Pod jednou strechou sa s tým najlepším, čo vytvoril od roku 1983 až po súčasnosť, aktuálne s priateľmi podelí vo Východoslovenskej galérii. Zablahoželať rodákovi z Užhorodu, ktorý žije v metropole východu práve od roku 1983, môžete k 75-ke napríklad aj dnes o 17.00 hod. v rámci vernisáže výstavy Medzi farbami.
KOŠICE. O umelcovi je všeobecne známe, že je odjakživa maximálne pracovitý. Trošku sa nám však posťažoval na to, že v tvrdej drine v ateliéri musel chtiac-nechtiac poľaviť.
„Zhoršuje sa to, žiaľ, vekom. V deväťdesiatych rokoch som bol v pohybe. Áno, vtedy som tvoril od rána do večera. Teraz som však trošku ochorel na srdce a už nemôžem. Záleží aj od počasia. Cítim pol dňa vopred, či bude hmla alebo čo. Takže beriem lieky a som rád, keď môžem denne pracovať dve-tri hodiny. V hlave však človek stále komponuje obrazy. A chodím na výstavy, aby som bol vo forme. Stále treba sledovať aj mládež, niečo sa od nej naučiť, hoci čosi sa mi možno aj nepáči. Všetci tvoria príliš ľahko a rýchlo. Lenže môže byť, že to ja som príliš pomalý,“ prezradil nám s úsmevom šarmantný rodák z Užhorodu, ktorý prežil prvých 36 rokov života v Rusku.
Len talent nestačí
Zaujímalo nás, či vo svojich dielach badá pečať z tohto obdobia.
„Myslím si, že všetko ostane v človeku, ukryté niekde v hĺbke. To skrátka neobídeš. Pamätám si veci, ktoré som prežil, keď som mal sotva štyri roky. Keď bola vojna a my sme sa behali skryť do pivnice. A malý človek, keď prežije stres, ostane to v ňom na celý život. Presne by som vedel namaľovať, ako to vtedy bolo.“
Zastáva názor, že samotný talent umelcovi nestačí. Treba s ním dobre naložiť.
„Pri každom ťahu štetca musí byť silne prítomná umelcova duša. To je však veľmi ťažko dosiahnuť. Treba mať aj veľa zažité. A mladí to môžu dohnať nie tým, že sedia pred obrazovkou, ale vnútorne musia byť bohatí. Každý deň treba počúvať Bacha alebo Mozarta... Mne to pomáha žiť. A za každým obrazom je veľká práca. Nič dokonalé sa nedá namaľovať ľahko.“
Za Brežneva by vraj jeho obrazy nikdy nevystavili
Okrem obrazov na aktuálnej výstave predstavuje i sklenené objekty či keramiku. Pôvodne totiž vyštudoval v St. Peterburgu práve tento odbor.
„Keď som býval v Užhorode, bolo treba sa s niečím prezentovať na výstavách. S maľbou som nemohol, lebo za Brežneva by moje obrazy nikdy nevystavili. Nikdy. (Smiech.) Tak som dokazoval, že tvorím, sklom a keramikou. Chválim Boha, že som ukončil takúto fakultu a pritom som študoval i maľbu, kresbu, sochárstvo a mám tak aspoň širší záber.“
Priniesť niečo nové
Dodnes je veľkým obdivovateľom umenia starých majstrov.
„Keď som bol študent, tak som bol za týždeň minimálne trikrát v Ermitáži. Ten obdiv ostal vo mne. Viem, že nikdy nedosiahnem kvalitu veľkých európskych majstrov. V ich dielach je zmysel, kompozícia, história, rozprávky, mytológia... Dnes sa už len veľa vecí opakuje a je vzácne, keď niekto príde s niečím svojím a ukáže vlastný svet. Práve to je však cenené.“
V posledných rokoch sa A. Duncsák venuje najmä dielam s motívom koláže, čím zaujal i porotu na súťaži v Przemyśli a získal v roku 2009 prvú cenu.
„Vystrihnem si niečo z novín a časopisov, skúsim si urobiť návrh, odložím to, počkám, pozriem sa o mesiac a ak sa mi to páči, tak to zväčšené presne premaľujem. Pôvodne som mal obavy, že ma vysmejú. No naopak, porote i ľuďom sa páči, že ešte nik nič podobné nepriniesol. Poskytuje to veľké možnosti tvorby,“ dodal jubilant.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
