar Štefan Filep v tvorbe rieši, že tu nie sme len tak náhodou a možno existuje aj niečo mimo nás.
Za to, čím je, ďakuje umelcom Ľudovítovi Feldovi, Vojtechovi Löfflerovi a Mikolášovi Axmannovi.
Aktuálne si jeho tvorbu môžete pozrieť na výstave k životnému jubileu (60) v Múzeu Vojtecha Löfflera.
K umeniu mal Š. Filep blízko už od detstva
„Na návštevách som si všímal, čo majú zavesené na stenách. Boli to síce strašné gýče, ale presne som vedel, kde a aký obraz visí. No a neskôr, keď som dospieval, som sa zoznámil s pánom Ľudovítom Feldom. Viacerí sme k nemu chodili na súkromné hodiny a on bol skvelý nielen ako učiteľ, ale aj ako človek,“ spomína si výtvarník.
„Mal široký rozhľad, strašne veľa toho prežil, bol aj v koncentračnom tábore, takže jeho osobnosť poznačila tragédia. Veľa nám o výtvarnom umení rozprával, bol to veľký majster v každom smere a na základe jeho podpory som sa začal umením vážnejšie zaoberať.“
V tom čase mal približne pätnásť rokov.
Neskôr si naňho počkala vojenská služba v Liptovskom Mikuláši a tam stretol podobne umelecky orientovaného kamaráta - Mikoláša Axmanna.
„Je to vynikajúci človek a veľká osobnosť. V súčasnosti žije v Prahe a je majster v litografii. Dá sa povedať, že on akoby pokračoval v práci pána Felda a veľmi ma motivoval, aby som čo najviac tvoril. A tak som i na vojne kreslil portréty a prírodu. A na výtvarnom krúžku sme sa obaja pripravovali na prijímačky na VŠVU.“
Nezabúda poďakovať
Pred vojenčinou a po jej skončení niekoľko rokov pracoval vo VSŽ, aby si zarobil na štúdiá. Na VŠVU ho vzali na prvýkrát.
„Musel som však pred prijímačkami zabrať. Na Liptove som objavil typické 'plickovské ksichty', aké doteraz obdivujeme v jeho dokumentoch. V tvárach miestnych ľudí boli vpísané také hlboké osudy... Kreslil som ich nesmierne rád a aj vďaka tomu ma asi vzali. Najväčšia vďaka však patrí pánovi Feldovi a Mikimu,“ nezabúda sa poďakovať.
„Nesmiem zabudnúť ani na pána Löfflera. Bol to ďalší výnimočný človek v Košiciach. Umožnil nám, mladým výtvarníkom, pracovať v jeho ateliéri na Kmeťovej. Nikdy sme mu nič neplatili a pomáhal nám, ako sa dalo. Zaslúži si veľkú úctu. Všetko to boli výnimoční ľudia, takí už dnes medzi umelcami nie sú.“
Stanica namiesto Februára '48
Napokon vyštudoval komornú maľbu u docentky Gabriely Balažovičovej, neskôr u Františka Stoklasu a na študentské časy spomína v dobrom.
„Hoci nás chodili pravidelne kontrolovať pedagógovia, aj sme občas dostali výprask a tak, (smiech). Je pravda, že som nevedel tvoriť veci, ktoré bolo predpísané robiť. Napríklad Február '48 a podobné voloviny - to nebolo moje. Keď som povedal vedúcemu, že veď som to ani nezažil, bude to neúprimné, tak mi poradil, aby som stvárnil cestujúcich na stanici, lebo je to podobné. (Smiech.) Priamo angažované veci som nikdy nerobil. Nebol som však ani rebel, snažil som sa tvoriť tak, aby som nikomu neublížil, ale zároveň ani sebe. Bola taká doba, že sa nedalo. Chvalabohu, prežili sme to.“
Po štúdiách ho to síce lákalo do zahraničia, no keďže to nebolo možné, vrátil sa do Košíc.
„A keď to už neskôr možné bolo, tak sa zmenila celková situácia a už som necítil takú potrebu. Hoci niektorí kolegovia odišli a darilo sa im.“
Nevyskakuje, ale žije
Tvorba Š. Filepa je plná symbolov a dýcha silným filozofickým podtextom. Jeho obrazy sú preplnené odkazmi a vôbec mu pritom nejde o to, aby ich pozorovateľ za každú cenu musel dešifrovať. Robí to v prvom rade kvôli sebe.
„Každý nejakým spôsobom niečo hľadá. Pozeráme sa nielen dopredu, ale i hore a dole a premýšľame, kam smerujeme. Ja nie som výnimka. Je mi tiež blízka literatúra, ktorá hovorí o tom, že tu nie sme len tak náhodou. V tomto rozháranom svete je útecha, keď veríme, že je ešte niečo mimo nás. Môžeme len dúfať, že to je niečo lepšie. A presne to vkladám do obrazov. Prečo sme tu, kam nás to zavedie...“
Už tri desaťročia sa výtvarník živí výhradne len umením.
„Iste, že sa nedá veľmi vyskakovať, to je pravda. Keď však nemáte prehnané nároky, tak prežijete a viete aj zabezpečiť rodinu. To ma tiež naučil pán Feld, ktorý bol nesmierne skromný, a to je správne. Určite netvorím obrazy s úmyslom, aby sa čo najlepšie predali. To by som hneď skončil, verte mi. Je však pravda, že má moja tvorba aj komerčnú časť. Keď po mne niekto chce motívy košických uličiek, tak hoci viem, že je to otrepané a prežité umenie, čo aj dotyčnému poviem, namaľujem to. Aj keď to rozhodne nie je mojím životným smerovaním. Rád maľujem aj portréty...“
Zberatelia ho majú pod dohľadom
Jeho nekomerčnú tvorbu zase obdivujú najmä zberatelia - fajnšmekri.
„Som rád, že mám ich podporu. Majú ma, ako sa v dobrom hovorí, pod kontrolou a mám voči nim zodpovednosť. Moja práca musí byť kvalitná,“ konštatuje rodák z Polian v okrese Trebišov, ktorého veľkou vášňou je i hudba.
A ako by sám zhodnotil posun vo svojej dlhoročnej tvorbe?
„Viem, že pokračujem. Hlavne som sa dal viac na témy s rastlinnými motívmi a cez nich sa posúvam k ďalším témam. Má to pre mňa filozofický rozmer. Napríklad obraz Kalamita - v prírode ju vidíme okato, ale zároveň sa občas odohráva v každom človeku. Moje predošlé figuratívne diela boli iného charakteru, inšpiroval som sa napríklad i starými riekankami. Už som však od toho upustil, pretože z výtvarného umenia sa figúra v ostatnom čase vytráca. A tvorba je najmä hľadanie nových spôsobov vyjadrovania sa.“
Najviac si v prácach kolegov - výtvarníkov cení inakosť, keď sa nikto nesnaží nikoho kopírovať. Za vlastný talent ďakuje predovšetkým Bohu.
Diela. Aj tieto obrazy nájdete na aktuálnej výstave. Foto: archív Romana Keruľa
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
